reklama

Rozdvojení (Viera v efekt motýlích krídel, alebo srať na skutočnosť zdegeneroaného obrazu

https://www.facebook.com/J%C3%A1n-Marton-247328692062079

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
JA
JA 

I. - Gogo

Volám sa Gogo. Mnohí ma určite nepoznáte. Tak to je ale dobre a niektoré veci sú naozaj tak, ako by mali byť. Niektoré nie. Ale presne toto je o spravodlivosti prežitého. Nemalo by to nejaký hlbší zmysel, dávať o sebe vedieť. Načo mám poďakovať za podržané dvere, keď som ti ďakoval už miliardy životov pred týmto. Skončil som ale úplne na začiatku, ako vždy. Mám strach stretnúť ťa, lebo neviem kam sa budem pozerať. Červenám sa a svoju masku si dávam hlboko do očí. Keď človek prežije všetko, vracia sa nazad. Je to kolobeh. Zajtra je Mikuláša a mňa mrazí. Páli a chveje. Prečo? No lebo Mikuláš? Vyčistené topánky a telá. Smrť. Život. Ty. Stála si ma celú krv a aj tak ťa nikdy neprestanem milovať. Viem to. Urobil som už všetko, aby som sa nevrátil do tvojho obehu plného zatmenia a súmraku. Krvi a ticha. Do teba. Dnes som po toľkých spoločných životoch s tebou úplne na začiatku. Ani by som ťa stretol druhý, alebo tretí krát. Ticho. Nič. Len to má úplne inú frekvenciu. Je to všetko to isté, ale po prežitom. A preto aj keď akokoľvek siaham po pokore. Akokoľvek sa dotýkam všetkých tých síl, čo sa mi derú na povrch, aj tak sa stále učím. Padám, aby som nevstal, ale aby som pokorne so sklonenou hlavou prijímal. Hlavne v tichu. Lebo nič čo vedie k vojnám, nemá v konečnom dôsledku čo so šťastím. A ani siliť ho vlastne nie je prirodzené. Myslím šťastie. Mieru sa dá pomôcť sileným spôsobom viac ako šťastiu. Šťastie musí prísť samo. Tak ako Láska. Volám sa Gogo a nemalo by hlbší zmysel dávať o sebe vedieť. Nemalo by to zmysel a ani akúkoľvek cenu prijatia. Myslel som si, že to ustojím. Že to nejakým spôsobom dám, ale som ako listy na cestách v septembri. Vietor ich rozfúka a nikto si na nich o hodinu už ani nespomenie. Na moje príbehy tam dnu. Filip Topol zomrel. Marián Varga zomrel. Vymierame. Je to stále ale lepšie, akoby sme tu mali ostať naveky a nevedieť si rady s vlastným plánom. S vlastným cieľom, alebo len s každodennou rutinou, ktorá postupne opotrebuje aj tak dosť doráňané telá. Žijeme rýchlejšie, ako kedysi a ja ťa milujem presne tak ako vtedy, keď som bol malý chlapec. S rozbitými kolenami a vášňou vo vanilkovom pudingu. Volám sa Gogo, mnohí si myslíte že ma poznáte z minulých príbehov a rovnako tak postavy, ktorú mi dal autor. Nie je to až tak celkom tak. Rozdvojenie osobnosti je priamo úmerné životu ako takému. Ak sa autor vypísal, je na dobrej ceste stať sa čítaným. Avšak veľmi rovnako v jeho diele hrozí rozdvojenie prízrakov. Pomätenie osobnosti na úkor textu. Padám do hlbočín. Som iba postava. Raz ma snáď vypnú a ja zaspím mocným spánkom nevidiacich. Na Mikuláša. O deviatej ráno. Bez teba. Len tak. S tebou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

II. – Jano

Volám sa Jano Marton. Má to zmysel, vyzliekať sa a predstavovať. Neustále sa odhaľovať a písať o tom state po dlhých nociach. Tam kde som začal a kde by som vlastne chcel začať zajtra ešte raz. Čo som urobil dobre a čo som urobil inak, akoby som možno na prvý pohľad chcel. Čo sa stalo už nezmením. Gogo ani ja. Ale to čo bude nasledovať som schopný ovplyvniť. Som silnejší ako kedykoľvek, i keď zároveň krehký. Odhaľujem sa do určitej roviny a v stále iba v určitej forme. Nemá zmysel dúfať v samospád mojich príbehov. Musím urobiť aspoň krok. Aspoň raz zakrútiť na bicykli. Aby sa niečo udialo. Jednoduchý efekt motýlích krídel. Verím na neho. Verím v neho a snažím sa srať na skutočnosť zdegenerovaného obrazu mŕtvej mačky na ceste Poprad – Spišská Nová Ves, ktorý ma trhal dva dni zo spánku. Bojím sa mŕtvych zvierat. Ľudí nie. Ani živých ani mŕtvych. Ale mŕtvych zvierat sa bojím šialene. Asi som niečo nejakému v minulom živote urobil. Čo si mi ale urobila ty a prečo? Snažím sa na to myslieť súčinne a triezvo. Realisticky a tak trochu vodorovne. Nepijem. Teda chcel som nepiť, ale nemám na to silu. Iba myslím, čo si mi urobila a hlavne prečo. Volám sa Jano Marton a píšem príbehy svojich životov. Svojho ticha a svojich vreskov. Dlhočizné čiary cez čiaru. Život a smrť. Ako smŕšť mojich zdegenerovaných obrazov. Na dne nejakého jazera. Vstávam a prudkým kývnutím hlavy si lámem nos. Je to všetko také silné a obrovské, že nemám šancu zastaviť príznačný chod mojich budov. Nemôžem zastaviť moje lietadlá, ani nič, čo sa vlastne deje okolo. Musím preto vyhodnotiť situáciu a rýchlo o tom písať. Ako si inak myslíte, žeby som mohol zvíťaziť? No nijako. Je to absolútne prosté. Lebo život nie je súťaž. Je to len výcuc dní. Zhomogenizovaná fraška mŕtveho krupiéra. Páči sa mi vlastná rola. Moja rola je zakryť svoju skutočnú postavu Goga. Moja rola je byť pripravený aj vtedy, keď nie som. To aby ma neodhalili a neposlali na nejaký ostrov, kde bude kurevská nuda. A ja sa nechcem nudiť. Nebaví ma to. A tak si žijem svoje príbehy. Vyzlečený z nahoty a pripravený pobiť sa. Aj so samým sebou. A zajtra je Mikuláša. Prídem, budeš ma čakať? Však? S otvorenými dverami a smejúcimi sa očami, ktoré som nikdy predtým nevidel. Nie. Nikdy predtým. Nie nikdy. Myslíš, že som iba stratil pamäť?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 III. Gogo

Chcel som ho zabiť. Ako autor. V sebe. Ale Gogo sa rozhodol inak. Rozhodol sa odísť zo svojho tela. Duše i ticha. A tak si zaplatil reklamný priestor v miestnych novinách, pod zámienkou fejtónu a napísal toto:

Milý svet, už toľko krát som sa nechal nachytať na piatej jamke, že mi je z toho zle. Myslím si, žeby sme sa na to všetko mali pozrieť z celkom iného uhla. Nie len z golfovej palice, a myších dier. Myši v poli o tom všetkom aj tak vedia svoje. Bolo viac než jasné, že sa by som chcel byť naďalej Gogo, ale ten sa zbláznil. Zošalel. Prišiel natrvalo o rozum. Rozhodol som sa, že vystúpim z jeho tieňa. Ostanem bez masky, tváre i šiat. Budem len sám sebou. Absolútne sám sebou. Vyseriem sa dokonca aj na autora, ktorý ma zhmotnil. Prestanem ovládať pravidlá a slušnosť. Lebo je slušnosť nebyť sám sebou? Dnes sa to tak nosí. Je to slušné premáhať sa na úkor davu, ktorý slepo verí v škatuľku a Boha. Nejakého Boha. Neviem ktorého, ani neviem z ktorej ruky. Boh je podľa mňa tiež schizofrenik ako oni. Darmo mi budú nahovárať hlúposti. Zaplatil som si ale tento komerčný priestor presne preto, aby som to konečne svetu povedal:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Svet je konkurenčný schizofrenik. Niekto je sám a rieši, prečo vlastne sám je. Niekto má okolo seba veľa ľudí a rieši, ako tých okolo urobiť šťastnými. Myslieť na vlastné šťastie je vlastne sebectvo toho najvyššieho rázu. I keď. Dalo by sa o tom polemizovať. Minule som počul rozprávať sa o tom Martona a Goga. Bola to veľmi zaujímavá debata. I keď ja ako tretia osoba, ktorej nebolo vlastne dovolené dostať sa na hlavné dosky pred oponu mám predsa len právo niečo povedať. Dostávam kŕč do ľavého lýtka. Oddychujem. Otváram si novú krabičku cigariet a počúvam NOCADEŇ. Celkom dobrá kapela s vyváženým množstvom príjemných harmónií. No a tak sa snažím nejako zapojiť do toho, akoby som to všetko povedal. Mám iba určitý priestor a iba malichernú znalosť o svete. O rozdvojenom svete mojich roztrojených bytostí. Stále sa o niečo pokúšam. Stále sa snažím, aby som bol šťastný ja a potom aj tí naokolo a aby tá hudba hrala. Aby sa dej nestrácal a niť normálne fungovala. Aby sa nepretrhla a ostala sama sebou. V ostatnom celku masívnych opôn. Hladím ťa preto na diaľku. Nič iné mi vlastne ani neostáva. Neviem sa rozhodnúť, či budem autor, alebo iba postava. Neviem čo je výhodnejšie pre mňa a čo je výhodnejšie pre moje okolie. Chcel by som aby to bolo v nejakej takej rovnováhe. Svet je mi ale konkurenčný schizofrenik. Dá sa povedať, že proti nemu neustále bojujem a snažím sa, aby on nebojoval proti mne, ale takto to nefunguje. Teóriu ovládam, horšie je to s praxou. Preniesť do života vlastne to, čo samotným životom je. Popolník je plný a von je zima. Okolie spí a moje ja vlastne tak trochu tiež. Nesnažím sa snažiť. Som hosť vo vlastnom tele. Mám občas ten pocit. A ty? Sedíš doma na gauči a pozeráš stiahnuté filmy. Si šťastná ani malá blcha. Neviem ale či viac malá, alebo blcha. Otváram si nealkoholické pivo. Chutí príšerne. Lejem ho do hajzla a plechovku triedim do odpadu. Myslím, že som iba ukrytý pred samým sebou. Dnes by mohla byť nejaká taká nedeľa, ale nie je. Nie je ani pondelok. Ale vlastne je úplne jedno aký je deň. Z mojich prieskumov vyplýva, že len málo kto vie, kto vlastne je a kam kráča. Máme toľko vnemov a toľko silných momentov vo svojich životoch, že cesta sa jednoducho nedá definitívne definovať. Polámané kosti a potrhané väzy. Rozbité vázy a zvädnuté kvety. Nepoznám ani seba natoľko, žeby som to dokázal povedať: Zajtra budeš pre mňa cudzia. Neviem vlastne ani či si moja metafora, alebo šialená láska. Láska všetkých mojich životov. Prestávam písať a nachvíľku plačem. Pomáha mi to očistiť svoje brehy. Potom si dám pauzu a čistím bicykel na terase. Je zajebaný viac ako zmrznutý. Chudák. Moje prózy nie sú nikdy definitívne, na to som ešte nedorástol. Keby som raz písal tak dobre ako Jožo Urban, alebo Dušan Mitana, chcel by som písať ako ja. Ako ja sám. Chápte ma správne: Ak by som bol tak dobrý ako dvaja menovaní, dokázal by som určite písať najčistejšie, ako ja sám. Aby som sa dokázal ale nad seba dostať potrebujem ešte šialene veľa sily. Ešte tony príbehov, ktoré by ma nepohltili, ale naopak potiahli do nejakej inej dimenzie. Nemám na to. Zatiaľ. Dnes len píšem o rozdvojenosti mojich troch postáv, ktoré vo mne žijú a ja som do vydavateľstva napísal, že som si to rozmyslel. Že 120eur za príspevok oželiem. Že ešte nie som pripravený. Vraj majú uzávierku a ja som im to sľúbil. Choďte na môj fejsbúk. Nechal som šéfredaktorke nemenovaného mesačníka odkaz a vypol gmailovú schránku. Dosral som sa zo samého seba. Nemôžem písať o niečom, čo ma vlastne strašne trýzni. Teda môžem o tom písať, ale nemal by som to dávať do nejakých plátkov. Veď plátky čítajú ľudia. A ľudia nie sú ovce. A tak som povedal, že dám iba rozhovor. Dosť chladný na to, aby ma spoznali nejaké masy, ktoré by ma možno chceli spoznať. Neviem, dokedy tu vlastne budem. Ale veď to nevie nikto, akoby to bolo keby to niekto vedel. Čo by sme robili? Išli by sme na Bahami, alebo len na kávu do Kempinsky? Do bordelu, alebo len na pivo s bývalou spolužiačkou, ktorá bola celoživotnou láskou? Neviem, čo by kto robil, ak by to vedel. Ráno sadám na bicykel a nikdy neviem či ma v tej kurevskej zime a hmle nezachytí nejaký šofér, ktorého život je na príbehy desať krát bohatší ako ten môj? Neviem. Dnes to ale riešiť nemôžem. Ak chcem písať, musím to robiť bez ohľadu na ohľady. Je mi nejako divne. Otváram chladničku v ktorej je posledné normálne pivo. Síce len nejaké maďarské, ktoré mi dal sused z dovolenky, ale stále je to lepšie ako drôtom do oka. Chutí mi. Chutí mi prekvapujúco viac ako samotný život, ktorý sa mi zajtra zase postaví na zadné. Nadýchnem sa a vydýchnem. Tak si ma to učila. Láska všetkých mojich životov. Premýšľam, ako by som ostal ešte viac samým sebou bez toho, aby mi hviezdy nepadali do susedných záhrad. Mal by som sa predsa len menej snažiť. Strašne moc ťa cítim. Ani nie že milujem. O tom slove viem vlastne hovno. Milovať. Čo to je? Čo to znamená? Akú má spomínané slovo váhu a má vôbec nejakú váhu?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prepínam do postavy, ktorú som dostal a odchádzam si ostrihať vlasy. Vraciam sa. Dávam si novú kérku a dýcham. Všetko robím súčasne. Spoločný smútok takej zvláštnej pokory, ktorú sa čuduj svete v sebe nosím. Nikto by mi neveril, ako sa cítim. Keby som mu to povedal. Nemal by ani len šancu. Myslel som si, že sú na svete dvaja ľudia, ktorí by to cítiť mohli, ale to som si iba nahováral ďalšie happyendy. Všetko je nakoniec celkom inak. Knihy a potlesk. Úsmevy a dary. Dnes som stretol človeka. Bol pokorný tak, že mu to išlo z očí. Strávil celý život v detskom domove. Raz tam pôjdem na prednášku. Teda ak dožijem do termínu, kedy sa tak udeje. V roku 2020 mám naplánovaných pár vystúpení, ale neviem či tam vlastne niekedy dôjdem. Či prídem načas a či vôbec. Zobrala si mi všetko, čo si mi zobrať nechcela. Pociťujem v sebe takú silnú slabosť, až sa mi láme sánka. Bolia ma zuby a ostrihané vlasy. Bolia ma päty a potom svedomie. Neviem či už normálne dokážem zaspať bez toho, aby som nemal tony otázok. Asi to tak ale má byť, lebo človek je inteligentná bytosť, ktorá premýšľa. Paľo Baričák sa vrátil z Moskvy, tak som mu včera volal. Mám ho rád. Chcel by som, aby o tom vedel. Preto mu to často hovorím. Nikdy to neľutujem, lebo je to fakt. Snažím sa hovoriť to čo cítim. Lebo keď raz bude neskoro, ak neskoro naozaj bude, už o tom nebudem vedieť. Len málokto sa dostal až po tieto riadky. Nie som naivný. Viem, že mojich pár čitateľov si pozrie moju fotku a často mávne rukou. Ale to je v poriadku. Neľutujem sa. Píšem pre seba. Píšem hlavne kvôli sebe a svojim pocitom. Asi pôjdem spať. Niekde. Niekedy. A môj článok? Odvolal ma režisér, prepáčte. Hosťoval som tu asi iba nejakým zlým dodatkom v zmluve. Zajtra je Mikuláša. Prídem, dobre?

IV. Jano

Sme dobytok. Takto zhovadiť dejiny a hrať sa na Bohov. Spoločnosť nie je kŕmená. Je prikrmovaná kokotinami z médií. Nemám rád médiá. Mám rád drôty, čo sa svojimi ostňami zapichujú do mojich básní. Ja sa im vyhýbam slovami, metaforami a príbehmi. Básňami a pocitom, ktorý sa nedá opísať, len aby som prežil. Miloval som ťa neskonalým spôsobom. Nie. Kokotina. Milovať je všetko len nie pocit. A potom keď ťa mám stretnúť, odpadávam do zvláštneho zúfalstva, ktoré je rozložené do niekoľkých dekád mojich dejín. Počítam a pýtam sa. Ako sa to vlastne mohlo stať? Si to ty, alebo nie si to ty? Pýtam sa to preto, lebo neverím už ani vlastným postavám. Dokonca neverím ani scenáru, podľa ktorého som bral úver a bol na polícii zaplatiť pokutu za zlé parkovanie. Minule som rozbil auto. Na sračky. Myslel som na teba takým spôsobom, že rovnako tak písať o tom by nemalo cenu. Skôr by som povedal, že bolo nádherné, do akej baby som narazil. Aký prišli policajti a odťahovka. Všetci boli fest milí. Pokorne som si sypal popol na hlavu. Môj totálne rozbitý predok auta plakal. Nepojazdné. Pri Kauflande v Poprade. Prečo ste odišli z miesta nehody? Lebo tu bolo veľa áut. Križovatka, všetci trúbili. Pršalo. Povedal som. Ľubko ty si policajt? Pýtam sa môjho bývalého zverenca, ktorý vyšiel zo spomínaného policajného auta. Áno, pán tréner. Sadol som si na obrubník a rozreval sa ako malý chlapec. Mal som len bežecké veci. Smrdeli po mojom pote ešte z rána. Na dome ma čakal vodár, ktorý potreboval peniaze za poslanú faktúru. Volal mi a ja som nedvíhal. Príbehy križujú príbehy a mne je z toho všetkého veľmi často mdlo. Veľmi často. Jožo Urban pil. Chcel s tým skončiť, vedel že to nie je cesta, ale vedomie je jedna vec a druhá je skutočnosť. Realita, ktorá nás núti žiť v nejakom divne nútenom kolobehu, ktorý nás žerie ako svoju potravu. Hej. Sme dobytok. Do písmena a posledného slova. Žijeme rozdvojenými maniérami a hráme sa na Bohov. Môj starý notebook, by o tom vedel veľmi veľa rozprávať. Ale nerozpráva, lebo nie je človek. Ja ale človek som a preto píšem. Keby som rozprával, nemalo by to aj tak zmysel. Škoda hlasiviek, nechám si ich na ďalšie piesne, ktoré snáď niekedy napíšem. Dnes nie. Dnes nebudem spievať ani hrať. Je neskoro. Všetci spia. Dušan Mitana zomrel. Hemingway zomrel. A aj tí ostatní, ktorých slová ešte ako tak, stáli za viac ako všetky vykričané hlasy. Chcel si spáchať samovraždu? Opýtal sa ma Jaro v krčme, keď listoval v Novom Čase. Hej dva krát. Povedal som. Prestal čítať a dvihol hlavu. A? Raz ma zachránil Paľo Baričák... a druhý krát? Skočil mi do reči. Dno. Povedal som. Ako, tomu nerozumiem. No úplne jednoducho: Pokus obesenca môže zachrániť iba dno, na ktoré dopadne chodidlami. Neviem, čo by som povedal viac, aby som otvoril ranu svojich démonických usadlostí. Ale myslím, žeby to na dnes malo stačiť. Myslím, že aj tak ma už nepočuješ. Nevidíš a necítiš. Hm. Stony mi sadajú na nos. Na podpažie a do lona. Idem močiť. Maďarské pivo otvára brány môjmu močovému mechúru. Keď sa vrátim, dozaista zabudnem, čo som ešte chcel napísať. A ja musím písať v celku. Naraz a jednoznačne, inak sa vymknem samému sebe spod kontroly ešte viac, ako vlastne teraz. A to je asi tak všetko, čo som chcel napísať. Aha. A ešte niečo: Zajtra je Mikuláša.

V. Gogo

Nechaj ju. Mám ich viac. Hovorím Janovi Martonovi. Koho? Pýta sa ma. Mileniek, múz a vlastných samovrážd, ktoré ani za boha neviem dotiahnuť do konca. Šepkám úplne pokojne. Ale vieš o tom, že to je nechutne alibistické a kurevsky zvrátené? Hovorí mi Jano Marton. Jasné že viem, ale ja vidím ďalej, akoby si si mohol myslieť. Vieš o tom, žeby si mal dávať rozhovor do úvodzoviek a riadkov? Keď už si taký autor milý Gogo. Hovorí mi ten istý Jano Marton, i keď sa tvári viac ako ja. Viem, hovorím sebavedomo a poťahujem z cigarety. A čo s tým urobíš? Nič, kritici nech mi fajčia vtáka. Usmievam sa a Jano Marton odchádza písať do spálne pieseň pre múzu svojho života. Je to chrapúň, strachopút a idiot. Ale nechcem sa baviť o Janovi Martonovi, keď tu vlastne nie je. Nie je to slušné a ja i keď nie som slušný, rád by som zachoval akú takú štábnu kultúru autora. Keďže už ním som. Vyšlo mi pár textov a básní. Ľudia sa tak radi pasujú za autorov. Podobne ako Marton. Niečo napíšu a idú sa z toho dosrať. Ľuďom, a nie len autorom chýba Zem pod nohami. Ale to je ďalší príbeh, ktorý dnes nemá zmysel otvárať. Láska by predsa mala hrať prím ešte pár storočí. My tu už nebudeme, ale môže zachrániť našu krv. Ďalšie naše pokolenia a básne a knihy a kadejaké príručky na šťastný život, ktoré v konečnom dôsledku neexistujú. Ak ste to dočítali do konca, strašne ste sa hecli. Lebo ja som sa asi prvý krát rozhodol, že tieto riadky po sebe čítať nejdem. Je to predsa len výpoveď zvrátenej predstavy dokonalého sveta našich štruktúr. Žena, deti, muž, rodina, milenka, milenec, frajer, priateľ, kamarát, ojebávak, maska... Ach, toľko tvári stretneme počas našich životov, že k niektorým sa naozaj neoplatí vracať. Ani len spomienkou. Píš iba o nej Gogo. O kom opýtal som sa Ondreja. Ja ju nepoznám, viem len že tvoje básne sú o nadčasovej láske. Je to neskutočne ako píšeš. S pokorou Ti ďakujem, jemne som sa poklonil a stisol mu dlaň. Ale čo ak už neexistuje? Píš akoby existovala, lepšie písať nebudeš. Stala sa tvojim vrcholom, tvojim všetkým. Narodil si sa vtedy keď Maša Haľamová a ona venovala všetky svoje verše láske svojho života, presne ako ty. Nič nesil. Ži. Usmial sa a odišiel.

Záver:

Dámy a páni, Páni a dámy. Mrzutí, i inak zvrátene žijúci: Nikto nemá právo, nazerať do Vašich myslí. A tak si ich strážte. Nech sú akokoľvek rozdvojené, alebo len hriešne masturbujúce nad susedovou mačkou. Každý máme niečo, prečo sa oplatí mlčať.

Alebo predsa len ráno vstať z postele. A vôbec, veď zajtra je Mikuláša..

Jano Marton 5.12.2019 v Slovenskom Raji o 3:56

Ján Marton

Ján Marton

Bloger 
  • Počet článkov:  353
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Je čas obety. Polčas rozkladu. Každý ponúkne čo najviac". - Andrijan Turan Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu