penis@ego.iq

Autor: Ján Marton | 13.2.2019 o 11:21 | (upravené 13.2.2019 o 11:27) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  120x

https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton

penis@ego.iq

Som muž. Dajme tomu, že sa volám Ján. Ján Marton. Hej, mal by som sa tak volať, lebo to mám na rodnom liste. Raz som ho daroval. Mojej Láske z čistej lásky a vedomia, že má vlastne v rukách môj život. Fest som ju vtedy miloval. Vrátila mi ho, to aby ma vraj spoznali, keď ma už nebudú poznať. No a tak som stratil Lásku a získal naspäť rodný list.

Mám v lete 40 rokov. Mám podpriemerné IQ a ego vysoké asi ako ten najväčší mrakodrap. Tuším je to niekde v Saudskej Arábii. Alebo niekde tam, kde nosia na hlavách tie froté župany. Neurážam žiadne náboženstvo, ani vieru. Keď som bol malý a videl v televízii Arabov, myslel som že to sú župany a oni vyšli buď z bazéna, alebo sauny. Menšiny, väčšiny. Stredné triedy mužov. Muži. Vraj sú z Marsu a ostatok je z Venuše. Heterosexuálni, i inak nabádajúci svoje pudy. Malí, veľkí, strední. Ja som muž. Jeden z nich. O IQ a egu som už písal. A ešte môj penis, lebo penis je v živote muža často podceňovaná skutočnosť:

Muži sa so svojim penisom budia. Zaspávajú s nim. Je pre nich neopakovateľnou súčasťou a akýmsi zrkadlom. Je ich radcom a svedomím. Ten môj je všetko to čo som napísal a ešte k tomu je aj stredne veľký. To je realita. Vďaka svojmu IQ a egu, ktoré som spomínal vyššie hovorím že je taký stredný. To aby som zmiatol masy. Aby som sa nemusel hneď hanbiť a pýriť. Aby mi to nejako tak vyšlo. Poviem potom nejakú srandu, alebo vtip, ktorý by mal plachty môjho vetra otočiť na inú tému. Ale nie. Ani bohovi. Téma o penise je ako bumerang. Vždy sa vráti ako dobrá štetka k svojmu pánovi. Takže sa vlastne z toho nevyzlečiem, i keď klamať telom je moja veľmi silná stránka. Dá sa klamať aj penisom? To mi nenapadlo, teda napadlo mi to teraz. Neviem, preskúmam. Každopádne nie všetko je na prvý pohľad také, ako sa zdá. Niektoré veci sú na prvú. Keď som stretol Lásku, bola to totálka. Potom sa to len prehlbovalo a vlastne deje sa tak každý deň, lebo láska to nie je penis. To nie je zrkadlo ani svedomie. Nie je to nič, iba Láska. Každopádne nič nevyzerá na prvý pohľad akoby mohlo a ja počúvam momentálne na svojich geniálnych slúchadlách Marshall kapelu KRAKÓW. Mnohým by napadlo, že poľskí bratia zo severu. Ale prd. Nóri sú to. Dobrí. Melancholikcí a ľahkí. Presne k poviedke o penise. Takže sa vrátim takou okľukou k tomu môjmu. Hovorím že je tak akurát stredne veľký len preto, aby mi neprišli na pravdu. Hovorím teda, že je taký fajn. Do pohody. Mužské ego veľmi súvisí s penisom. Veľmi preveľmi. Niektorí by ani neverili ako. Nehovorím to po odbornej stránke, lež po takej pudovej. Mužskej. Takže toľko hmly a pravdy o mojom penise. Penis je zrkadlo. Fakt. IQ zase schopnosťou zdržanlivej pokory. Formovanie vlastnej formy, je veľmi dôležité na udržanie samotného poslania muža. Muža ako takého. A ja som muž. Volám sa Ján Marton a som na to pyšný.

Moje múzy rastú ako huby po daždi a zomierajú ani nepohodlní svedkovia v akčných filmoch. Ten môj film je z vlastnej produkcie. Upravujem si scenár a nestojím o silený happyend. Beriem to všetko ako každodennú vieru v samého seba. Som sám sebe nabíjačkou. Nepotrebujem už nejako dobre mierené rady, alebo nebodaj odstrašujúce príklady. To druhé by ma práveže motivovalo, aby som sa mohol zblázniť ešte viac. Jedine ľudia, ktorí sa dokážu zblázniť, to môžu vo svojej slobode celé pochopiť. Tí druhí neskôr. Škrobené prejavy každodennej reality, alebo už aj umenia mi pekne lezú na nervy. Ja budem sebou a stále sám. To viem. Neberiem to ako melancholický úder neba, alebo sudičiek, beriem to ako fakt. Ako celkom príjemný a pohodlný fakt. Budem si stále dookola hľadať tajné skrýše a zákutia, písať a hlavne žiť ten svoj bláznivý život. Nie. Nepohnem sa a nevyrastiem. Načo? Veď nad vrcholkami stromov je nebo a potom ďalší vesmír.

Keď sa započúvate do nejakého muža, teda nie. Ešte raz: Keď sa započúvate do duše a tá duša bude muž, skúste mu venovať všetku svoju slobodu. Skúste si jeho slová predstaviť. Či to je naozaj tak, alebo sú to len slová. Lebo niektorí muži radi preháňajú. Predbiehajú sa a čím niečo väčšie, tým lepšie. Dajte si na mužov pozor. Podľa mňa klamú menej ako ženy, ale sú im v pätách. Sú žiarliví a malicherní. Občas schyzofrenickí a inak depresívno zvrátení. Za veľa môže penis. Teda ak nie za veľkú polovicu všetkých tých vecí. Musím ho ale brániť, určite nemôže za všetko, lebo penis má dušu, a rovnako tak svedomie. Všetky tieto doterajšie riadky mojej poviedky vysvetľujú veľmi veľa. Teda aspoň pre mňa. Teda hlavne pre mňa, keďže ja píšem iba kvôli sebe. Aj sebectvo vyplýva z penisu. Je sám, čo mu ostáva. Biedak. To všetko vysvetľuje veľmi vysoké ego Jána Martona a priemerne nízke IQ. Nikdy som nevedel robiť tie IQ testy. Keby som robil teraz nejaký test, vyjde mi debilita. Dozaista. Neviem sa sústrediť. Nedokážem to. Ešte som nenašiel kľúč k skrinke so sústredením.

IQ súvisí okrem pokory muža aj so silou. Silní muži nemajú milenky. Silní muži viac mlčia ako rozprávajú a na lásku veria iba veľmi relatívne. Je to pre nich skôr pojem, ako pocit. Poznám takého. Volá sa Kornel. Pije sedem pív a štyri borovičky denne. Má ženu, dve deti a jedno krásne vnúča. Fest sa na neho podobá. Keby ste ho stretli niekde v obchode, alebo kostole, dáte ruku do ohňa, že je abstinent. Presne tak sa aj tvári a rozpráva. Kornel hovorí veľmi opatrne a pomaly. Posúva si svoje okuliare, ktoré mu padajú do nosa. Nikto, teda skoro nikto nevie, že pije jak chuj. Je to preto, lebo jeho vysoká inteligencia, prepojená na ego dokonalého muža zabíja jeho alfa podstatu. Penis nerieši vôbec. Fakt. Už som ho skúšal otvoriť ako konzervu, ale povedal že som jebnuté prasa a mám ísť do piče. Tak som sa vtedy vypotácal z krčmy a zmeškal autobus. Skončil som v Gerlachu na osmičke, ale to je fakt iný príbeh. Kornel sa podľa mňa skrýva. Nechce sa priznať k onanii a veľmi mu záleží na tom, čo si o ňom myslia ľudia. Čo si o ňom myslia známi a dokonca aj neznámi. Je to podľa mňa fest zvrátené, ale je to jeho sloboda a jeho výber. Mám ho aj tak veľmi rád. Ja som iný ako on, celkom iný, ale máme sa naozaj radi.

Onanujem 3 krát do týždňa a na krku mojej krehkej duše mám vždy nejakú múzu. Potrebujem to. K písaniu. Písaním si občas zarábam. Na prednáškach a z malého, ale predsa akého takého predaja kníh. Vyplýva z toho, že vlastne pomáham svojej rodine. Moje úmysly sú čisté, rovnako tak ako úmysly môjho penisu. Prosto múzy potrebujem k nápadom a veľkému egu malého spisovateľa zo Svitu. Potrebujem ho absolútne rovnako ako Kornel denne svojich sedem pív a štyri borovičky. Kornel včera prišiel po mňa do roboty. Pár metrov dole po Hraničnej ulici v Poprade nedal prednosť na západe na kruhovom pri Bille jednému Mercedesu. Sedel som vedľa. Išiel som z roboty. Triezvy. Kornel mal v sebe tri poldeci z roboty. Teda vravel že tri. Podľa mňa ich bolo päť. Ubrzdil. Až som si cvrkol.

- Ty kokot, mám ti najebať?! - vyskočilo holohlavé veľké niečo ako človek. Z veľkého auta. Kornel sa potil až na riti. Teda podľa mňa. Spojil som ruky a uklonil sa. Malo to byť na znak ospravedlnenia.
- Ty kokot chceš nás zabiť?! - zakričal som na neho podobne ako to veľké a holohlavé.
- Jano prestaň, - zašepkal.
- To radšej budem chodiť z Baliarní do Čistiarne pešo, - zakričal som mu. Zjebal som ho vtedy ako malého. O 5 minút sme mali v sebe s Kornelom druhú borovičku. Teda ja druhú, on piatu. Podľa neho. Podľa mňa siedmu. Mňa neoklame.

A tak sme sa vtedy celkom opili. Celkom dosť na to, aby som nemal výčitky zavolať ti len tak bez dôvodu. Nechcel som sex, a vlastne som ani nevedel, prečo ti volám. Už keď som bol stredoškolák a príležitostne sa opil, zakaždým som hľadal telefónnu búdku. Musel som volať frajerke. Vždy som potreboval telefonovať. Najhoršie bolo keď to dvihli rodičia. Väčšinou nasledoval rozchod. Vtedy neboli mobilné aparáty, volalo sa na pevnú. Neviem čím to bolo a vlastne ani neviem čím to je. Slabí muži majú výčitky. Silní ich nepotrebujú. Moje výčitky sú šialene silné. Topím sa v nich ako potápač bez kyslíka. Ale potrebujem ich. Je to viac než jasné. Trápim sa s nimi ako žaba s orechom, ale na druhej strane mi dávajú akúsi silu myšlienky. Prestal som sa obviňovať. Keď si mi dnes otvorila dvere, cítil som sa ako prvák. Akoby som mal mať písomku z abecedy a nevedel ani zaťať. Si pre mňa momentálne to najsilnejšie s čím operuje moja myseľ. Neviem na koľko to bude, ale bude to na nejaký čas. Muži sú iní. Líšia sa od seba. Každý a jeden z nich je iný. Aj ja som iný, aj Kornel je iný. Nemám rád frázu, že „My muži...“ Už som to neraz hovoril. Hovoril som to preto, lebo to tak cítim. Lebo to tak je. Nechválim sa. Ba práve naopak. Ale moje zábrany sa stratili. Mantinely absolútne zmizli a roztopili sa na samom ostatku. Píšem. Dnes som chcel napísať poviedku o mužoch. Niečo o mne a o Kornelovi a vlastne aj tých ostatných, ktorých vlastne nepoznám. No a ešte o mojom penise. To by teda mal byť základ a nosná myšlienka. Ak tam abstinuje, ako autor som zlyhal.

Prechádzam na druhú stranu Popradky. Spomínam ako sme sa fotili pri Halignde. Chodili sme s Marošom Gondkovským a Ľubom Perunkom s gitarami po meste. Mali sme skúšky a ja som pil čučo a húlil trávu jak keby som sa chcel zabiť. Pritom som nechcel, chcel som len zvýrazniť svoje farby na dlhom svetry. Aj vtedy som bol muž. Chlap. Dnes som presne ten istý, len iné uhly pohľadov masírujú moju mienku. O samom sebe. O svete a o poklade, ktorý som našiel. Niekde tam hlboko dnu. A dlhé svetre už nenosím. Skôr si dám kabát a pod neho dve tričká. Pre istotu.

- Prečo to takto robíš? – opýtal sa ma Kornel a ukázal na teba, kým si išla na záchod. Si proste moja múza. Momentálna múza. Presne tá čo mi otvorila dvere a ja som sa nevedel vykoktať. Mala si neskutočný makeup a červenú manikúru. Blonďaté vlny ukryté v cope a pohľad iba pre mňa.
- Neviem, asi ju milujem. Mám ísť proti sebe? – opýtal som sa Kornela.
- Hej miluješ. Presne ako tie pred ňou čo?
- Nie. Milujem ju inak. Každú milujem iným spôsobom, len neviem presne, ako milujem ju, - ukázal som na ženský záchod.
- A kto to má vedieť, - opýtal sa Kornel.
- Skús sa opýtať Kalimera, akurát prišiel z Billy s Notta Bene, je sčítaný, - usmial som sa.
- Nechaj tak, - mávol rukou Kornel a posunul si okuliare na nose.

Som muž. Silný muž. Slabý muž. Som pre niekoho celkom pohľadný a pre niekoho vôbec. Niektoré by mi vliezli do postele samé a niektoré ani za milión. Taký som. Chlap. Otváram mobil a pozerám si tvoju fotku. Je to vlastne výdobytok pre všetky nehy a pohladenia. Môcť si posielať videá, alebo fotografie, keď nemôžme byť spolu. Krachli na tom už tisícky manželstiev a dokonca padli aj firmy. Pre mobilné telefóny. Preto mám na svojom PIN. Mám tam 2812 úplne pre istotu. Ten PIN mám už šesť rokov. Dnes ho ale zmením. Len pre bežnú istotu. Nechcem stratiť svoju cenu a hrdosť a hlavne tajomstvá, ktoré sú súčasťou môjho bytia. A pointa hesla: hlavne nechcem, aby si tvoje videá a fotky, ktoré mám v tajnom priečinku pozeral niekto iný. A také fotky aké mi posielaš ty, mi neposielal nikto. Muži sa potom boja. O svoje mobily a česť. O svoju vieru a ego. O IQ a penis. Nechcú podvádzať, no sú lovci. Niektorí. Robia to dookola, lebo sa takí narodili. Presne takí. Ty si lovca vo mne užívaš a neriešiš. Veď načo. Nepomohli by sme si. Musela by si mi potom prať špinavé trénky a spotené termo prádlo po behu. Tak si o to všetko oslobodená. Perfektné.

Muži sa líšia na technické tipy a silné tipy. Poznám chlapa, ktorý do čistej krvi vyčistil štyroch obrovských chlapov naraz, potom si sadol ku baru a úplne v pokoji bez roztrasených rúk dopil svoj Chivas regal. Bol som vtedy mladší ako starší, ale stále to mám pred očami. To bol silný tip. Technický tip je tenší, ale o to rýchlejší. Keď sa na niečo príde, radšej ujde. Neraz som utekal. Nechytili ma veľa krát, ale ak chytili, bol problém. Najčastejšie som unikal pred žiarlivými manželmi, alebo partnermi mojich múz, ktoré si ma chceli uliať bokom. Boli to mocné časy, ktoré som ale technicky zvládol. A kto je za tým všetkým? No predsa penis. Za mojimi múzami, ale aj zbitými mužmi v prvom príklade. Každý si ho chce dokazovať iným spôsobom. Podstata ale je, že meranie penisu nemusí byť vždy metrom. Niekedy sa to deje silovo, ale aj technicky. Záleží od muža. Majiteľa penisu. V jednom mám však jasno. Skláňam sa pred mužmi, ktorí nie sú ani technickí, ani siloví. Sú iba mužmi a nepotrebujú o tom ani rozprávať, a ani písať ako ja. Milujú celý život jednu ženu a starajú sa o teplo pri spoločnom stole. Takých je málo, ale ja s jedným mám tú česť. Je to môj otec.

Si moja múza múz. Si všetko čo som kedy videl. – Tvoj Jano.

Napísal som ti správu a vložil telefón do vrecka. O dve hodiny sme už nepotrebovali telefóny. Ani žiadne schránky a dokonca ani pretvárku. Roztopil som ti vlasy a uvoľnil ich z gumičky. Tvoj červený rúž sa rozlieval po mojich neoholených lícach a tvoje krvavo červené nechty hladili moje bradavky. Vo mne by sa vtedy ani mŕtvi básne nedorezali. Chcel som len jedno. Dokázať ti, že som muž. Hovorí sa, že dva krát do tej istej rieky nevstúpiš, a že opakovanie chýb je pre blbcov. Chujovina. Ľudia sa nemenia a opakovanie chýb je iba potvrdenie svojho charakteru a nabádanie sa na opravné skúšky. Robím ich často. Niekedy dva krát za rok, niekedy dokonca tri.

Ale nebudem si tu hladiť ego. Som vychudnutý a nemám moc tých svalov. Mám silné nohy, ale to je tak všetko. A mám penis. Stredne malý, alebo stredne veľký. Záleží ako sa na to pozriem. Vraj sa dá penis zväčšiť už aj klinicky, ale to si radšej kúpim nové ozvučenie na gitaru, akoby mi mali zväčšovať penis. Pamätám sa, že keď sme boli na vojne a merali sme si ich, nebol som celkom na konci. Dokonca som si ho v pretekoch prvý vyhonil. Ale to bolo tou fantáziou. Som predsa básnik.
Ty si mi vždy hovorila, že je taký akurát a robí divy. Ale to bolo podľa mňa preto, lebo si chcela byť na mojich čítačkách v „backstejdži“.

- Nenávidím tie kravy tu v predných radách, - penila si v Trnave.
- Sa upokoj ty kokos. Mám za to 100eur.
- Ale choď do riti, vraj básnik. Kokot. A nie básnik.
- Čo?
- Žiaden underground, za peniaze to robíš a kto už verí tvojim básňam?
- No tie prvé rady, - usmial som sa.
- Kokot si Jano, veď hovorím.
- Som novodobý Válek, - uklonil som sa a zahral dokonalú hereckú etudu.
- Kokot si a nie Válek, - buchla si dverami na šatni a vybehla na chodbu.

Teba som vedel dostať vždy do takej vývrtky, že som sa bál že ma zapichneš. Ale mal som v tom jasno. Vedel som, že „s nami“ nepôjdeš na bubon. Toto bolo super. Písal som o nás básne a dokonca príbehy. Si neskutočne krásna. Muži sa ti hádžu pod nohy. Totálne. Čo na mne vlastne vidíš? Pýtal som sa to fest často. Nerieš Janík, zvykla si hovorievať.

- Ty si taký splašený a blbý, až to na tebe milujem, - povedala si mi raz.

A bolo vymaľované. A tak sme už maľovali spolu. V jednej posteli. Hej. Som muž. Myslím si, že som taký polovičný muž, ktorý vlastne nikdy nedospeje. Nemám žiadne vízie ani cieľ. Za to mám chuť na sex s každou treťou bez ohľadu na vek a stovky básní po vreckách. To som ja: Jano Marton.

A Kornel? Kornel je môj priateľ. Je o hodne starší ako ja a je to jeden z dvoch chlapov, ktorých mám fakt rád. Ktorých poznám a môžem povedať, že aj oni poznajú mňa. Nemusím sa na nič hrať, lebo keď sa na niečo hrať, tak nech to aspoň stojí za to. Ja som sa rozhodol hrať na spisovateľa. Bol rok 1998 a ja som bol zamilovaný do Lucie. Z Tatranskej Lomnice. Chodila na obchodnú akadémiu do Popradu. Bola to fest veľká Láska. Skoro som sa z nej zbláznil. Presne tak isto ako v každom roku do ďalšej. Jednej alebo dvoch. Ostalo mi to. Dnes mám pocit, že sa zbláznim z teba, ale nezbláznim. Normálne to prejde a ty si možno nájdeš už zajtra iného. A ja inú. Neviem kto skôr. Chcel by som byť prvý, to kvôli egu. Kvôli penisu až tak nie. Mám na konte fest veľa básní a príbehov. Vyšlo mi to. Teda zatiaľ: hrať sa na samého seba. Len tak.

Som chlap. Podpriemerný a zlý, ale hrdo sa k nim hlásim. Volám sa Jano Marton a radšej mlčím, akoby som sa chcel rozprávať. Zase radšej píšem. Listy, alebo len príbehy a básne. Myslím si, že je to tu dobre vymyslené a všetko so všetkým absolútne súvisí a všetko na seba nadväzuje. Aj malé detaily. Myslím si, že muži nie sú z Marsu. A ženy nie sú z Venuše. Všetci sme normálne zo Zeme a narodili sme sa svojim rodičom. Ženy sú ženy a muži sú muži.

Myslím, že pre niektorých to novinka nie je a pre niektorých zase naopak áno. Je to fajn, poznať sa a vedieť, že hranice a mantinely sú na určitej úrovni iba vymyslenou brzdou konvenčnej spoločnosti, ktorá sa hanbí zvracať v reštaurácii kde obsluhujú v bielych rukavičkách. Nechutné!

A vlastne, už dávno to vo mne tlie, tak načo sa schovávať za masku neidentifikovateľného bohéma s perom v ruke a nohaviciach? O nič nejde. Som len jeden z nich:

Volám sa Jano Marton, som spisovateľ zo Svitu a mám fest malý penis.

JÁN MARTON - 30.1.2019 V Slovenskom Raji o 03:21

P.S. Moje básne a piesne naživo na prednáške Paliho Baričáka... vidíme sa:

13.2.2019 – Michalovce – 18:00, Zlatý býk (VYPREDANÉ)
14.2.2019 – Košice Šaca – 10:00, Oddelenie výkonu trestu ÚVTOS
14.2.2019 – Stará Ľubovňa – 18:00, Kino Tatra

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA SAMUELA MARCA

Prečo si Matovič zaslúži 5,01 percenta (píše Samo Marec)

Nemusíte ho mať radi, ale bez neho to asi nepôjde.

Ukončili vyšetrovanie vraždy Kuciaka a jeho snúbenice

Obhajoba dostala čas na oboznámenie sa so spisom.

Cynická obluda

Tradičná nostalgia

V niečom majú ukrivdene sa cítiaci kresťania pravdu. Kedysi bol svet naozaj viac pre nich, než dnes.


Už ste čítali?