Narodil som sa Jánovi a Darine Martonovcom. Mali vraj fest veľkú radosť. Nádherný deň som si vybral. Deň po narodkách mám stále voľno. Môžem vyspávať prípadnú opicu, alebo potiahnuť aj oslavu SNP. No proste luxus. Keď sa takto ráno veľmi prudko pozerám do zrkadla, stále mám pred sebou taký zvláštny rešpekt. Ani nie že strach, ale naozaj rešpekt. Myslím na moje deti. Na dcéry Klaudiu a Tamarku. Tamarka začala druhý ročník na základnej a môj dar ochotníckeho umenia v sebe nezaprie. Má zmysel pre obrazy a vízie. Klaudiu zase požiadal frajer o ruku. Znášam to tak zvláštne. Fest krásne maľuje, má to po mojom starom otcovi, už som si tým istý. Teda po svojom prastarom otcovi. "Oci nerob hlúposti", povedala mi minule karhajúc, keď som sa jej zveril s momentálnym pocitom a starosťou. Niekedy sa to obráti a deti robia psychológa rodičom. Som šťastný, že sme sa stretli a tu fakt platí, že nie vždy je neskoro. Ľúbim ju. Veľmi. Aj Tami. Tiež veľmi. Bez nich, by som nebol čím som. Teda otcom, či nie až tak otcom. Proste Janom Martonom. Vlastne, nie som až tak celkom normálny otec, ako bývajú tí úplne normálni otcovia. Dnes, ako 39 ročný jedinec nespĺňam skoro žiadne kritéria – muža, otca – s vekom, ktorý mám. Mám v tom každopádne jasno. Nie som moc na spoločné sny, i keď veci dávam na pravú mieru až dosť po funuse. Potom tečú krvavé rieky a oceány nestíhajú pumpovať, tobôž dýchať. Každopádne, cítim v sebe príliv vedomej snahy. Som taký pes z pekla. Sám pre seba. Aj dnes. Kúpil som si paradajkovú polievku v sáčku Vitana a štyri čierne pivá. To keď sa večer vrátim z krčmy, aby som mal, keď už nebudem mať vlastne nič. Áno, myslím na tak nejako vzdialených, ale aj tak trochu mne blízkych. Myslím na bývalú manželku Zuzku, ale aj na nebohú Katarínu – Klaudiinu mamu. Nech je jej osud v budúcom živote inakší. Po tichu v to dúfam. Dúfam a pokračujem...
Minule som dostal do Facebooku správu: „Dobrý deň pán Marton. Milujem Vaše básne, mám pocit, akoby som ich písala ja sama. Môžeme sa stretnúť“? Niekedy by ma to vystrašilo, ale teraz som aplikáciu v mobile pokojne bez odpovede zavrel a vybehol o polštvrtej z roboty na moju Mišu. To je bicykel. Máme túto sezónu nabehaný 3400km. Chceme štvorku, tak uvidíme, či sa nám to podarí. Ja už nebudem iný. Budem stále bližšie sám k svojmu stredu. Som až príliš opatrný a obozretný. Klamem a vyhýbam sa akýmkoľvek zvyklostiam. Ak ma niečo zmätie, tak iba na chvíľku. Teda aspoň dúfam. Napríklad minulého roku. Nechápem, prečo som v decembri nedal novinku OBITUARY medzi desiatku najlepších hudobných albumov roku. Nechápem. Je to geniálny nápor deathNrollu. Paľba! Niektoré veci sa nedajú vrátiť. Činy a ani slová. A je to tak dobre. Už to tak býva: Pre falošné zlato, nevidel nádherné blato. To sa ale stáva. Niekedy privieram oči kde by som nemal a otváram studne keď ich vôbec otvárať nie je treba. Už som to raz povedal: Hoci nie všetko je tak, ako má byť, je to predsa len tak na prostriedku. To ako to všetko je. Áno, myslím na tých živých, ale aj na tých neživých. Myslím na ľudí okolo, ktorí sa ma predsa len dotýkajú a sú v mojom najbližšom okolí. Myslím na Jána a Darinu Martonovcov. Na Michala Martona a na Máriu a Jána Martonovcov. Myslím na Jolanu a Jozefa Vytykačových z Kráľovej Lehoty.
Veľa mojich blízkych je už mŕtvych. Zrušil som moju ostatnú oslavu narodením, tesne pred jej začiatkom. Žene som povedal, že ja toto nepotrebujem. Len nech mi ustelie na terase, že do rána dorazím. Zas budeš s cigánmi hrať karty? Opýtala sa. Som také dieťa. Malé. Strácam básne a niť. A rýmy? Ani z hliny, roztopašné sliny. Na dne jazyka všetkých mojich koreňov.
Tvor by mal tvoriť, bolo mu to dané od prírody. Akokoľvek, ale tvoriť. Dnes je deň, kedy pivo nekúpim nikomu, okrem seba. Usmievam sa. Ľudstvo hlúpne. Malo by počúvať viac muziky, chodiť do divadla, do kina a čítať knihy. Je jedno aké, proste čítať. Je jedno akú hudbu, proste počúvať. Keď nebudeme masírovať svoje zamatové vnútra kultúrnym poznatkom bez ohľadu na hĺbku či uhol pohľadu, zhlúpneme. Postupne a pomaly. Bude to kríž. Bude to patetické divadlo. Taký zlý rokenrol. Jak keby chcel Rytmus kopírovať Vargu.
No bude to zlé. Ale ešte nie je. Ešte to tu stále máme šancu remizovať. Minule sa mi sťažoval kamarát, že v jeho meste ľudia nechodia na kultúru. Mu hovorím, a čo si ty už kokot? Nie je chyba ľudí, že nechodia na umenie, ale chyba umelcov, že nedokážu zaujať. Akoby som mal ja plakať, že mi prídu na koncert traja ľudia. Z toho dvaja sú Ján a Darina Martonovci. Aj to sa môže raz stať. Ale bude to len a len moja chyba. Smädí ma. Dám si za hlt piva. A von páli slnko a dokonca páli aj dážď. Tak zvláštne. Musím začať od seba. Som týždeň aj niečo po narodeninách, no stále čakám na darčeky. Už som to možno raz povedal, ale ja darčeky radšej prijímam ako dávam. Premýšľam, nad horúcimi dňami, po ktorých chodí slnko na parnom valci. Po ktorých sa stmieva, ale aj rozvidnieva. Myslím na mocné korene mojich predstáv, snov a túžob. Myslím na ulice a domy. Myslím na všetkých mojich milovaných, ale aj tých s ktorými si nemám čo povedať. Nebyť ich, neuvedomím si svojho poznania. Musím sa dostať k svojej pravej podstate, pointe a k svojmu stredu. O nič iné nejde, iba o moje slnká, dni a vôňu. Snažím sa vnímať pokoru a pochopiť čo je pevné, no a naopak zmeniť to, čo ide. No a on? On je vo mne. Kráča so mnou cez sviatky, aj bežné dni. Je to on:
Drží ma za ruku. Zaspávam. Von pršia zverstvá a iná háveď. Predsudky a zdegenerovaná povrchnosť okolospiacich. Vstávame. Drží mi dlaň, dušu a srdce. Hodím šabľu. Šepká vo mne. Aj mne je z nich zle, hovorím mu. Kľučkujeme pomedzi strapce tak inak stratených bytostí a naozaj nepotrebujem, a ani nechcem vyvíjať nútenú komunikáciu. Otáčam sa a odchádzam. Vraj som čudák. Pripúšťam, ale to nie je môj problém. Čo pri pohľade na mňa, napáda iných.
Po mojich dňoch prechádza slnko na parnom valci. Sú krásne. Pálivé a ani by nemali dna. Takto po lete sú ako zemiakové placky. Voňavé, chrumkavé a tak trochu smutné. Ostatné hlasy sa ma pýtajú. To pre koho vlastne píšeš? A ja zaryto mlčím. Pre koho asi. Pre seba. Hovorím, klopím oči a prikrývam sa bohatou perinou, ušitou z mojich predstáv. Hrám silnú a ešte viac hlavnú rolu. To aby som to tu vydržal a tak povediac: prežil. Je potrebné sa oslobodiť. Mal by byť na to správny čas, niekedy v tomto živote. Dni slobody. Alebo neviem ako by som to inak nazval. Ale ak príde ďalší a iný deň s novým slnkom, v pokore poďakujem. Sebe. Každý z dní, mi ukazuje nové básne a moje slabosti prehlbuje ako krt susedov dvor. Sme foremne prepojení. Ja a on. Blízko k blízkemu. Držíme sa za ruky a hádame. Hladíme a objímame. Počúvame na spoločných slúchadlách posledný album OBITUARY. Ale prečo? Pýta sa ma často. Hladím mu otázky, usmievam sa a spolu vychádzame z mesta pomalým krokom.
Som klamár a zlodej. Som posledný z pocestných tam vo mne, ale on je môj. Vždy na neho dám, i keď sú chvíle, že ho nemôžem zniesť. Nesiem si ho so sebou. Večne a všade kde som. Deň končí. Von sa blízka a on mi drží dlaň. Oportunisti tlačia na pílu a aktivisti šijú zástavy. Von sú nové účesy a hudba. Lásky a podmienené tiež lásky. Vojny striedajú ďalšie a ja sa o sebe nechcem ale baviť s nikým iným. Iba ak so sebou. Mám právo na svoje tajomstvá, vlastne tak ako všetci. S pokorou ďakujem, že môžem cítiť, to čo cítim. I keď pre bolesť nie vždy vidím záver básne, nabádam sa na ten istý výdych a presne ten istý nádych. Zo svojho stredu. Zo seba. S nikým iným, iba so sebou. Plnohodnotná filozofia mi nikdy nešla. No a tak som sa dal na poéziu. Tam nie je potrebná výdrž. Len strieľam. Od pása. Preto ju milujem. Áno. Veľmi. Vypínam svetlá aj tmy. Hladím ho po vlasoch a mesiac je ani rohlík zo Svitovského Tatrapeka, čo čerstvo zavesený trieli do noci. Von mrznú moje posledné slová, ktoré nemôže nikto počuť. Nemám rád ručne spracovanú nádielku svetla. Svetlo musí byť svojvoľné a slobodné. Spí. Drží mi ruku. Jeho brušká prstov jemne tancujú po mojej koži, duši a snoch. Raz možno nájdem samého seba oveľa skôr a už sa viac nepustím na kolotoče ostrovných veličín. Na vzduchy a vody. Nebudem žiť na sny a nádeje. Iba tak viac normálne. Možno nebudem básnik. Ďakujem však za tento stav mojich momentálnych vízií. Mojich skupenstiev a nezvratnej pokory. Ďakujem za moje nezmierenie a hlavne uvedomenie si presne toho istého stavu. Ďakujem. Raz sa nájdem oveľa skôr. Sľúbil som to. Dňom i nociam. Mŕtvym i živým predzvestiam nekonečných posolstiev. Drží mi dlaň. Zaspávame.
Von pred krčmou pletkujú už aj chlapi. Hodím šabľu. Nemám rád ľudí, rád to o sebe hovorím. Alebo radšej to pripomínam, aby bolo jasné. Nepotrebujem nútenú žoviálnosť, ako znak prázdneho komfortu. Nemám ich rád. Mužov, ani ženy. Drsnú realitu nezveličujem. Ide pozvoľna niekde v komínoch ako nudná para až do toho ich neba. Ako komparz, ako tiene. I keď akékoľvek slovo je len jedno z ostatných. Je to iba dôvod na rozvíjanie ďalšej vety. Či už menej solídnej, plytkej, alebo tupej vo svojej podstate. Mantinel slov, ako nutná definícia. Rád medzi ňou kľučkujem. Medzi slovami a predstavou nadržaných múz, ani opice.
Bude ako nebolo. Čo má ujsť, ujde. To čo nie, ani len nezodvihne svoj tonový zadok. Všetko sa nakoniec zmyje a ostanú len vyschnuté kamene po odlive. I potok ustúpi, i srdce vo svojej meravosti poľaví. Možno raz. Dnes ale ešte nie. Dnes hľadám a pýtam sa. Neustále kľučkujem a pálim denníky. Pálim fyzické veci, aj sny. Trhám tričká a tie nepotrhané dávam cigánom. Treneris, zoberiete si ma za ženu keď vyrastiem? Kričí na mňa malá cigánka v osade. Usmievam sa. Je to dobré. Je to milé a je to také pateticky že fajn. Nie, kričím a pridávam do kroku. Včera som odbehol 23kilometrov. Dnes ráno o polšiestej 11. O štvrtej dnes bežím behať. Neviem kam. Neviem dokedy a vlastne ani za čím. Iba potrebujem pohyb, lebo by som umrel skôr. Čaká ma silný boj. Bude to zaujímavé sledovať. Mal by som žiť ešte pár rokov. Naposledy, keď som pil v jednom kuse tri dni, sa mi sníval vlastný pohreb. Ešte by som ho nechcel vidieť naživo v posmrtnom obraze. Ešte chvíľu počkám. Von nie a nie rozdrapiť mračno. Nezaprší. Ide mi tak zvláštne odpáliť srdce. Je ako preplnený mrakodrap pocitova a výšin. Je také, akoby malo v sebe miliardy mojich osudov a životov. Je to taký šialený pretlak, že občas strácam dej. Občas seba. Preplnený mrakodrap emotívne založeného dlhu. Žijem na sekeru. Nemám nič a všade som doma.
Obálka na môj nový román je hotová. Vychádza o mesiac. Teším sa. Tiež bude o mrakodrapoch a preplnených staniciach. O živote a hlavne o skutočných pocitoch, ktorým sa nevyrovná nič. Nič. Žiaden domov, svadba, láska, autá, lode. Nič. A môj mrakodrap? Nemá zmysel ho definovať a hovoriť o ňom. Zvraciam. Uľavilo sa mi. Zvraciam často. Je to jeden z mojich zvláštne zvrátených relaxov. Som tak čudne unavený.
Von zaspáva háveď. Zvery a ľudia, čo ich dávajú do klietok. Rád si predstavujem, že zvieratá zavrú jedného dňa ľudí do klietok a budú sa za vstupné na nich pozerať. Hádzať im broskyne a mekdonaldy. panakoty, hrozno, šampanské v plastových miskách a iné kokotiny. Ľudia sa stali plytkou odrodou zvery už dávno. Nepotrebujú moje poníženie, pohŕdanie, ani inak mierenú náklonnosť. Hladí ma po ramene. Upokoj sa Jano. Šepká. Je noc. Opúšťam všetky stáda snov i realít a hádžem druhú šabľu behom hodiny. Srdce je preplnený mrakodrap a každý deň v tichu bez samého seba mi berie životy systematicky a pomaly. Trhá svaly a žľazy. Deformuje líca, jazyk a kosti. Keď sa strácam, nemôžem ani odísť do lesa a vykrútiť mojim snom krk. Nevládzem. Som tak zvláštne unavený.
Po mojich dňoch prechádza slnko na parnom valci. Nesie múzy a inak povrchne obliekajúce sa vnútra. Nesie farby a tmu. Vonia a prináša mi loná plné pokory. Lásku a ďalšie prázdne slová, ktoré naozaj nestoja za to. Dostávam správu:
„Prídeš na špagety s kečupom? Dám ti, čo ti nedokáže dať nik. Veď vieš... Dnes o ôsmej u mňa? S láskou A...“
„Dnes nie. Možno inokedy“, - odpisujem, zatváram notebook a otváram si čierne pivo.
A on? Drží ma za ruku. Snažím sa zaspať. Žije vo mne a ja mu za to ďakujem. Zatváram notebook a pomaly ho ukladám na zem.
„Oci počúvali sme ťa na Efemku. Perfektné, ako ty hovoríš: fest dobré. Mám ťa rada. - K.“ Dostávam esemesku o jednej na obed v nedeľu od mojej staršej dcéry a z očí sa mi ani tie isté parné valce kotúľajú slzy. Chvejem sa a nemôžem prestať. Je to neopakovateľné šťastie. Tajomný život plný zákrut a vodopádov, čo ma stretol. Nie je to nuda. Som to ja. Presne ten istý, ktorého stretávam každé ráno v zrkadle.
Spíš? Pýtam sa samého seba. Myslím že nie. Neviem prečo, ale viem to. Akoby som sa každým dňom poznal o slzu viac. V posledných dňoch sa často rozprávam sám so sebou. On nespí. Je mnou. Je hranicou mojej bezhraničnej a zemitej povahy. Je kráľom môjho bohémskeho poňatia života. Je slobodou mojich očí a dlaní. Je mojim všetkým a ja si uvedomujem, že veľa z môjho načrtnutého v mysli a vysnívaného v duši som vlastne dosiahol. Som silný sám sebou. Veľmi silný. Musím sa iba viac snažiť a oddychovať bez myšlienky na čokoľvek a kohokoľvek. On ma hladí, upokojuje a plače so mnou. Počúva Máriu Čírovú aj Marduk. Áno je to on - môj Pocit. Môj Pocit. Večný a nemenný. Na všetko sa pozerám skrz neho a nijak inak. Áno, aj to je sloboda - priznať si svoj Pocit. Lebo Pocit je to najviac, čo ľudstvo dostalo do vena. Od vymysleného neba. Od sračkami zaplaveného sveta a márnotratných bohov, ktorých si tiež vymysleli tí, ktorí k svojmu životu potrebujú ovce. Nasledovníkov a vytrvalo veriacich. Proste pičoviny. Chcem iba svoju relatívnu slobodu. Chcem sa vrátiť v čistom tele s pevným krokom a jasnou chôdzou. Chcem byť rýchly a pevný. Áno. Chcem mať navždy svoj Pocit tam dnu. Chcem byť ním. Ním, tu a teraz. Počas všetky vojny sveta, počas raje i peklá.
A mier? Mier je iba zamaskovaná vojna. To aby sme všetci spolu potlačili realitu bielou zástavou a zbastardenou vierou tak poslali tých pár oviec, pozdĺž rieky až k vysnívanému cieľu. Nebo? Peklo? Nie. Nie. A ja? Áno - iba ja. A on. On: môj Pocit.
Bude svitať. Mračná povoľujú a jeho hrdlo spieva tak zvláštne jednu moju pieseň. Volá sa: Láska. Znie ale celkom inak, ako som ju vtedy napísal. Asi to bude mnou. Asi to bude ním. Je predsa môj Pocit. Áno: je.
Jano Marton
5.9.2018 v Slovenskom Raji
