Ach, ten bohémsky život malého chlapca zo Svitu

Autor: Ján Marton | 5.3.2019 o 10:52 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  103x

https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/, https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/, https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/, https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/

„Maros ma krasy, Burlaky na Volge, kamu je žitia, kokot je Turgenev“ – zahláskoval nejako takto Dalibor lámanou ruštinou a potiahol si z cigarety.

Škola je škola a život ten sa žije. Vysvedčenia, basy, krachy vzťahov, finančné dno, radosť. Deti a vnúčatá. Láska a koniec lások. Podvody a úprimné pohľady do očí. Bohémsky život a život na totálnom dne. Pocit zamilovania a čistej lásky a strata skoro všetkého. Príchod v nových šatách a odchod bez nich. Len tak naľahko v čistej nahote, spolu s veľkým nadhľadom. Bez moderného účesu a štýlových predsavzatí. Len tak. V tichu. Aj to je škola a vysvedčenie. Mne sa to v tej škole akosi vždy kopilo. Myslím v škole môjho života. Systém školstva som nikdy neuznával. Mal som potom o pár rokov pár frajeriek učiteliek, ale to bolo iné. To som bral ako povinnú jazdu poeta, ktorý bol už na druhej strane barikády. Nikdy som nemenil kabáty, ale rád som menil ženy. Frajerky, milenky. Začalo to už na škole. Na strednej. Na základnej som to v sebe absolútne nepociťoval. Na strednej sa to ale zobudilo. Totálny lovec. Janík nie si závislý na tej tvojej pohlavnej sviežosti, si len lovec. Povedal mi môj učiteľ. Vraj to mám v sebe a iný nebudem. Boh zavaruj tvoje deti, drahý poeta, - usmial sa vtedy a odišiel na inú stranu Slovenska. Hej. Mám dve deti. Teda dve, o ktorých sto percent viem. Jedna sa mi pokúšala nanútiť aj to tretie, ale ja som si nebol istý a tak sme to nechali tak. Odišla bývať do Belgicka. Viem len, že to je chalan. Je to škola. Všetky tie dni a všetky tie lásky a nelásky a podobné straty, alebo nálezy. Denná báza učenia sa a pádov. Áno, asi nejako takto, len tak bez zamyslenia.

SILVERCHAIR boli veľmi nedocenenou austrálskou kapelou. 90te roky boli na muziku úžasné. Hrali grunge. Prešťala ich ale NIRVANA, PEARL JAM aj ALICE IN CHAINS. Ja som im vždy veril. Mali v sebe takú zvláštnu charizmu zvuku. Keď Daniel Johns – frontman SILVERCHAIR zahlásil, že chce nahrať album bez gitár, všetci si mysleli že sa zbláznil. Ale on sa nezbláznil, lebo nikto vtedy do neho nevidel. Tak ako nikto nevidí do nikoho. Môže si iba myslieť. Môže si iba domýšľať a hádať a tápať. Nie je to ale potrebné. Poznáte ten pocit, keď si myslíte len tak zo zvedavosti a nakoniec zistíte, že pravda je niekde úplne inde? Je to podobné, ako keď má doma muž fantastickú ženu, ktorá fantasticky varí, stará sa o deti, dokonca ho fantasticky pomiluje. Ale že je šťastná, si myslí iba on. Do hlavy jej nevidí. Ale dá sa nájsť aj veľa opačných príkladov. Nezáleží na pohlaviach, záleží na vzájomnom strete spoločného pokusu o mier. O stred a lásku ako takú. Jej pointu. Aj v nedokonalom šťastí sa dá nájsť rovnovážny pocit pokory. Našlo by sa veľa príkladov a prípadov. Je to vlastne tiež škola. Učiť sa prijímať vlastný uhol šťastia. Vlastný pocit pochopenia. Vlastný zmysel orgazmu a sexuálnej roviny. Sex je skoro to najdôležitejšie, čo existuje v živote partnerov. Alebo občasných známych. Milencov, alebo proste len dvojice, ktorá sa skúša dostať do pomyselného neba aspoň na chvíľku.

- Maturujeme denne, - hovorím v piatok Daliborovi
- Čo ti už jebe?
- Ani nie, myslím si že každodenné skúšky ktoré skladáme nám dodávajú odvahu. Tie čo nezrobíme, nabíjajú náš strach čierno čiernou tmou.
- Ako to myslíš? – opýtal sa ma.
- No úplne normále. Život sa skladá z malicherných, ale i veľmi podstatných vecí. Na nás je, aby sme v skúške a maturite každodennej pokory prišli na to, čo je vlastne čo.
- Ty si básnik, ty vieš, - usmial sa Dalibor.

A tak som vtedy zavolal Klaudii. Zveril som sa jej, ani by to bolo naopak a ja som bol jej dieťa a ona môj rodič. Povedal som jej, že všetky inštancie ktoré som skúsil pochopiť, sú vlastne absolútne na hovno a systém tak či onak, musíme dodržiavať. Ak ho dodržiavať nebudeme, skončíme na ulici, alebo v blázincoch. Že aj keď sa čo bude diať, patríme do systému hoci tam patriť nechceme a je nutné dodržiavať nejaké tie zákony. Pôžičky a splátky. Furt nejaké čísla. Kokotiny, hovorím si často, ale nie je to tak. Je to jednoducho holý fakt. Je to proste pravda, že do totálneho pokoja a pokory máme ešte strašne veľmi ďaleko. Klaudia sa mi to snažila vyvrátiť. Že píšem presne také básne a veci, lebo nie som až tak systematicky pokorný. Keby som bol, vraj by som nenapísal ani bodku. Moja dcéra je veľmi múdra. Už som to hovoril, že to má po mame. Dokonca mi darovala jeden prekrásny obraz. Volá sa: Otcov obraz. Ide v ňom o to, že je to môj pohľad na svet. A fakt to tak vyzerá. Má to farby a dokonca aj prázdne miesta, to ktorých by sa dali naozaj vopchať ešte neskutočné elementy. Vraj tie prázdne miesta sú diery pre moje slová a básne, ktoré mám ešte svetu napísať, alebo povedať. Je neskutočná. Je moja, cítim jej krv. Je to nádherné. Padli sme si do oka. Môže si otec padnúť s dcérou do oka? Podľa mňa áno. Podľa mňa hej.

- Nechceš byť dedko? - opýtala sa ma s tým svojim úsmevom po Katke. (po mame)
- Čo? – vypleštil som oči.
- No či by si nechcel mať vnúča. Teda čo by si na to povedal.
- Prosím? Nemám už tých detí okolo mňa akosi priveľa? Veď som ti vravel, kto sa mi minulý mesiac ohlásil vraj som otec, Klaudia nerob si zo mňa srandy prosím.
- No to by sa na teba aj podobalo, stihnúť to všetko v jednom roku. To by sa mohlo udiať len tebe. Si strelený oci, prepáč.
- Hej som.
- No a teraz fakt, čo by si povedal keby si bol dedo? - pohladkala ma po vlasoch.
- Šibe ti dieťa? – opýtal som sa.
- Nie oci, nešibe, - usmiala sa.

Keby sa svet delil na šediny, polovicu z neho už mám za sebou. Martuška v Betlanovciach, ktorá ma strihá mi povedala, že vyzerám ako model. Tak som jej vyrozprával historku, že ja som fakt model bol, ale pre neprispôsobivé správanie som bol vyhodený. Každú stredu mať 400 korún a tie najkrajšie baby v Popradskom okrese vedľa seba bol sen nejedného stredoškoláka. Mne sa to podarilo. Teda až kým sme nepredvádzali tie svadobné šaty a ja som sa za spevu BOCCELIHO „Conte partiro“ nespadol spitý na móle. Je to veselá historka.
Každopádne moja krátka kariéra modela skončila, a tak som začal písať. Ale chcel som iné. Že v ten pondelok som jej zobral po strihaní metlu z rúk, že ja si svoje vlasy pozametám. Prečo by si mala zametať moje vlasy, - usmial som sa. Polovica bola totálne že šedivá. Totálne. Neviem, či šediny predstavujú múdrosť, alebo ja budem fakt dedo, alebo konečne dospelý otec. Neviem, netuším. No a tak píšem o masturbácii, ako dôkladnom poznaní samého seba. Poznám seba samého a poznám svoje pocity.

Píšem o šedinách aj detinskom pohľade na môj vnútorný svet. Lepší sa. Cítim to nejako v kostiach. V marci jedna svadba, koncert SÓLSTAFIR v Košiciach a polmaratón. Vystúpenie na domácej pôde knižnice a ešte určite pár prekvapení. Teším sa na všetky neopakovateľné momenty, ktoré prídu. Žijem si pestrý život plný farieb. Zabíjam nudu na počkanie a okrádam všetkých zlodejov nudných spovedí. Všetkých klamárov a podivínov. Beriem im ilúzie o dokonalom svete plnom pravdy a povrchnosti.
Masírujem si prsty na rukách. Triem dlane a prikladám si ich na oči. Sedím v tureckom sede a zhlboka dýcham. Na stole mám pollitrový pohár čierneho čaju, ktorý už vychladol. Ja nie. Som rozpálený a horúci. Chvejem sa a som pripravený pasovať sa. Ešte chvíľu kráčať a potom si zase len tak pomasírovať viečka a napísať o tom. Len tak. Akoby nič. Akoby sa ma to tu netýkalo. Akoby som neprežil to, čo som prežil posledné roky. Zdám sa nečitateľný, ale som jasný ako prvá facka mojej mami. Všetko sa na dobré obrátilo a nakoniec sme spolu s mojou mamou vypestovali nádhernú rastlinu Cannabis Sativa. Bol rok 1997. Ale všetko musí nejako prejsť. Všetko. Aj bitka aj dlhý nádych a potom aj tie závislosti. Závislosti nie sú na jeden nádych. Tie žijú. Pulzujú v tele človeka ako malý netopier. Nespia. Dotýkajú sa dotyku a hladného vnútra. Závislosti sú zbrane. Nabité zbrane. Nabité zbrane s otvorenými očami vo vnútri povstalcov. Poznal som takého. Volal sa Stano. Vravieval, že je zamilovaný. Že mu ide z toho prasknúť srdce. A všetci sa mu smiali. Aj ja. Že srdce proste prasknúť nemôže z toho, že je zamilovaný. Veď všetci chlapci boli zamilovaní. Niekoľko krát. Aj ja som bol. Neraz. Dokonca aj teraz som veľmi a čo s tým? Mám čakať na prasknutie srdca, alebo ak mi nepraskne tak nie som zamilovaný. A možno ani nie som. Možno len do seba a tak čiastočne. Len tak na chvíľku. Opuch myšlienok a srdcové pochody sú súčasťou našich čísel. Našich znamení a života. Našich spomienok a nekontrolovateľných pádov. Vzletov a všetkého, čo sa dokáže udiať. Stanovi potom fakt to srdce prasklo. Na pohreb som nešiel. Nechodím na pohreby. Je to môj problém, ale necítim aby som sa s tým vyrovnal a menil svoje pocity v tomto smere.

- Milujem ťa, - povedal som ti.
- Veď aj ja teba, - zašepkala si a pustili sme si ďalší diel Harryho Pottera.

Je to pekné, hovoriť o tom. Nejako tak sa predsa len poznať a mať niekoho, o koho si môžem oprieť svoje ramená. Svoje pocity bez básní a príbehov. Ach, ten bohémsky život chlapca zo Svitu. Poviem si a zložím kosti na posteľ. Zaspávam na bruchu z pokrčenou ľavou nohou. Už som sa asi nejako tak narodil, aby som tak zaspával. Aby som spával s viacerými naraz a sľubne vykukoval spoza dverí. Ľudia mi veria. Veria mojim slovám a číslam. Mal by som ísť za prezidenta. Možno. Raz. Nie, žartujem. Sme len čísla a sme nimi presýtený. Ovce potrebujú pastiera, ale nie takého čo im bude na paši predávať trávu iným pod cenu. Oni budú hladné a vlastne hladné bude aj celé údolie. Smutné a akési tmavé.

Áno, sme presýtení číslami. Sme postavení na hlavy, hoci sa tvárime že chodíme po pevnej Zemi. Virtuálne reality a iné reality, ktoré sa ani zďaleka nepodobajú tým reálnym. Len nesú meno. Reál. V reálne dostupnom svetle sa nachádza tma. Musí, inak by neexistovalo svetlo. V reálne zamknutej tme predsa musí byť nádej pre iskru. Dostávam veľa správ, na margo môjho ostatného románu SPOD STRIECH. Že zmenil zmýšľanie a dokonca život. Že dodal odvahu. Neviem. Som jeho autor a pravdu povediac, nečakal som až toľko reálnych reakcií. Ďakujem. Ja skôr využívam sny a predstavy. Na dosiahnutie čohokoľvek. Buďte opatrní. Naozaj. Je tu systém, ktorý je možno nejakou pákou Boha. Je tu pocit, ale na druhej strane je tu len na toľko, koľko si ho pripustíme. Hoci pocit je veľmi podstatný. Dávajte si však na neho pozor. Realita je len jedna. Ako mi povedala raz Maťa. Potom mi to povedala aj druhý krát a aj tretí. Tá istá Maťa. No a ja stále iba po svojom. Po snoch a zapadnutých myšlienkach. Aj tak si myslím, že chodiť po Zemi je akoby po nášľapných mínach. Radšej si urobím svoju Zem. Takú svoju. Reálnu a predsa. Pevnú a jedinečnú. Tú pre ktorú budem mať dôvod ráno vstať z postele. Lebo ľudstvo je z mäsa a kostí. Je omylné a dokáže presne zacieliť a dokonca aj vystreliť. Rozhodol som sa preto pre samotu ako takú. Pre moju pevnú Zem. Pre moje srdce, pre moju dušu krehkú ani krepový papier.

Masy sú iba číslami. Presýtenou minerálkou a džúsom sladkým ako tri kilá cukru na kilo hovien. Do reálneho času prichádzajú sny, na ktorých si cesty z asfaltu vyberajú svoju daň tieňov. Svoju daň vetra a dažďa. V reálne, v skutočne reálnej podobe zamknutej tmy je potrebný dôvod na svetlo. Ani sloboda už nie je pre mňa tým čo bývala. Prehodnocujem jej pojem a akési pnutie mi pripomína, že sme tu a teraz. Neviem, čo napíšem zajtra a čí vôbec niečo napíšem. Neviem. Pripomínam si, že som tu pre seba. Že som presne tak ako každý absolútne iný a mám právo na dôvody. Nepotrebujem masu ako takú. Dokonca ani skupinu. Netúžim po nálepkách. Nemusím nikam patriť. Nechcem sa združovať, ani prispôsobovať svoje sny. Preto som skončil aj ako futbalový tréner. Nechcem patriť pod žiadne zoskupenie. Nepotrebujem si dokazovať že skupinová forma uctievania svojich záľub je viac. Nie, nie je viac. Žiadne kluby, žiadne literárne spolky, žiadne umelohmotné Kokotovo. Budem si vo svojom systéme žiť ten svoj. Svoj strop, svoje pocity, svoju dokonalosť v nedokonalo postavených domoch. Svoje ticho a svoje nehy. Asi nejako tak by som mohol začať dnešný deň. Lebo ten nasledujúci mi vždy dodáva odvahu. Ísť a snívať. Myslieť si a robiť si srandu zo samého seba.

Sme presýtenými číslami. Sme nuly a jednotky a osmičky a desiatky. Ja som životná osmička. Mám to vraj ťažké, lebo na hojdačke sa dá skoro pozvracať. Využívam predstavy ako obraz mojej dokonalej vízie nesplynúť s davom. Chcel by som presne to čo mám. Podstatné je uvedomenie. Uvedomenie čísel a uvedomenie zostatkov.

- Dnes by to malo vyjsť, - povedal som ti.
- Hej malo, - usmiala si sa.
- Chýbala si mi, - povedal som a hodil sa ti do náruče.
- Ty mne viac.

A tak som mohol ďalej bojovať vo vlnách môjho mora. V bohémskom svete zvrátených pocitov. Vo svete spotených právd a uslintaných klamstiev. Mohol som ísť ďalej a dokonca som si vraj mohol vybrať. Nikdy som nemal iba jednu cestu. Križovatku som si dobre pamätal a rád sa na ňu vracal, aby som si vybral iný semafor. Často som išiel aj na červenú. Vyberal som si. Lebo každý si je strojcom svojho nešťastia. Už som to raz povedal, ale musím to zopakovať, lebo to je jednoducho tak. Ach, ten môj život. Prekrásny. Farebný a jedinečný. Aj keď mám pocit, že už to nedám, vždy sa nájde nejaká báseň, príbeh, alebo len krásna žena. A ja urobím krok a idem ďalej. Milujem to tu. Fakt. Nechcel by som byť nikto iný. Som ten Jano Marton. Chlapec zo Svitu, ktorý si žije svoj bohémsky život a nikto ho nepozná tak, ako pozná on sám seba. Ukrytý vo svojej zvrátenosti a veršoch. Milovník básní Maši Haľamovej a Harryho Pottera. Básnik a pijan. Autor a vášnivý milovník hudby. Áno, to som ja.

SILVERCHAIR sa rozpadli. Album „Neon Balroom“ z roku 1999 bol ten najlepší čo vyšiel hneď po „Nevermind“ od NIRVANY. Mnohí ho ale odignorovali. Grunge z Austrálie? Áno, nezáleží, že kde, ale záleží že ako. Nezáleží kde žiješ, ale ako. Ako hovoríš a aký máš stisk. Je jedno či si teploš, alebo len kurevník. To sú absolútne pičoviny. Absolútne mantinely. Neviem akú máš orientáciu, ale ja som sa do teba proste zamiloval. Ide o pocit. Nie vždy je potrebný systém. Stačí sa pozrieť a nadýchnuť. Neviem. Neviem čo bude so mnou a kam sa budem chodiť spovedať o pár rokov. Možno sa zamilujem do chlapa a budeme mať spolu malého psa a žiť ten najsladší život pod slnkom. Žijem tu a teraz. Rovnako tak píšem a jedno čo mi ostalo zo všetkých dobrých vlastností je to, že neriešim druhých bohatstvo, ale ani chudobu. Je to nejako tak, lebo to tak je.

Vychádza nadrogované slnko. Stretávam pred cigánskou osadou snehobielu mačku. Neviem aké je pohlavie ani ako sa volá. Viem len, že to je čistá láska. Obtiera sa mi o nohy a pradie. Skláňam sa k nej, prihováram sa a hladím ju. Je prekrásna. Milujem zvieratá. Nerozprávajú, ale povedia mi mnoho krát viac, ako samotní ľudia ľudskou rečou. Ach, ten môj život. Ten Jano Marton. Po jedenástich pivách a balíku mentolových elemiek v sobotu nad ránom, hľadá čo sa nájsť už nedá. Predsa len ťažko čitateľný, ale pripravený. Vstať a dať si sprchu. Vypiť pohár Vinei a ísť behať. Do posledného špiku svojej sily. Pripravený milovať a mať ďalšie deti, ktorým to tu všetko zanechám. Nemyslím domy ani hrady ani autá. Ale všetko to, čo v sebe mám. Je to tu celkom fajn. Raz o tom napíšem román. Hej. Napíšem.

JANO MARTON - 18.2.2019 vo Svite o 03:12

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo máme právo vedieť, či sa Fico cíti zle

Problémy predsedu Smeru môžu ovplyvniť kampaň.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Aspoň Kalavská má hrdosť

Ministerka si demisiou možno naštartovala politickú kariéru.


Už ste čítali?