Ach, ešte trochu lásky a prasknem ako dnes balón na kolotočoch pri bývalom Popradskom pivo

Autor: Ján Marton | 22.10.2019 o 8:33 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  25x

=68.ARDYxtpIVuKyJSmf4PY9qT2_YVdUFX1IwlDsW5A_DmF00ELvKlaz8DkYnjWs7XDS5Pc6RaXVHvOZudBnIyw5Ksr5K9xX93xg2S9i2jnzeHSulGgH7MRyUktZ4liuzMwxjJ6gkG5Z2Fx2BOJJUpLrLUUsHhpmtN7OvoBhG1gDyHWVnoekNmwDpSgUPaHk7m1hNt8tKHrdfPq4w1nGQ8yLAbQHW0QeN44iTY

Včera som večer vypol notebook. Pohladil som ho a poďakoval. Dopísali sme spolu pred pár dňami román ale ja som večer ešte niečo cítil. Tak som ho zapol. Fest dlho mu to trvalo, kým zasvietil. Je to starý pánko. Cítil som, že tam potrebujem vložiť ešte pár slov. Viete, poznáte ten pocit, akoby ste neboli dorovnaní, akoby stále niečo chýbalo. Tak presne to som ja cítil pár dní po jeho dokončení. Bolo to tou predposlednou kapitolou, čo mi stále mátala vo veži. Premýšľal som nad ňou dňom i nocou. Chodil som ako otrávený. Akoby mi zobrali všetko, všetko čo som mal. Nielen kúsok, nielen omrvinku, ale všetko. Múdri hovoria, že aj také sú dni. Ťažko mi je oponovať múdrym, ale ja viem, že toto je môj pocit, s ktorým budem musieť po ostatok života žiť. Moja posledná kapitola. Áno, tá ktorú som práve teraz ešte raz dočítal a opravil drobné nedostatky. Až ma mrazí, keď sa sám seba pýtam, že vlastne prečo? Dopísal som. Až tak som ho s pološialeným úsmevom a strhanou tvárou s hlbokými vráskami okolo očí zatvoril. Román som si paranoidne uložil na tri USB kľúče. Pre istotu. Strácam veci. Pocity, rozum a vlastne aj Lásku. Ale to je iná kapitola. Keď som si totiž minule vyťahoval pri Baťovi v Poprade v bankomate peniaze, stál pri mne Ľubo Perunko a mne vypadol USB kľúč. Nevšimol som si to až kým som sa nepozrel náhodne pri odchode na zem a hovorím si: Celkom podobný USB jak môj. Potom som vykríkol: Piči veď to je môj román Ľubo. Ľubo len stál a kukal na mňa jak hladná žaba na veľký orech. A čo ty si kokot? Nosiť román v peňaženke. Pravdu mal. A tak som si ho dnes uložil aj do môjho deduška – notebooku, ktorý keby vedel rozprávať, tak by o mne povedal to, čo nevie o mne nik. Zažil som s ním tie najkrajšie chvíle môjho života. Všade som ho zo sebou ťahal v ruksaku. Kým bol mladší. Dnes, keď je na dôchodku, chovám k nemu veľkú úctu i rešpekt. Má svoje miesto na gauči. Všetko som na ňom napísal. Všetko podstatné a verím, že tu bude pri mne až do ostatného slova, ktoré dám na papier. Iný by som nechcel. Na inom by som asi ani nič také, ako som napísal na ňom už viac nenapísal.

 

Strácam veci, je to pravda. Často. Dnes som hľadal peňaženku a kľúče. Našiel som to po trápení. Spodné gate som nenašiel a tak som bol dnes na ostro. Zabudol som si ich doma na stoličke, keďže sa z bajku v práci prezliekam. Mal som nanešťastie dnes aj také nohavice, ktorým zlieza zips a gumku z ruky (spolu so všetkými gorálkami) na jeho zachytenie som nechal na parapete. Keď totiž onanujem, dávam si dole z ruky všetky náramky. Robí to s nimi potom zbytočný hurhaj. A načo dávať svetu na známosť, že mi je lepšie ako jemu. Takže nemal som ani gumku, ktorou by som si zips pritiahol. Celkom zlé ráno. No, to by zas bolo, keby mi v pondelok za bieleho dňa vykúkal v Sintre penis. To by bolo rečí a zbytočných žvástov. Strácam veci rovnako ako kedysi a dokonca si aj myslím, že úplne rovnako píšem. Tiež ako kedysi. Som rád, že sa nemením. Minulý víkend sa tak pred odchodom od Paliho Baričáka zadívam na stolík a tam pekná červená obálka. Celkom hrubá kniha. Stáli na nej písmená – Michail Bulgakov: Majster a Margaréta. Môžem si ju pozrieť? Prečítaj ju, lebo Janík, keď ju fakt prečítaš, svoj román čo teraz píšeš zahodíš. Povedal Palino. A tak som Bulgakova nechal v aute na zadnom sedadle pár dní. Bolo to prosté prečo - najprv som svoj román dokončil, uložil ho a až následne som ju začal čítať. To preto, aby náhodou nemal Paľo pravdu a ja by som ten svoj fakt vyhodil. I keď pochybujem, že by som si narobil takéto barbarstvo. Tí, ktorí ste spomínanú knihu čítali, viete, že je to prekliato a pekelne šialená kniha. Podstata Margaréty, ktorá nadovšetko milovala iného muža - spisovateľa, ale chcela ostať pri tom svojom, lebo bol naozaj dobrák a nikdy jej nič zlé neurobil. Ba práve naopak, bol príkladným manželom. No a tak si Margaréta povedala, že ten by si nezaslúžil umrieť nešťastný a sám. Tá pointa ma natoľko uchvátila, že som sa nestihol čudovať. Akou rýchlosťou režem strany. Milí nečitatelia: Žiadna kniha sa k Vám nedostane náhodou. To si myslím. Každá, možno aj v jednej vete z 500 strán vám chce niečo povedať, niečo odkázať. Je to pekné. Strácať a nachádzať. Dokonca sa v nej píše o takej láske, ktorá sa nedá prežiť, ba ani napísať. Neuveriteľná paralela, lebo keby som napísal, že niečo podobné s totožnou pointou som stvoril pred pár dňami ja (a o Majstrovi a Margaréte ktorá bola v Martine u Paliho Baričáka v kuchyni na stole ani len netušil hoci bola napísaná v roku 1938) asi by ma ostatok (teda okrem teba) poslal do toho najhoršieho blázinca. Alebo aspoň do pekla.  

 

Premostím...hoci príbeh a kruh v ňom je vždy pripravený u autora na to, aby sa uzavrel. Veľkej časti obyvateľstva jebe. Naozaj. Iné slovo na to, mi neprináleží ani len skúšať vymeniť za spomínané pejoratívum. Bez ohľadu na moje straty. A moje nepochopené básne a príbehy. Bez ohľadu na vkus, ako taký a to viem, že každý ho máme iný. Podstata: Ľuďom chýba prirodzený chochmes. Nevedia, že o dvanástej sa neonanuje v nedeľu v kostole (ale normálne doma v izbe) a nestrieľa sa na mačky po nociach, keď chodia najebaní z krčmy. Že sa nesleduje milenecký pár, ktorý sa chce tomuto zasratému svetu skryť a súloží v zaparkovanom aute s orosenými oknami. Nie. Niektoré veci sa nerobia a o niektorých veciach sa nehovorí. Tak to už vôbec nie. Ale veľká časť obyvateľstva nestráca veci a je dokonalá. Zaujíma ich nešťastie iných, lebo tým vlastne dokazujú to, že sú dokonalí. Teda minimálne dokonalejší, ako tí. Tí ktorí sa rozviedli a tí ktorých dieťa skončilo na liečbe z ťažkej závislosti. Vlastne ich to teší. Áno, nestrácajú veci, ilúzie a dokonca ani zmysel, hoci im je to slovo absolútne cudzie. Tvoria pekné rodiny a majú veci na poriadku. Nie. Dokonalosť je opica v ZOO v Spišskej, keď opľuje ženu s hamburgerom a trafí sa presne medzi dve žemle. Dokonalosť je sex v doline, ktorý som cítil aj tri roky po ňom vo svojich póroch a cítim ho aj teraz. Dokonalosť je nabrúsená žiletka a odrezané ucho. Dokonalosť je piecka na ktorej sa vyhrieva mačka. Piecka v Kráľovej Lehote v prvom žltom dome pri koľajniciach smerom zo Štrby na ľavej strane smerom na Hrádok. Tam, kde sa narodila moja mama. Toto je dokonalosť. Ale ľudia nie sú dokonalí, len si to myslia. Sledujú druhých. Sledujú ako sa strácajú a ako míňajú svoje životy. Ale život je výhovorka. O čom píšeš? O živote? Pýta sa ma vrátnik a máva mojou knihou. Si kokot? Hovorím mu. Život je výhovorka. Príbehy sú korenie. Predávam tri knihy pri Limbe pod lekárňou fest zlatej pani. Je milá. Píšem jej do správy, načo na dobierku, dnes pijem v Poprade. Môžem Vám ich doniesť. A tak v piatok po robote trielim na Západ. Usmeje sa a stisne ma. Šporujete pán Marton? Ukazuje mi na bicykel. Objímam ju a ďakujem. S pokorou ďakujem všetkým mojim čitateľom, ktorých je pár, ale predsa. Pozdravujem Vás milá pani, dúfam, že už ste zdravšia a stihli ste prečítať nejakú moju knihu, alebo aspoň časť z nej, kým ste ju od nudy nezavreli. Nie som naivný. Viem, že nepíšem pre každého. Teda skoro pre nikoho a hlavne pre seba.

 

Niektorá časť obyvateľstva nie je až taká premúdrelá. Vďaka vesmíru teda. Nesleduje to, čo kto kedy stratí a kedy mu vypadne 5 eur z vrecka. Nesleduje, kedy nejakému chlapovi vykĺzne penis z nohavíc. Čo ak si slipy iba zabudol, doma na stoličke. Lebo každé ráno spáli 600 kalórií a musí sa prezliecť v práci do niečoho civilnejšieho. Najlepšie ako prvé do spodnej bielizne. Čo ale ak ju ale zabudol doma, lebo myslel na svoju Lásku. A mal opuchnuté oči z noci v ktorej sa mu celú snívala a dnu mu rezali žili a bolo 5 ráno. A jelene ručali a on plakal, lebo nemohol nájsť slúchadlá. A peňaženku. Slúchadlá včera stratil, to už pochopil. Peňaženku našiel, aby ju mohol stratiť dnes. A jelene ručali, ani by to boli všetci muži, ktorým za celý svoj život nasadil parohy. A tak mu prišlo ľúto a plakal. Pil mätový čaj a von sadala hmla. Nadýchol sa a povedal si, že dnes nestratí ani len minútu. A tak išiel čo najskôr prvou raketou do vesmíru. Našiel tam prvú a poslednú Lásku svojho života a už sa nechcel vrátiť na Zem. Napísal potom o nej pár kníh, ale na ostatku si ich nezobral zo sebou. Nechal ich tam. Nechal ich tme a tichu. Lebo slovné spojenie ČO AK, je alternatíva na ktorej sa dá postaviť veľa príbehov. S rôznymi koncami a rovnako tak začiatkami. Tento môj krátky na dnes je vlastne mojim záchranným kolesom, tesne pred posledným nádychom, v mojom mŕtvom mori.

 

ČO AK je to ale naozaj TAK ale nie všetci môžu nasadnúť na raketu? Alebo to tak nie je a partia dospelých ľudí, ktorí by mali mať už svoj pocit na svojom mieste, úplne v mieri a pokoji vysype smeti v Slovenskom Raji medzi stromy. Je mi z toho na zvracanie. Kukám na tie plasty ako kokot a pýtam sa prečo. Prechádzam sa po lese a premýšľam na ktorý strom by som sa dnes definitívne mohol. Dnes na to nemáš Jano. Hovorí mi hompáľajúca sa mačka na brehu čudne blikajúcej hviezdy a ja kráčam teda ďalej. Zapaľujem si džointa a hľadám huby. Je nedeľa. Chodím okolo nich a nechávam ich v zemi ani smaragdy pre iných. Nebaví ma zbieranie húb. Je to ako trhanie hláv malým slonom. To mi napáda po troch šľukoch. Chodím po lese a vraj to ešte príde. Hovorí mi kamarát, ktorý mi to zabalil. Janík ono to dôjde, to sa ti len bude písať. Ale ja potom neviem písať. Potom som stratený a plačem. Chodím po lese a chodím po cestách a po krčmách. Nikdy nepíšem nahúlený, ani opitý. To by som svojmu písaniu neurobil. A tak idem k Bambi, mojej tetérke. Spravíš mi toto? Ukazujem na svoju kresbu s menom v malom zošite, ktorý pri sebe vždy nosím. Kriste, toto nie Janči. Prečo? Pýtam sa. No lebo. A tak odchádzam smutný s obrázkom malej bábiky, ktorá má odtrhnutú hlavu. Pod ňou je napísané tvoje krstné meno. Ale asi to nedám. Nemám na to. Posral som si svoje dejiny. Dám si asi vytetovať srdce a anjela so šípom. Napíšem tam: AJ LAVJU JANO, TY KOKOT. Ale ešte som na to nedozrel. No a tak sa usmievam. Potom plačem a strácam minúty. Strácam hodiny a strácam všetko, čo sa stratiť dá. Presne taký som ja. Jano Marton. Iný nebudem, ale to už každý o mne vie.

 

A tak dnes idem do veľkého vysvieteného nákupného centra. V Poprade. Neznášam nákupné centrá. Grcať sa mi chce. Ale musel som ísť niečo vyplatiť do jedného obchodu ktorý je tam. Špecifikovať to nebudem, lebo by to stratilo zmysel samotného nákupného centra. Proste tlačím Sofiu v cyklistickom elastickom úbore (Sofia je môj bicykel). Mám na ušiach slúchadlá. Tie ktoré som nestratil včera, ale ktoré stratím určite o pár dní. Tie stratené nemám, ale to by malo byť jasné. No a tak kráčam a naskakujem na eskalátory. Prvé poschodie, ponáhľam sa ako vždy. Ľudia na mňa kukajú jak na chuja. Mám v ušiach nový BLUT AUS NORD a čudujem sa čo tak čumia. Asi na môj krásny bajk. Zrýchľujem krok, šliapem. Som tesne pred obchodom, kde potrebujem vojsť, keď mi niekto schytí Sofiu. Je zadychčaný a tučný. Asi musel za mnou bežať už hodnú chvíľu a vykrikovať na mňa. Asi si urobil svoj vlastný rekord v behu na dlhú trať. To preto tie pohľady. Prepáčte, dajte si dole slúchadlá, ukázal posunkom. Pane, nevidíte tie obrovské nápisy že zákaz vstupu s bicyklom pred celým nákupným centrom? Prepáčte, hovorím, ale ja len tu vbehnem a vyplatím čo treba a idem preč. Nie. Vy si teraz zoberiete Váš drahý bicykel. Mňa nezaujíma, že na neho nemáte kladku. A pôjdete preč. Ona nepotrebuje žiadnu kladku, povedal som rázne. To fakt mám ísť preč? Pýtam sa ešte raz. Áno, usmieva sa tučný a spotený brat od Boha so slúchadlom v uchu. Vyzerá ako Brus Vilis ty kokos. Už mu chýba iba cigareta a malá rezná ranka pod okom. To len kvôli dokresleniu happyendu. A tak idem preč a u dievčaťa pri vstupe s hot dogmi nechávam Sofku (môj bicykel). Vraciam sa šprintom. Vyplácam 2175eur. Mal som to napísané na ruke, inak by som to zabudol. Inak vďaka bohu že som tie prachy nestratil. Utekám dolu. Všade len ľudia a pohľady a prachy a prachy a prachy. Jebem Vašu dehonestujúcu a zdegenerovanú mať, vy zasraté prachy. Peniaze. Lóve. Upokojujem sa a skúsim lapiť dych. Ďakujem, klaniam sa babe od hot dogov a frčím čo najďalej od tohto miesta. Bože všade samé zákony, zákazy...a peniaze. Kriste trochu srdca a rozumu zdravého. Ľudstvo kokotneje. Som rád, že patrím k opiciam, mačkám a nerezervovaným somárom. Ku psom a vlkom. Vďaka ti človek.

 

Nemôžete sa posunúť? Sedíte mi na ruke. Ach počkať, veď dve ruky máte vo vzduchu. Ale ja mám tretiu. Vo vašej riti pani. Hovorí mladý kňaz a štvrtou onanuje. Asi takto nejako spejeme do pekelnej záhuby. Plasty a politici sú len kvapkou v mori. Mŕtve ryby sú tiež len kvapkou. Nedostatok zdravého rozumu a chamtivosť. Toto si pani smrť nesie vo svojom lone a usmieva sa na nás. Ale nie, ja som to tak nemyslel. Je to len môj pohľad do budúcnosti a zážitky so súčasnosti. Jedno je isté. Neponaučíme sa. Budeme strieľať na mačky a báť sa jeleňov s hustou parou z nozdier o piatej nad ránom. Budeme sa budiť spotený a báť sa stretnúť suseda, o ktorom tušíme, žeby mohol byť milencom našej ženy. Nejako tak. Budeme sa báť pozrieť pravde do očí a všetko budeme odkladať do neurčita. A tak sa narodí neurčitá Láska a neurčité sklamanie a neurčité šťastie. A dom a pozemok a kuchyňa. A spálňa. A nové veci a umyté autá. Povysávané autá. Čisté popolníky a nové nechty. Oholené podpazušie a voňavý dekolt. Nové kozy, pery a zadky. Pochabé. Už sa mi ale nechce zvracať. Myslím na starú mamu. Ako som niesol jej truhlu. Dva dni ma potom bolela hlava. Pršalo. Celý Liptov bol pod mrakom a ja dodnes neviem, prečo mi to urobili. Teda vraj sa to patrí. Vnuk. Druhý najstarší. A to je všetko? Napadlo mi? Ale veľa vecí je už za nami. Sú postrácané, ako moje slúchadlá. Ako moje peniaze. A peniaze. A peniaze. A keď počujem slovo peniaze, chce sa mi vracať. Toto som dnes povedal žene a išiel si písať. Asi som nemal pravdu, ale tak som to cítil. Lebo nemať pravdu je menej ako mať pocit. O tom je sloboda. Teda podľa mňa.

 

A pani Fričová mi povedala, že moja nová zbierka je najkrajšia, akú som kedy napísal (vychádza 11.11. a som na ňu pyšný, lebo je fest krásna – dnes ide do tlače). Pani Fričová je korektorka mojich básnických zbierok. Už od roku 2009. Povedala, že v novej sa s niektorými básňami podobám na Prevérta. Áno, chválim sa. Lebo keď to povedala pani Fričová, musí byť na tom niečo pravdy. A tak jej s čistou pokorou ďakujem: Pani Fričová prepáčte mi tie niektoré slová v básňach. Hlavne tieto: jebať, kokot, piča, chuj... ale hlavne slovné spojenie: doboha. Prepáčte, viem že toto slovné spojenie z duše nenávidíte. Keď budem písať ďalšiu zbierku, alebo nejakú dvanástu, trinástu, šestnástu... možno budem už vypísaný a tieto slová nebudem potrebovať. Možno budem múdrejší a silnejší. I keď pred dvomi týždňami som počul, vraj som vypísaný. A to mi znelo rovnako skutočne v ušiach, ako vaše slová. Lebo skutočnosť je dôvod, prečo píšem. Prečo tvorím a prečo si dokážem ešte niečo predstaviť. Keby nebolo skutočnosti, nepotreboval by som si nič predstavovať. A tak ďakujem, že je. Že môžem používať racionálne myslenie, aby som sa mohol hýbať srdcom. Že musím na nákup a natankovať. Do roboty a z roboty iným smerom akoby som možno chcel. Presne preto si môžem predstavovať kam by som šiel. A ja tam pôjdem. Idem tam a píšem o tom. Píšem o tvojich vlasoch a bosých nohách. Píšem ti zbierky a knihy. Ľavý vodopád ti tečie po ramene, ty si prechádzaš kľúčnymi kosťami bruškami prstov a vieš, že nie som mŕtvy. Vidím to spomalene a už niekoľký život presne tak isto. A tak otváram okno a idem presne tam. Za tebou. Idem k tebe a idem do teba. Milujem ten pocit, rozprávať sa s tebou. Prisahám, že sa vyrovná telesnému kontaktu. A tak prechádzam od starkej, až cez stratené slúchadlá a vyhodenia z nákupného centra. Predávam knihy a kupujem si tri nové USB na román, ktorý si napísala. Ale ja to v skutočnosti nikomu nepoviem. Som na to až príliš hrdým autorom.

 

A tak mi na mojom deduškovi dochádza baterka a mne sa nechce vstať a pichnúť ho do siete. Radšej by som si pichol do prsta. Ihlou. Aby si mi vytiekla. Niekedy ťa tak nenávidím, že si to nevieš ani len predstaviť. Niekedy mi ale tak chýbaš a zbožňujem ťa, že revem jak malý chlapec. Sú to reálne tlaky, ktoré sa nedajú racionálne ani vysvetliť, ani pochopiť, ani napísať. Si moja Zem. Nech si kdekoľvek a nech sa akokoľvek voláš. Nech o mne cítiš to isté, alebo ma nenávidíš ešte viac. Nech som ti ľahostajný, alebo aj mŕtvy. Je to fakt jedno. Pochopil som to už pred vekmi. Len vraj ukazovať prstom sa nemá. To ma zase učila druhá stará mama. Zo Šuňavy. A tak už radšej nepoviem nič a neukážem, na čo sa ukazovať nemá. Sú skoro dve hodiny ráno a ja ráno vstávam do roboty. Neviem či vstanem, alebo ti povedia, že ma našli niekde na inej planéte. Že som nejavil známky života, ale na ľavej ruke mal vytetovanú bábiku s odtrhnutou hlavou a pod ňou tvoje krstné meno. Len ty budeš vedieť, že tá bábika sa volala Láska. Usmeješ sa a potom predsa len vypustíš trochu mora. Veď načo toľko potôp. Už jedna bola v Biblii. A toľko prístreškov na opice, slony a inú háveď čo sa skrýva v ľudských telách, tak to nemáme. Našťastie máme fantáziu a sny. A seba. Nech sme kdekoľvek. I keď mi je tak otupno, že nevládzem pichnúť notebook do siete, i tak prosím o pocit. Lebo nejde o život. Vždy ide iba o pocit a príbeh v ňom.

 

Ani to tak nebolelo. Povedal mladý kňaz, keď si odrezal dve ruky. Nepchal sa už nikomu do riti a dokonca sa mohol pri spovediach šmátrať v nose. Vyberať si šušne a hádzať ich zo spovednice do tretej lavice. Tretia bola jeho méta. Vždy tam chcel trafiť. Už ako malého miništranta ho to fascinovalo. Trafil nimi vždy tú tretiu lavicu len vtedy, keď bol šušeň dosť vysušený a tvrdý. A aj preto ho to stálo veľa síl, kým ho ušúľal do dobrej konzistencie. Dozvedel sa pritom, už ako verný kňaz ako ženy masturbujú v sprchách a otcovia pozerajú po dcérkach svojich kamarátov. Je to nevhodné: aby šušeň nemal dobrú konzistenciu. Ktovie koľko šušňov potreboval mladý kňaz počas jednej spovede. A ktovie či to bolo lepšie, keď mal nádchu, alebo práve naopak.

 

To sa ale nedozviete. Nie odo mňa. Nie som veriaci a kňazi sú pre mňa tiež iba ťažkou degeneráciou zúfalstva tohto sveta. Pokojne ma upáľte na hranici. Myslím, že dnes o tretej ráno budem mať 15 a ujdem z domu na Liptov. Ku starkej. Vlakom za tri koruny. Budem sa báť, ale nedám to na sebe vedieť. Budem hrdý až príliš. Budem vedieť, že dostanem varechou od mami a možno ju na mne aj poláme. A možno nie. Možno stretnem iba teba: Láska mojich životov. Je dobré snívať. Iba tak. Nachvíľku. A potom sa z toho vypísať a zároveň vyplakať. Teda neviem ako vy, ale ja to bytostne potrebujem.

 

Spíš? Nehulienka. Večnosť moja. Láska moja. Voniaš? Po mne. Viem. Si tu a vlastne aj tam. Neexistuješ, aj keď je o tvojej existencii zmienka v mojich póroch. To ty, nie ja. Ach, ešte trochu lásky a prasknem ako dnes balón na kolotočoch pri bývalom Popradskom pivovare.

 

Fakt. 

 

22. 10. 2019 v Slovenskom Raji o 2:33

 

Ps. Vidíme sa:

23.10. – Rožňava – knižnica: 16:00 a 19:00

24.10. – Prešov – kino Scala: 18:00

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

S Kočnerom si dohadoval stretnutie aj bývalý šéf vojenských tajných

Skuhra šéfoval Vojenskému obrannému spravodajstvu za ministra Glváča.


Už ste čítali?