Čím menej kotiev, tým menej nárazov lode o breh

Autor: Ján Marton | 30.12.2020 o 14:02 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  9x

 

Farebné dni strieda hmla a temnotu zase pozitívne správy nádejných otužilcov. „Na budúci rok už nebudeš toľko vládať“. Povedal mi pred rokom známy. A na budúci rok som nabehal a nabicykloval toľké objemy kilometrov čo ešte nikdy nie. To najdrahšie a najvzácnejšie čo potrebujeme je čas. Jeho prítomnosť a momentálny pocit silného okamihu. Nie to, čo bude na budúci rok, alebo čo bude o dva, alebo tri roky. To vôbec nevieme. Nevieme čo bude, až dopíšem túto stranu. A možno ju ani nedopíšem, lebo v polovici mi zazvoní telefón. Na druhej strane môže byť absolútne hocikto. Môže mi blahoželať, vyznať lásku, vyhrážať sa smrťou... neviem. A už to nedopíšem, lebo sila pohybu motýlích krídel a daného momentu je neskutočná. Stačí stlačiť inú klávesu a potom sa vrátiť na tú správnu. V mikrosekunde mi napadne niečo absolútne iné, ako som chcel napísať predtým. Nedvihnem telefón. Odpíšem na e-mail. Zahasím cigaretu tesne za filtrom. Nezapálim si ju. Poviem ti ako ťa milujem, alebo sa budem iba pozerať na skutočnosť cez fialové sklo. Bude takmer čierne, ale predsa len tá fialová bude prechádzať z takého zvláštneho svetla až na pokraj všetkých tieňov. Alebo budem mlčať. Budem mlčať a hľadať v sebe pokoru, o ktorej píšem viac, ako ju vlastne žijem. Rovnako tak budem hľadať slobodu a čistý pocit svetla. Nič nie je až tak presvetlené, aby do toho nevtiekla tma. Čím menej kotiev, tým menej nárazov lode o breh. Čo ak som ale svoj breh stratil? Čo ak vidím iba ten ktorý neexistuje. Všetko je to len čas. Kotvy, brehy, straty, nálezy. Nič nie je tak drahocenné, ako práve čas. Keby som raz mohol zistiť, že vlastne prečo, asi by ma to tu všetko prestalo baviť. Potrebujem sa pýtať na momentálny pocit samého seba. Hľadať, skúmať, byť ukrytý v hlboko v sebe a vyhýbať sa ľuďom. Farebné dni strieda hmla a temnotu zase ďalšie tie farebné dni, ktoré boli predtým. Slnko vychádza úplne rovnako. Nič nebeží ako na bežiacom páse. Doba vôbec nie je zlá, je presne taká, ako si ju robím. Rovnako tak momentálne pocity samého seba. Vždy ide iba o čas. Deň, mesiac, rok... veky. Čas je veda, do ktorej nemám šancu nahliadnuť. Rozbité kolená a vybité zuby. Prvé kroky a láska. Prvá a zároveň posledná. Vzťahy a krkolomné poučky o tom, ako sa stať lepším človekom. Ako pomáhať druhým, ako sa starať o druhých, ako vyhovieť druhým. Ako byť vzorným a dobrým. Ako nebyť povrchným a dávať všetko svojmu okoliu. Svojej rodine. Ide o čas, ktorý ubieha prekrásnym spôsobom. Ide stále rovnako a všetci máme absolútne rovnakú štartovaciu dráhu. Keď budem šťastný ja, možno aj najbližšie okolie. Ide len o čas, v ktorom to všetko stihnem. V ktorom stihnem milovať, byť milovaný a vlastne žiť. Žiť najlepšie ako sa dá. Pre mňa. Nie pre okolie. Poviem Vám príklad: Mal som robiť text pre jedného známeho slovenského interpreta. Potom, ako mu jeho manažér posunul moje sociálne siete, nechal mi odkaz, že som veľmi nedôveryhodný svojim vystupovaním na sociálnych médiách, preto si nemôže dovoliť so mnou spolupracovať. Vraj podstata mojich textov je fajn, ale to okolo nie.No a ja sa potom pýtam, či je dobré byť dôveryhodný. Celý čas? Alebo len počas toho, keď chceme niečo dosiahnuť? Pýtam sa to preto, lebo ja nechcem byť dôveryhodný, ani nijako postavený do role niekoho iného, ako som ja sám. Keď sa chcem opiť presne to urobím. Keď si chcem pustiť porno, rovnako tak. Satanistov si nevážim viac ako katolíkov len preto, lebo by to bolo nejakou pózou, alebo preto aby som išiel proti prúdu. Je to len osobná skúsenosť. Poznám aj úžasných katolíkov, ale aj zvláštne naladených satanistov. Nikdy sa nepostavím na stranu toho, čo bolo povedané, alebo počuté. S kým som spal a prečo. Nemal by som to, je vydatá. Má tri deti a muž dvíhal 120kg v trhu. Ale ak tak cítim, mám ísť proti sebe? Nemám s ňou spať? Čo by na to povedal svet? Štát? No nič. Prešlo by to najdrahšie – a to čas. O chvíľku by si nikto nespomenul. Ona by spávala s iným a ja s inou. Aj na reči by sa zabudlo. Nikdy nedám na to, čo má človek napísané v očiach, alebo na tričku kým sa s ním neporozprávam, nevyspím, alebo neopijem. Viete koľko ľudí dnes nosí tričká hudobných kapiel a pritom od nich nepočuli ani jedinú skladbu? To akoby som si ja dal tričko Madonny. Len preto, že je ikona a ja poznám jej dva hity. Jej tvorbu nepoznám, hoci si ju ako spoločensky zásadnú osobu veľmi vážim. Nie, nie. Išiel by som nielen proti času, ale aj proti samému sebe. Je podľa mňa dobré urobiť čo cítim. Momentálne. Nie zajtra, pozajtra. Alebo inokedy. Šetriť na sny mojim deťom sa skutočne neoplatí. Ide tu o moje sny, o moje túžby a dennodenné sa pretĺkanie šťastím, hmlou, alebo pozitívnymi správami nádejných otužilcov. Jedine ak nimi behom dňa prejdem, jedine vtedy sa budem môcť pozrieť do očí snom mojich najbližších. Som ale absolútne primárna bytosť pred samým sebou. Preto sa nepotrebujem hrať na niečo, čo nie som a čím vlastne ani nikdy nebudem. Mám čakať na spoločenský status, ktorým sa budem uberať? Nie, lebo čas je až príliš drahý a nie je vývozný artikel. Čím menej kotiev, tým menej nárazov lode o breh. Túto vetu mi povedal včera môj priateľ. Mám ho rád. Mám troch priateľov a jednu lásku. O šťastie sa skutočne v tejto dekáde neplánujem deliť s nikým, nemám ho totiž viac akoby som sám uniesol. Ak mi bude lámať kríže, možno ho ponúknem do bazošu, ale dnes ešte nie. Dnes si chcem vážiť samého seba, svoju čistotu a špinavé hriechy bez ktorých by som neexistoval. Chcem si vážiť svoj pocit zvláštnej slobody, zvrátenosti a rovnako tak chvíľu motýlích krídel, keď pri ich trepote privieram oči a vyberám sa doľava, hoci som chcel doprava. Milujem ten nezmyselný pochod postupov v mojej hlave, ktoré mi dávajú zmysel. Točím sa okolo samého seba a prejavujem si tak zvláštnu úctu. Doháram a potom splaniem. Vždy sa to mení podľa momentálneho pocitu. Čas je to najdrahšie čo existuje. Chcel by som si ho užívať hlavne sám so sebou a potom s dvomi. Tromi a možno štyrmi ľuďmi, ktorí by v danom čase mohli byť pri mne. Ale to neviem. Či sa im to podarí prežiť. A ak sa im to podarí prežiť, pochybujem, že sa im to podarí vedľa mňa vydržať. Som často v časovom slede nepochopiteľne sám. Preto im dávam malú šancu. Aby mi dokázali držať po ostatný život krok. A ak to vydržia, asi sme sa predsa len mali stretnúť. Ktovie. Slnko dnes umrelo na nedostatok pocitu. Idem si dať tresku. ...niekedy. Niekde. O niekoľkej. Tu na tomto Svete – Jano Marton 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý sa opäť zatajuje. V Británii buď porušil pravidlá, alebo zavádzal

Na Slovensku pravidlá neporušil, v Anglicku to isté nie je.

Premiér obhajuje testovanie aj dátami, ktoré neexistujú

Hrozbou pre testovaných môže byť britská mutácia koronavírusu.


Už ste čítali?