Nádherná retrospektíva všeobecnej podoby

Autor: Ján Marton | 1.8.2019 o 12:04 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

https://www.facebook.com/J%C3%A1nhttps://www.facebook.com/J%C3%A1n-Marton-247328692062079/https://www.facebook.com/J%C3%A1n-Marton-247328692062079/https://www.facebook.com/J%C3%A1n-Marton-247328692062079/-Marton-247328692062079/

Píšem presne tak, ako žijem. Slobodne a do hĺbky. Bez ohľadu na ostatok všetkých svetov. Amen.

Píšem. Je to proces nedokonalej definície. Tak by som mohol nazvať moje písmená. Moje pocity. Moja nová zbierka básní je definitívne uzavretá. I keď dnes vymýšľam riekanky a rýmované rozprávky o zvieratkách
pre svojho synčeka, stále to vo mne bije a žije.

- Si nejaký iný, - hovorí mi Dalibor na pive.
- Čosi, usmievam sa, udieram do hrude a ukazujem znak mieru.

Nezmením sa. Ľudia sa nemenia. Môžu sa formovať a môžu sa nachvíľku stratiť. Vždy sa ale nájdu. Ohne ktoré vo mne horia, sú večné. Teda pokiaľ budem žiť, tie vatry budú písať svoje príbehy dymom na oblohu. Básne v mojej novej zbierke budú rovnako iné, ako tie predtým. Dostal som od jedného radšej nemenovaného vydavateľstva pred nedávnom ponuku napísať zbierku básní „Život nie je pes, je to suka II.“ Niekto si asi stále myslí, že som sa už totálne pomiatol a zbláznil. Preboha. Bola to moja debutová zbierka a nikdy už takú nevydám. Nevykrádal by som sám seba, ukradol by som sa. V momente. Ale ja ešte stále žijem. Píšem preto, lebo presne taký som. Áno, presne taký.

Niektorí ľudia si svoje zvrátenosti neskrývajú. Podľa mňa by mali. Mali by ich zdieľať iba so svojimi najbližšími, keďže spolu žijú, mali by si rozumieť. Zvrátenosť v určitej forme rovnovážnej polohy dvoch partnerov je priam nevyhnutná. Musí však ísť o určitý druh symbiózy, inak je to všetko v riti. Mám kamošku, fitnessku. Nahráva videá v posilňovni, cvičí a robí rôzne veci so svojim telom. Je to fajn. Pár krát sme spolu spali, ale neviedlo to nikam. Obaja sme rovnako sebavedomí a hneď v úvode pokusu o vzťah to hrozilo fiaskom. Bol som vtedy tesne po rozvode a hral to na viac strán. Priznal som sa jej. Zobrala to tak, že to som proste celý ja. Ale chcel som iné. Hovorím jej: Fest to dobre robíš tie videá a máš aj riadnu sledovanosť. Usmiala sa a hovorí mi:

- Čo myslíš, koľko percent z tých sledovateľov sú ľudia, ktorí chcú niečo so svojim telom urobiť a koľko úchyláci?
Hm, obzrel som si ju, pohladil jej vlasy, urobil pohyb jazykom, ktorý som pred ňou mohol, lebo my sme si svoju zvrátenosť užívali a povedal
- 70 na 30?
- Hrabe ti? 25 na 70, - povedala.
- Pre tých, ktorí chcú niečo robiť so svojim telom? - opýtal som sa.
- Si normálny? Pre úchylákov. A tých 5 percent sa stále nevie rozhodnúť, na ktorú stranu barikády sa dajú, - usmiala sa.

Mám ju veľmi rád. Po rozchodoch, alebo rozvodoch je v momentálnej rovine neprípustný akýkoľvek fakt, že raz môže prísť aj priateľstvo. A ja viem, že môže. Mám pár bývaliek, s ktorými vychádzam celkom dobre. Spomínaná kamoška (fitneska) patrí medzi moje naozaj najlepšie priateľky. Dokonca s bývalou manželkou vychádzam veľmi dobre. Je to všetko o premazaní pamäťovej stopy. Bez upnutia a teroru vlastnej mysle. Proste iba ísť ďalej. Nič viac. Pozrieť sa niekam, kde to má zmysel.

Ľudia si mýlia ulice a kancelárie a obchody a kostoly a fejsbúky. Ľudia sú žoviálne zvrátení a mne sa z toho často robí mdlo. Zvrátenosť patrí iba tomu najbližšiemu, ktorý ju akceptuje. Nepatrí na verejnosť. A verte mi, že toto nehovorím nijako moralisticky, ani inak. Nikto nie je stredobodom sveta. Všetci sme vlastne postavení niekde na okraji a v strede je niečo čo každý volá inak. Niekto sa k tomu modlí a niekto pre to páli vatry a skáče okolo nich ako indián. Každý máme svojich Bohov na inom mieste. Sme jedineční a zvrátení. Sebavedome nadržaní a občas vystrašení, ani malá srna.

Stretávam jednu ženu. Už asi pol roka. Je nádherná. Prihovorila sa mi v Popradskej Sintre na západe jedno ráno pred siedmou a ja som sa jej potom v Martinuse. Je neopísateľné iná. Vlastne ako každá. Ku každej žene pristupujem s pokorou. Lebo ženy sú vrcholce tohto sveta. Kvôli ním sú vojny a konce a začiatky. Vždy som mal tie najkrajšie. Naozaj. Vždy som mal tie, ktoré chceli všetci. Fakt. Nádherná retrospektíva všeobecnej podoby. A ja stále len o sebe. Áno, je to základ mojej tvorby. O mne. O čom vlastne píšete pán Marton? Robil som teraz jeden rozhovor. O sebe, hovorím. A ešte? No nič. Iba o sebe. Pripomenulo mi to Bohumila Stejskala z legendárneho filmu: „Sifón. Nic, jenom sifón.“

Takže ono to je tak, že menej je predsa len niekedy viac a dokonca sa to aj rýmuje. Je mi teplo. Posledné dni ma udržiavajú celkom v bdelom stave. Minulý mesiac som bol prvý krát na hrobe Klaudiinej mami. Katky. Pozvracal som sa vtedy, ako to hovorí môj kamarát Marek Badzik z Podskalky: Ako bačov pes. Nevypustil som ale ani slzu. Neviem prečo. Možno je to tá moja zvrátenosť, alebo len niečo šialené, čo v sebe držím. A ďakujem. Nevzdal by som sa toho. Nevzdal by som sa seba. Som sebavedomý a pyšný. Áno. I keď svojim spôsobom pokorný.

- To nič oci, - povedala mi vtedy moja najstaršia dcéra Klaudia pri hrobe a objala ma.

Cítil som sa ako stratený. Totálne. Rozplakal som sa až doma. Tam ma zase objala žena. Mám okolo seba ľudí, ktorí ma fakt milujú. Je to neopísateľné. Fakt ďakujem. Aj keď je pravda, že zvieratá mám radšej ako ľudí a som rád sám, je dobré, keď ma má kto objať. Dáva mi to potom silu, alebo krídla. Ešte som nedospel ani zďaleka. Minule som sa vracal z jedného futbalového turnaja asi s tromi promile. Zastavil som sa u našich a mama mi našťastie zobrala a zamkla bicykel o konštrukciu prachera na koberce. Bol som ochotný ísť 30 kilometrov za svojou ženou a synom. Neviem ako by to dopadlo. Každopádne som tu. Zdravý a strelený. Necítim sa dospieť .Raz do mesiaca, teda minimálne raz do mesiaca vyvediem takú chujovinu, že jedného by z toho asi jeblo. Ale to som ja. Jano Marton. To som ja a píšem, žijem a pripravujem sa každý večer. Presne ako vy. Na nové ráno.

- Chcem byť mamou oci, - povedala mi Klaudia.
- V pohode, - zľahka som sa usmial, keď sme vychádzali z cintorína.
- Si úžasný, pozývam ťa na pivo.
- To ty si, - povedal som a chytil ju do ramien.

A tak sme si dali po štyri. Veľké, sme predsa pivári. Zapálil som si svoju mentolovú elemku a slastne potiahol. Elemka v piatok, je ako zlatý kúpeľ. Ako rozprávková predohra snehulienky. Zavreté oči a prvý šľuk. Neopísateľné. Áno, športujem v rámci možností, aby som si udržal priemernú kondíciu na svoj vek, ale mentolovú elemku mi v piatok nikdy nikto nezoberie. Nikdy.

Klaudii som potom porozprával o sebe pravdu. Aké som prežil nevzťahy a vzťahy a že moja zvrátenosť sa mi stala osudnou. Priťahovala strašne veľa žien, pre ktoré som sa stal určitým symbolom intimity. Len ja som si to celé vždy vykladal tak trochu inak. Asi preto mám tri deti s tromi ženami a to štvrté... Nie som si istý, i keď... To by bolo na dlho. Život nie je prechádzka. Je to maratón plný zvratov a všemožných zákutí. Je to hra na ostrú hranu. Žiadna skrývačka ani vyháňanie diablov.

Volám sa Ján Marton a píšem. Žijem si svoju hru a aj ostré hrany na nej. Som zvrátený a nehanbím sa za to. Som sebavedomý a pyšný. Otváram sa, lebo ma to baví. Som spisovateľ z radu narcisov a samoľúby ekvivalent zrkadlových polôh. Som bohém a neponaučiteľný snílek. Striedam polohy a s najväčšou pravdepodobnosťou sa ani vy, o mne nikdy nedozviete pravdu.

Von začína zľahka pršať, začal august - nádherný mesiac a ja o chvíľku vstávam do roboty. Dnes ráno odbehnem 12 kilometrov a možno sa predsa len raz zobudím.

Ako celkom dobrý človek.

Jano Marton - 1.8.2019 o 2:34 na najkrajšom mieste na Zemi – v Slovenskom Raji.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo máme právo vedieť, či sa Fico cíti zle

Problémy predsedu Smeru môžu ovplyvniť kampaň.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Aspoň Kalavská má hrdosť

Ministerka si demisiou možno naštartovala politickú kariéru.


Už ste čítali?