Milý denníček môj kamarát Adam začal písať knihu. Svoju prvú. Je v tom vraj veľmi dobrý. Aspoň to tak o sebe tvrdí. Ale ak je niekto o niečom skalopevne rozhodnutý, je nutné to brať z časti ako fakt. Horšie je však, že on do svojej knihy zapasoval hlavnú postavu, ktorá sa volá Jano Marton. Adam mi povedal, že je smutný, ale že ma má veľmi rád. Že si o mne pozisťoval veľa vecí. Vie odkiaľ som prišiel, kde som a kam pôjdem. Vie aké mám problémy a naopak z čoho sa teším. Rieši ma jednoducho na veľmi vysokej úrovni svojho procesora. Musím byť jeho kamarát, lebo ako sám povedal: Neurobím ti tu peklo, ale aspoň ti ho predpripravím. Nepoznáme sa dlho. Našiel ma. Myslí si, že byť spisovateľom znamená loziť pod cudzie sukne. Teda najlepšie pod tie najkrajšie v celom vesmíre. Teda Adam si myslí, že tie sukne chodia za spisovateľmi samé. Že vrchol samotného písania je sex. Jano neojebávaj ma, pozisťoval som si toho o tebe už veľa. A tak sedím a klopím uši. Adam vyťahuje zošit. Má krásne písmo. Také paličkové. Raz mala také podobné jedna učiteľka na základnej škole vo Svite na Komenského. Fest ma bila. Premýšľam a trasiem sa. Nie je to jej syn? Čo ak ma dobehla karma a v škole ma trápila ona a teraz na samú vyzretú dospelosť ma prišiel trápiť on? Neviem. Adam nepije. Nefajčí a nestretáva sa s ľuďmi. Chce iba písať a písať. Je autor a ako sám hovorí, tromfol by svojimi myšlienkami kadekoho. Neviem koho myslel. Ale zase to beriem, iba ako fakt. Že vlastne byť postavou v príbehu niekoho iného je realita. Niekedy si milý denníček nevyberáme javisko, ale javisko si vyberá nás. Som dobrý Jano. Veľmi dobrý. Raz mi povedal Adam. Ale že musel stretnúť najprv mňa. Že až vtedy sa v ňom prebudil dávny pocit. Neviem aký, ale opakujem po tretí krát, že je to fakt. Cítim, že je to také zvláštne a silné puto. Nemal by som prejsť na druhý breh, stále budem vyhľadávať ženy to nie, ale mám z neho taký zvláštny pocit. Neviem, čo si mám o ňom myslieť. Inak som veľmi dobrým čitateľom ľudských podstát. Dokážem to nielen pri ženách, ale hlavne pri mužoch. Som mucholapka na egá. Viem si ich zmerať a zaradiť do určite sekcie mojich šuplíkov. Áno, robím to. Či sa to bude niekomu páčiť, alebo nie. Mám svoj vnútorný svet, ktorý nepotrebujem nijako nikomu zdôvodňovať. Mnohí nechápu, že niektoré veci naozaj nepotrebujem riešiť. Adama zaráža to, že som ľahostajný. Si kurevsky Mámvpičista Jano, hovorí mi. A že mi je ukradnuté kto si čo myslí. Že na to nereagujem a na svojom Facebooku neodpisujem na komentáre mojich fanúšikov. Adam odpisuje na každý. Vždy. No a keď mu oponujem, vtedy začína byť zúrivý. Ale nie je to pravda, až tak proti nemu nejdem. Lebo ísť proti mocnému prúdu, neznamená istú záchranu pobrežnou hliadkou. Ba práve naopak, môžeš sa utopiť. A tak som sa nechal unášať a nečerpal zbytočne svoju energiu na kokoidné úvahy o ničom. Dokonca som mu udobril aj postavu Jána Martona v jeho románe. Jeho kapitoly sú veľmi akoby som to slušne povedal. Sú také iné. Ono všetko čo je iné a vymyká sa akémukoľvek štandardu, začína možno vzbudzovať nejakú pozornosť. Ale neplatí to vždy. Myslím si, že tá „inakosť“ musí prísť akoby sama. Nejako zhora, alebo zdola. Možno aj zboku. Keď sa tlačí na pílu nie je to dobré. Nechcem povedať, že Adam tlačí na pílu, len si to akosi na seba privoláva. Ale o prvých ľuďoch na Zemi, ktorý prišli z raja, len v dobrom. Vraj pozná všetky tie Evy, ktorým píšem básne a vie veľmi dobre, že som starý kurevník. Hej, toto mi dal. Že si to všetko do detailu pozisťoval. Má prečítané moje knihy. Všetky dva krát a niektoré aj tri krát. Minule mi citoval niektoré moje básne. Skoro som odpadol. Každopádne som zistil, že mám rád slovo „každopádne“. A Adam? Ten má najradšej pochopiteľne iba jednu postavu z celého príbehu. Seba.
Milý denníček, udreli prvé poriadne mrazy a ja by som sa ti chcel zveriť. Písať začínam už o piatej ráno. Píšem približne do pol ôsmej každý deň. Stojí ma to veľa síl hlavne potom doobeda nezaspať. Láme ma, ani zápalku. Cítim v kostiach také veľmi silné záchvevy mojich pocitov. Nemôžem ich nechať tak. Teda mohol by som ich nechať tak, ale nechcem. Adam povedal, že má poslanie. Neviem akoby som to vysvetlil. Ľudia čo stretávajú ľudí nepotrebujú dôvod na poslanie. Niekto sa stretne za nejakým zámerom a niekto len pre odovzdanie informácií, alebo DNA. Všetko ma niekde svoj prapôvod a ja premýšľam ale že kde. Nasadám na autobus. Strašne mi je zima. Do slúchadiel si púšťam FAITH NO MORE z roku 1992. Ich Album „Angel Dust“ je niečo neskutočné. Fakt. Cigán vedľa mňa si prdne a ja strácam akýkoľvek zmysel pre múzy. Nie som pohodlný. Nevadí mi zima, autobusy, ani preplnené vlaky. Hlavne keď mi dajú ľudia pokoj. Vtedy sa cítim fajn. Keď ti ale niekto pri premýšľaní a myšlienkovom pochode novej kapitoly tvojho románu prdne priamo do xichtu, máš chuť byť zasratý rasista. Prvý krát som tú chuť mal. Ale na najbližšej zastávke sa dvere otvorili a mocný mráz trochu prevetral interiér. Tí čo sa stretávajú, možno nie vždy vedia, prečo sa mali a dokonca niekedy to nepochopia ani do konca svojho života, ale jednoducho to tak asi malo byť. Adam má podľa mňa veľké ego a ja predstavivosť. Moja bývalá žena má to najväčšie srdce, aké som kedy poznal a mama zase tie najteplejšie dlane, keď hľadia. Stretol som lásku a tá mala tú najmocnejšiu moc na svete. Je jasné, že som ju stretol raz, lebo ak stretne niekto lásku, tak iba raz. A potom je ešte jedna možnosť: že nestretne. Po rokoch bádania a slov. Rán a hriechov som prišiel na to, že to bol dar. Že som ju stretol. Človek má všetky iné zmysli a nech to skončí akokoľvek (teda žiaľ ak to skončí) láska zanecháva stopy, ktoré sú večné. Láska má najbližšie prirovnanie k papieru. Láska je ten najmocnejší cit, ktorý som kedy mohol zacítiť a preto chcem iba napísať, že Adam nemá pravdu. Že si to o láske vymýšľam, len aby som sa dostal pod sukne ostatným Evám. Pod čo najviac sukní. Nie je to pravda, ale vlastne každý má svoju pravdu. Hovoríme iba o názore. O mojom prapodivnom pocite sebestačnosti. Musím ísť ďalej. Sám v sebe. Sám so sebou. Adam mi minule povedal, že postava Jána Martona je veľmi vďačná. Že dokonca aj moje meno má taký zvláštny cveng. Že síce trochu maďarský, ale dobrý. Ale že mi neverí, že píšem preto, lebo musím. Že si to iba vymýšľam a táram. Pred rokmi ma hľadal doma vo Svite nejaký šialenec. Pomýlil si dom a o pol druhej nad ránom zvonil u suseda. Že sa chce porozprávať s Jánom Martonom o jeho knihách. Mal som vtedy prvý krát taký zvláštny strach z mojej tvorby, keď ma po práci čakal sused a všetko mi to rozpovedal. Odstránil som všetky profili na sociálnych sieťach a pomazal všetky básne aj príbehy a poviedky. Áno, nie všetci zmýšľajú ako ja a neriešia druhých, niektorí šialene riešia. Strkajú hlavu, kam by nemuseli. Dá sa povedať, že som sa skoro vtedy dosral strachom. Písať knihy, znamená ísť určitým smerom pod gilotínu. Otváraš svoje pocity a brány, ktoré sú inak zamknuté. Dnes som už trochu viac dozrel, ale vtedy bola naša dcérka Tamarka v kočiari, ja som chodil do roboty a premýšľal, čo to za kokotov chodí po Zemi. A ono áno, nech to znie akokoľvek nadradene, po Zemi chodí strašne veľké množstvo kokotov. Preto si treba vyberať. Nemyslím kokotov. Ale postavy, pre Vašu hru. Lebo život je normálne divadelná hra a Zem sú dosky. Je potrebné selektovať a nedovoliť každému len tak vstúpiť do vášho kruhu. Ak cítiš, daj svojej hlavnej postave meno. Volaj ju ako chceš. Ak si s tým stotožnený a istý. Choď do toho. Zamiluj sa, založ si falošné konto na facebooku a onanuj doobeda. Je na každom, aký druh šialenstva si vyberieme a koho dáme do príbehu za tú hlavnú postavu. Adam si vybral mňa. Nemyslím, že je to dobrá cesta, lebo ja nie som jeho priateľ a nehovorím mu vždy všetko. A pravdu, tú už tobôž nie. Veď čo je pravda? To isté čo naše divadlo, plné nepotrebného komparzu. Každý deň. Každé ráno.
Milý denníček, na obed mi stále tak zvláštne začínajú padať viečka. Ledva prepletám nohami, ale aj to je inšpiratívne. Začal som písať nový román a cítim z neho takú zvláštnu slabosť. Bude ozajstný a taký istý ako SPOD STRIECH. Bude vlastne presne o tom istom. Lebo ja som začal písať preto, aby som písal o tom istom. Stále. I keď kľučkujem a trhám sa z reťazí. Ukrývam a tancujem na hrane ostrej žiletky. FAITH NO MORE je fajn. Klepem si do rytmu. Vyberám si postavy do svojho príbehu. Do svojho každodenného príbehu. Do častí a kapitol. Nechcem to robiť tak povrchne ako to robí Adam. Ten si ma vybral kvôli farebnosti obálok mojich kníh a písmen, čo v nich našiel. Ale ja som z mäsa a kostí. Mám tam dnu niečo, o čom skoro nikto netuší. Najprv ma spoznaj, až potom si ma zober za hlavnú postavu. Pretiahni ma a môžeme ísť na kávu. Pozri sa mi do očí a povedz kto si ty. Až následne ti poviem, kto som ja. Sedím pod televízorom v zadymenej putike a na hlave mám čiapku. Volám ju citrón. Je taká žltá. Spomínam na všetky hlavné postavy, ktoré sa mihli v mojich kapitolách. Niektoré odišli do zabudnutia, iné stále visia na mojej nástenke. Je to individuálne. Niektoré možno dostanú priestor v mojich knihách a niektoré nie. Je na mne, koho si vyberiem. Budem mlčať. Možno im zmením mená a pridám, alebo odoberiem pár vlastností. To sa robí v knihách. To Adam nevedel. To môžeš robiť v knihách aj ty Milý denníček. Realita je ale iná. V realite moc toho nevymyslíš. Je taká aká je. Skalopevná a drzá. Dokonalá a s košíkom lúčnych kvetov. Vonia a potom zapácha. Ako prd cigána v autobuse. Hej. Realita je super v tom, že často si všetko necháva na poslednú chvíľu. Keď už veríš, že sa to predsa len môže zlomiť, nie. Nemôže. Niečo sa udeje a križovatka sa otočí o niekoľko stupňov. K úplne iným hlavným postavám. Realita nás formuje. Sny rovnako, i keď iným smerom. Konzistencia snov a reality vytvára náš život. Celý život. A tak píšem ďalší román o láske. Je to fádne a patetické, ale je to tak. Keď prestanem kopať a zúriť na celý svet, viem napísať aj pekné veci. Fakt. Nechválim sa, len hovorím ako to je. SPOD STRIECH sa minula skoro celá kopa. Ešte pár kúskov mám. Ale teším sa z nej veľmi. Asi najviac zo všetkých kníh, ktoré som kedy vydal. A Adam? Tiež chce napísať podobnú knihu. Chce tam mať krásnu babu a jeho postavy vraj ale musia byť skutočné. Čím viac skutočnosti, tým lepšie knihy. Hovorí mi. Usmievam sa a myslím si svoje. Čím viac skutočnosti, tým ťažší život. Hovorím zase ja a píšem tú svoju – ďalšiu knihu presne o tom istom. Začínam mávať výpadky pamäte a často sa pristihnem pritom ako sa trasiem. Hovorím si, že to zo zimy. A tak vymažem nejakú postavu tlačidlom na klávesnici a vymyslím si inú. Dám jej nejaké meno, ktoré nájdem v kalendári a vymyslím jej aj presný deň narodenia. Urobím si klon. Klon reality, ktorá by vraj mala byť vyvrcholením nejakého sna. Dám mu cestu, pár križovatiek, ale úmyselne skryjem mapu. Sledujem potom skrz moje písmená, ako sa jej darí. Nepotrebujem nikoho prenasledovať, aby som si vytvoril svoju imaginárnu predstavu života. Že aké by to mohlo byť a dokonca aké to bude. Plávam paralelne cez dva svety. Jedine to ma drží pri živote milý denníček. Taká je pravda. Keby som sa upäl iba na realitu, už dávno som mŕtvy. Preto musím utekať a unikať. Občas sa môžem aj obzrieť, ale nesmie to byť na dlho, lebo sa môžem fyzicky zrútiť. Musím pozerať pred seba a v tom bežnom živote zapadnúť medzi bežných ľudí. Musím. Teda mal by som. Keďže pojem absolútnej slobody sme už pochopili, je primerané vytvoriť si vlastný svet. Vlastné postavy a farby. Chute a vône. Myšlienky a voľne pohodené oblečenie. Nahotu, alebo len básne. Filmy, knihy a vlastne všetko čo nás baví. Nemusíme hneď za niekým utekať a snažiť sa mu zmeniť život. Niekedy to jednoducho nejde. A ak niekto povedal, že všetko sa dá, strašne ojebával! Z kroka na krok je to lepšie. Chodím rýchlo, rýchlo jem, a aj tak premýšľam. Mám v hlave vír šialených vecí. Postáv a komparzu. Lásku v hlave nemám, lebo nech to vyznie akokoľvek pateticky, láska sa proste v hlave nenosí. Keby sa láska nosila v hlave nikdy by nevzniklo toľko krásnych básní o láske. Kníh, filmov a životov. Láska sa nosí tam dnu. Ani neviem či v srdci. Podľa mňa nie. Podľa mňa sa nosí niekde v takej tej najhlbšej hlbočine, ktorá sa nedá ani zmerať. Je to jednoducho taká tá nekonečne nemenná studňa človeka v ktorej si svoju lásku (ak ju našiel) ukrýva a nesie v sebe celý život. Nech na ňu nazerá akýmkoľvek spôsobom. Pocitom, alebo emóciou. Je to láska. Budem si ju v sebe nosiť po celý život až do samého konca. Nech sa udeje čokoľvek. Status hlbočiny jednoducho nepustí. Je to tak a ani moje slová, ani slová niekoho iného to nezmenia. Dajte ľuďom možnosť na mier. Prosím...
Milý denníček, Adam stále píše, ale ja mu už nedvíham telefón. Dospel som ako autor, a tak trochu aj ako Ján Marton. Môžem si písať čo chcem. Úplne čo chcem. Nechcem sa uberať jeho smerom. A tak Adamovi prajem veľa šťastia s knihou a hlavne životom. S imaginárnou knihou jeho príbehu, so skutočným životom jeho žiaľu a radosti. Nech si vždy vyberie správne a do sna zapasuje scénu, ktorá by nikdy nefungovala v skutočnosti a naopak. Nech si nemýli pojmy s dojmami. Sny s realitou a mocné kruhy s kosoštvorcom. Nech si dokáže vždy vybrať. Posielam po prúde ďalšie ľady. Píšem o nich a varím si čaj. Strašne čudná zima je von. Nemyslím ako škaredá, len že taká iná. Sám život býva niekedy strašnejší ako tá najstrašnejšia zima a predsa sa musí žiť v teple nejakých príbytkov. A tak si kráčame a píšeme tie svoje memoáre. Úplne každý. Niekto len v duchu a niektorý egom postihnutí ľudia – ako ja, sa volajú spisovateľmi. Ale to je iný príbeh, iného vyznania do môjho denníka. Môj denník sa pomaly zapĺňa. Keď tak na neho pozerám, mohla by raz byť z neho aj kniha. Strašne sa mi zíva. Asi si pôjdem dnes po robote zdriemnuť. Možno budem spať až do rána. Neviem. Človek vraj keď zamŕza, tak mu je príjemne teplo. Sranda. Neviem si to predstaviť. Mne keď mrzne dnu, nie je mi teplo. Ale to je asi tiež iný príbeh.
Milý denníček, vyberám si lásku a čokoládu Kofila. Chlieb vo vajíčku a kečup. Báseň od Miroslava Váleka a jahodový čaj. Teplý a sladký. Vyberám si lekvár a hrianku. Maslo a soľ. Špagety a ďalší album od Nirvany. Vyberám si bicykel a leto. Ale môžu byť aj ostatné ročné obdobia. Vyberám si svoj paralelný svet v dualite mojich pocitov. Dobre ukrytých a čakajúcich v tichu. Vyberám si realitu, ako zmysel pre sny. Dávam ľuďom možnosť mieru a odchádzam. Vyberám si milovať, ale už o tom viac nechcem dnes písať, ani hovoriť. Vyberám si seba...
Milý denníček, Adam má Jána Martona a Ján Marton má všetkých. Niekedy v riti a niekedy na dlani. Záleží len na tom, že kto bude dnes hlavná postava v mojom svete. Pre koho budem ja hlavnou postavou a či to bude sen, alebo realita, to nechám na ňom. Na nej. Na Vás. Dostávam veľa správ v poslednej dobe. Neviem, čo sa udialo a čím sa to všetko spustilo, ale ďakujem za to. Ojebával by som, keby som povedal, že píšem čisto iba pre seba. Ak to prečíta jeden človek a otvorí mu to nejakú čakru, alebo len zadymené okno, v podstate ako autor mám vyhraté. I keď toto nie je súťaž, ale je to nejaká forma hry. A v hre je zase dobré, ak poznáme víťaza. To zase zabŕdam do súťaživosti mojich dobitých kolien a potrhaných väzov, ale to je fakt iný príbeh.
Pozdravujem všetkým Adamov, ale aj Evy. Evy mám radšej, sú pre konzistenciu mojich múzoidných večierkov na papieri viac tvarovateľnejšie. Ale to je zase iba uhol pohľadu a môjho režírovania mojich snov. Môjho života. Mojich pohľadov a pocitov, ktoré v sebe nosím. Každý nech si postaví svoju scénu. Svoj hrad a určí svoju cestu. Nech stratí mapu, alebo nech si z internetu vytlačí nejakú novú. Je to vlastne všetko na ňom. Lebo my sme strojcovia. Osud nerátam, je to nadpozemské divadlo. Do toho sa ja neodvažujem vstupovať. Na to som až príliš malinký.
Milý denníček, ďakujem, že som ti mohol zveriť ďalšie moje pokračovanie. Ďalšie moje stredy a strety s civilizáciou mojich zmyslov. Ďakujem ti, že predsa len je to všetko tak, ako to je. I keď... veď vieš, hovoriť by sme mohli v úplne iných rovinách a iných dimenziách. Ale čo potom ten jeden čitateľ, ktorého mám. Možno mám dvoch, neviem. A možno sú traja. Teraz to ale riešiť nebudem. Idem si dať sprchu a pustím sa už do piatej kapitoly môjho nového románu. Rastie ako z vody. Fakt. Budem mať na neho ešte takú dobrú hodinu. Kým sa objavia schránky a všetko začne zase odznova. Celý kolobeh a hurhaj. Krik a žoviálne drísty. Umelohmotné výdaje energie a neposedné sledovanie susedov predavačky, krčmárov, taxikárov, vodičov autobusov a celkovo cudzích ľudí, ktorí by nám mohli byť nepriateľmi. Lebo cudzí sa riešia najľahšie. Niektorých ľudí nemám rád. Teda naopak: Niektorých ľudí mám niekedy aj rád. Napríklad Choseho. Jožka Hudáka zo Svitu, teraz žijúceho v Bratislave. Toho mám fakt rád. Veľmi.
Len neviem čo s tým Adamom, akú mu dám rolu v dnešnom denníku. Dám mu ju skutočnú, alebo len vymyslenú? Skončí zle, alebo lepšie? Pobijeme sa? Alebo ho zabijem? Neviem, mám to všetko v rukách, bez ohľadu na osud. Bez ohľadu na ostatné ohľady. Denníky sú fajn. Pomáhajú čitateľne zhmotniť prebdené, ale aj presnívané. Dobre, aj prežité. Ale ja som hlavne básnik, realita je pre mňa až na druhom mieste. Teda až na treťom. Po láske a snoch. Hej. Na treťom.
Rozvidnieva sa. Tento mesiac budú Vianoce.
Ján Marton - 3.12.2018 o 6:08
