Byť pyšný na svoju intimitu

Autor: Ján Marton | 27.5.2019 o 11:23 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  48x

https://www.facebook.com/J%C3%A1n-Marton-247328692062079/https://www.facebook.com/J%C3%A1n-Marton-247328692062079/https://www.facebook.com/J%C3%A1n-Marton-247328692062079

Každý deň je buď chudobnejší, alebo viac vysvietenejší, ako ten predtým. My sme bohatší o milimetre skúseností, alebo len o pár krvavých a hlbokých zárezov. Ide to nejakým štýlom a spádom. Zo dňa na deň. Iba tak. Osobne bohatnem na pocity. Teda moja postava v tomto zamyslení. Dajme jej meno Goro. Lebo môj Goro dnes nie je len pes, ale hlavne vlk v tele muža. Je to kráľ svorky a zúrivý dobyvateľ. Je to láskavá duša, ktorá by sa rozliala na milión morí, ale aj šialenec, ktorý sa pomiatol v dobe, keď to od neho nikto nečakal. Som Goro. Áno, dajme tomu. Aspoň dnes, alebo možno aj po všetky ostatné životy. Nezdvíham telefóny a neodpisujem na správy. Mám to tak pár dní. Necítim byť konfrontovaný otázkami, ktoré by narušili moje ticho.

- Si nejaký namyslený Marton. (Teda pardón, ešte raz, lebo ja som spisovateľ – pozn. autora)

- Si nejaký namyslený Goro, - hovorí mi bývalka v meste pri zmrzline na námestí Svätého Egídia v Poprade.
- Ahoj, - usmievam sa na ňu, v dlani držím mladšiu dcéru a v tej druhej zmrzlinu.
- Nie nie som namyslený, - hovorím jej.
- Hej ale si.
- Som len pyšný na svoju intimitu, usmievam sa na ňu a lížem zmrzlinu.
- Čo?
- Jahodová, hovorím.
- Ja som ti vlastne nikdy nerozumela, - usmiala sa a odišla. Bolo to krátke, ale veľmi plodné. Poznáte ten efekt motýlích krídel? Na ňom je podľa mňa postavené všetko. Celý svet, život a aj vesmír. Keby som ju vtedy nestretol, dnes skoro ráno by som toto nepísal. Ale to je len veľký príklad bez malého detailu. Stačí si zobrať, že keby som včera na bicykli zabral dole kopcom viac, mohol som sa na zatáčke vybúrať s nejakým návesom čo vezie melóny. Neviem... príkladov by bola miliarda, ale je to prekrásne pochopiť, že keby sa niečo neudialo, všetko by bolo inak. Ale, je tu to nádherné ALE...

Tatík čo je to intimita? Opýtala sa ma neskôr moja mladšia dcéra. No to je to čo máš za oponou. Predstav si že si na bábkovom divadle. Teda presnejšie, pred predstavením. Sedíte na stoličkách s ostatnými deťmi a čakáte na divadlo. To čo sa deje za to oponou nevidíte, ale niečo sa tam určite už deje. A tak je to vlastne aj s nami ľuďmi. Niečo sa v nás deje, ale nemusíme vždy o tom hovoriť. Máme to všetko za tou oponou, ako v tom bábkovom divadle.

- Nerozumiem ti, a aj tá teta čo odišla ti nerozumela, - usmiala sa a my sme pridali do kroku.
- Áno máš pravdu.
- Ale mala veľmi pekné vlasy, skoro ako jedna moja bábika.

Všetky moje bývalé mali pekné vlasy. Keď sa teraz nad tým tak zamyslím. Fakt ich mali fest pekné. Predsa len Goro bol vždy lovec tých pre neho v danom momente najkrajších stvorení na Zemi. Goro je vlk a nikdy iný nebude. Goro je moja intimita tam dnu. Moje tajomstvá, moje príbehy, moje sny, moje navonok odkryté ja. No a tak si kráčam z kroka na krok. Zo dňa na deň a stále sa toho veľmi veľa deje. RAMMSTEIN vydali nový album. Je perfektný. Točím videoklip a moja staršia dcéra má v sobotu svadbu. Idem sa dnes teda ostrihať a oholiť. Oblek v čistiarni a duša niekde na konci všetkých tých mojich tunelov. Nemusia sa zrovna do mňa na tej svadbe zblázniť všetky Klaudiine bývalé spolužiačky, ale chcem vyzerať dobre. O tom potom. Po lete mi vychádza ďalšia zbierka básní. Bude presne ako Goro. Tajomná a tichá. Nepresvedčivá a jemne balansujúca na hranách lásky a tak trochu ďalších pocitov, ktoré ma stretli. Skoro som je dal meno Goro. Ale v poslednej chvíli som sa zastavil a názov zmenil. Ten mi prišiel zhora ako zvláštna výpomoc ďalšieho vesmíru, na ktorý som narazil. Bude to fest pekné.

Prší. Ani nie moc nahlas, ale ani nie moc ticho. Tak akurát. Moja intimita spí a vstáva. Každé ráno so mnou. Denne sa učím pokoja a pokore. To je moja najväčšia škola. Dýchať. Z čistej hĺbky precíteného. Hovoriť čo najmenej a zotrvávať vo svojom tele a vo svojej duši na ktorú som pyšný. Z kroka na krok. Každý deň. Nie, nestáva sa zo mňa svätý muž. Nie. Ani náhodou. Goro nie je svätý, veď aha čo sa mi stalo pred dvomi týždňami:

V Poprade pri tom veľkom obchode OBI je semafor. Niečo tam robia. Už fest dlho. Svietila červená a ja som si otvoril čokoládku DEVA. Viete tú malú s obalom dievčatka v červenej bodkovanej šatke. Tú mám veľmi rád. Pod semaforom je časomiera, ktorá odrátava čas. Už som sa tešil domov, lebo mi trebalo fest na malú. Keď časomiera ukázala tri sekundy do oranžovej začalo na mňa trúbiť auto. Pozrel som do spätného zrkadla a tam som zbadal gestikulujúcu postavu. Keď som pred chvíľkou písal ako sa učím pokoja, to som proste nezvládol a vlk vo mne to riešil presne ako mal. Zatiahol som ručnú a vyšiel z auta. Bol to Mercedes z Bankobystrickou poznávacou značkou. Pokojným krokom som dokráčal k prednému kolesu, vytiahol penis a začal močiť. Bola to žena. Pekná. Zjapala, vrešťala a hodila po mne balík bielych Marlboriek. To už začali trúbiť aj autá za ňou. V polovici môjho gejzíru, som to ale stopol a nastúpil do auta. Nikdy som nemal z močenia taký dobrý pocit. Do dnešného dňa ma nikto nevyhľadal, ani mi neprišiel šek z polície, alebo nebodaj z nejakej umyvárky v Bystrici.

Ľudia sú preafektovaní a hlavne neohľaduplní. Môžu byť preexponovaní, ale nemali by robiť druhým zle. Viacej by sme sa možno mali odosobniť a priblížiť k vlastnému stredu. Prečo ten človek tak koná? Asi má na to dôvod, alebo ak aj nie, on vie prečo. Stojím na červenej lebo je tam semafor. Nepohýnam sa, lebo mi možno zdochol motor. Stačí dýchať. Nemám rád ľudí. Zisťujem to každým dňom viac a viac. Najšťastnejší som, keď som sám a mám na slúchadlách hudbu. Len tak počúvam a píšem. Píšem básne, ktoré potom mažem a príbehy, z ktorých potom pár zverejním. Možno ako tento. Áno, je to pravda. To je také moje vykúpenie a relax. Moje písmená a slová. A potom keď si to prečíta aspoň jeden človek, je to fest pekné. Fakt.

Dostal som v poslednej dobe pár správ, že už dlho som nedal na svoj FB žiaden príbeh. Tak just. Nedám. Napíšem iba krátke a pomyselné zamyslenie o tom, ako sa kruh vlastne nikdy neuzavrel. Stačí iba výhybka tesne pred koncom. Sme na inej planéte a v inej galaxii. Dobre, nechcem o ezoterických pičovinách. Takže ešte raz:
Stačí iba pár viet a ja som v inom dome s inou ženou. S iným cieľom, no podobnými snami. Si s iným mužom na celkom inom mieste, akoby si chcela. Ale bicyklom sa krútia kolesá a Zem ide v rovnako štandardnom móde. Počúvam GAZPACHO. Poznáte? Perfektná kapela. Do dažďa ako stvorená. To bola len taká vsuvka, lebo som šťastný keď píšem a počúvam hudbu. Je to jeden z pocitov, ktorý milujem. Naozaj. Krásne prší. Je tesne nad ránom a mne sa žiada vstať. Nadýchnuť sa a kráčať. Zase raz za niečím novým a iným, ako včera.

Je to fest pekné, keď mi niekto napíše, že sa našiel v mojom príbehu, v mojej básni, alebo v mojom románe. Moji čitatelia sú nádherní. Fakt. Sú aj takí, ktorí sa opýtajú, či sa môžeme stretnúť pred Tescom. Že chcú iba podpísať knihu. Tak ako včera. To je fest pekné. Fakt. No a potom sú takí, ktorým sa povestný kruh akosi divne dostal na inú koľaj. Raz ma jeden hľadal o druhej ráno. Pomýlil si ale dom. Vtedy som sa trochu bál. Ale poznáte to, kým ste sami neviete čo je to vlastne strach. Potom keď sa bojíte o tých najbližších, to sú len strachy. Veľké, áno. Von prší ako zadarmo. Mám veľmi rád dážď. Za posledné dni sa toho vo mne udialo veľmi veľa. V mojej intimite, ale aj divadle.

Chráňte si svoje intímne záhrady, lebo nikdy neviete, aká svorka napadne Vaše tajomstvá. Nedovoľte všetkým, aby Vám hľadeli cez rameno a neodpovedajte, keď nechcete. Teda tak si myslím. Tak ma zatiaľ život naučil a vlastne ma aj učí. Učím sa aj písať. Chcel by som byť raz dobrým autorom. Takým stredne dobrým, nemusel by som byť hneď najlepším. Chcel by som písať pekné básne a uveriteľné romány. Nejako tak. Možno sa mi to raz podarí, dosiahnuť na samého seba. A hlavne, buďme sami sebou.

Jedna učiteľka mi vždy na strednej hovorila:
- Veď teba to prejde Marton. Ty len tá tvoja hudba a básničky. Proste svet gombička.
- Neprejde pani učiteľka, ja som taký, - povedal som. Bolo to pred dvadsiatimi rokmi. Stretli sme sa minulého roku na čítačke, keď sme s Hiraxom po predstavení podpisovali knihy.
Prišla za mnou a povedala:
- Marton a ty stále svet gombička.
- Veď ja som Vám to povedal pani učiteľka, ja som taký.

Objali sme sa a ja som jej venoval môj ostatný román. Bolo to pekné.

Vo svete sa dejú fest pekné veci. Malé, ale o to skutočnejšie. Možno raz dospejem do štádia, keď nebudem oštievať mercedesy a nevybuchnem ako bomba pri väčšom nápore emócií. Možno raz. Ale dnes nie. Dnes mi môj Goro hovorí: Choď a ulov si ďalšie slová. Napíš báseň a odlož z chodníka slimáka do trávy. Áno, presne to robím. Úplne presne to, čo mi káže môj inštinkt. I keď v dnešnom preexponovanom svete dlhov a pôžičiek, nie sme vždy pánmi svojich ostrovov, a dokonca ani času. Možno stačí len počkať a kráčať pyšný so zdvihnutou hlavou a ramenami zatlačenými jemne dozadu. Asi nejako tak.

Dnes už ale v sebe nemám viac, čo by som chcel. Prší. Som šťastný.

Jano Marton - 22.5.2019 o 4:17 v Slovenskom Raji

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

S Kočnerom si dohadoval stretnutie aj bývalý šéf vojenských tajných

Skuhra šéfoval Vojenskému obrannému spravodajstvu za ministra Glváča.


Už ste čítali?