reklama

To nie oni, to my

https://www.facebook.com/J%C3%A1n-Marton-247328692062079

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Sme v zvláštnom bode. Čakáme na explóziu. Sme na dobrej lávke prejsť na druhú stranu dokonalého alibi. Sme tu my a potom ešte vraj oni. Radi o nich zvykneme hovoriť. Oni radi hovoria o nás. A výsledok? Prekvapivý: Sme jedna masa. Vyhovárajúca sa na farbu a politické, či inak vyšpecifikované spoločenské postavenie. Oni chodia do kostola a my do krčmy. Oni nechodia na pravidelné terapie, aby dokázali vôbec vstať na druhý deň z postele a postaviť sa do davu. My áno. Takto by som mohol pokračovať vo viac, či menej extrémnych paralelách. Bolo by to určite na román, ale na to tu dnes nie je priestor. Pýtam sa často aj sám seba. Kto sú oni a kto my? Každá menšia, stredná, alebo väčšia skupina ľudí, hovorí o ostatných, ako o nich. Lebo to sú pre nich: oni. Nie. Ani náhodou by som nechcel, aby sme boli rovnakí, to by bol koniec sveta. Nehovorím ani o subkultúrach, či vierovyznaní. Je dobré, že sme tak normálne iný. Ale... Každopádne, sme tu stále iba my. Nie oni a potom aj tí ďalší. Je nás tu veľa. O tom hovoriť nemusím. Som šťastný kde žijem. Nikdy by som odtiaľ nešiel. Fakt.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Každý systém, ktorý ako tak funguje, potrebuje svojich vodcov. Kráľovná musí mať svoje matky, a tie trúdov, ktorý budú vykonávať svoju činnosť. Je dobre mať poskladaný tým typologicky. Nie každý hráč dá nohu tam, kde Škrteľ bez strachu hlavu. To bol len futbalový príklad, od ktorého by sme sa mohli posunúť. Je dobre mať typologicky vychytanú skupinu, rodinu, obec, mesto. Každý na niečo. Bez otáčania hlavou, že to oni a nie my. A že keď je dobre, to vlastne my a nie oni. Potom z toho vznikne taký guláš, že neostáva nič iné, iba utekať do krčmy a bez rozmyslu trieskať päsťou po stole. Sťažovať sa a hádať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Včera som sa postavil v autobuse mladej cigánke s dieťaťom, ktoré držala len v deke. Von bola kurevská zima. Musela prejsť skoro až na koniec plného trasúceho sa autobusu po výmoľoch, aby jej niekto uvoľnil miesto. Nehovorím o svojom skutku v zmysle pravdy, ale pozerám sa na to z nestranného pohľadu. Ani ja nemám auto a o dcéru som sa nepostaral ani takýmto spôsobom, ako táto mladá cigánka o batoľa, v deke. A to si ani nechcela sadnúť. Že mám sedieť. Potom sa pýtam, či mám právo súdiť a hovoriť, že to oni. Nie my. Že mala ísť autom, prečo chodí autobusom. Že sa má o dieťa postarať lepšie, a nie keď je mínus desať, zabaliť ho iba do deky. To by som v pokoji mohol. Pokrútil by som hlavou nad týmto etnikom a v pokoji sedel ďalej. Ale ja som len jeden z nich. Nemám na muške ich, a dokonca ani tých iných. Ani vás. Tá žena je dozaista lepším človekom, ako som ja sám. Miera intolerancie prevyšuje akékoľvek sily, ktoré tu kedy boli. Stretávam sa s tým bežne. Už sme si akoby zvykli a berieme to ako národný šport. Stále niekoho urážať a hľadať vinníka. Ak sa nenájde skupina, alebo jedinec, hodíme to celé na nich. Ak je ich málo, hodíme to na štát, alebo politikov. Tí nám ale nikdy nepomôžu. Nikdy!!! To je ale len môj názor, ktorý je vysoko súkromný a určite nezodpovedný. Môj život je poprepletaný do rôznych uzlov. Jedno je ale jasné, som tak zvláštne upäto slobodný, preto nemám právo súdiť a presne to aj robím. Viem udržať tajomstvo a do krčmy chodím zo zásady sám. Mali by sme sa viac starať o seba, ako o nich a o tamtých a o ďalších, ktorí sa možno do nás vôbec nestarajú. Nemusíme sedieť za stolom ako jedna rodina. Toto nie je rozprávka. Je rok mocnej doby. Sme silní a môžeme byť ešte silnejší. Vlejme si však kúsok rešpektu a niekedy len zdravého rozumu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Myslím si, že média a technológie, ktoré sú dostupné v tejto dobe vedia byť veľmi užitočné. Naozaj. Nemyslím to nijako ironicky. Je geniálne, že dokážem v momente cez viber poslať hromadnú správu celému môjmu tímu, že dnes rušíme tréning, lebo je fakt riadna kosa. Všetci to ak majú sieť dostanú do dvoch sekúnd. Neuveriteľné. A takto by som mohol pokračovať bod po bode. Netreba iba ukazovať na nich. Že sú mladí a žijú iba na nete. Tak to dnes ide, tak to je. Žije sa viac online. A čo? Keď som bol mladší ja, boli v kurze iné veci, s ktorými dospelí nesúhlasili. Preto sa snažím byť tolerantný nie len k ľuďom iného názoru, vierovyznania, ale aj veku. Pripúšťam, že nie som žiadny duchovný a nie vždy mi to ide. Vyriešené to ale mám. Chcem to. Pre mňa nie sú oni a ani tí ďalší.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vrátim sa ešte ku komunite vodcov, ktorú som spomínal v druhom odseku tohto fejtónu. Komunitu ľudí, ktorá by mala riadiť štát. Toto spoločenské zriadenie. Pozor, stále sme to aj my. Nie oni. No a medzi nami sú v tomto úzkom portfóliu ľudí, ktorí nás riadia aj Kokoti. Pripúšťam, v tomto prípade, že Kokot nie je nadávka, ani inak vyšpecifikovaná intolerancia. Je to len definíca. Nechcem kopírovať slovenského umelca Viktora Freša, ktorý veľmi nevšedným spôsobom vytvoril Pičusa, ale má to určitú paralelu. Meno Frešo sa mi ale oveľa viac spája s hudbou, ako so samotným Pičusom. Fedor Frešo (otec Viktora Freša) je basák legendárnej jazz-rockovej kapely FERMATA, ktorej album Huscaran z roku 1977 som si zamiloval už na strednej škole vo Svite. A Kokoti? Tí Kokotmi ostanú bez ohľadu na situáciu, alebo zmiešané pocity davu. Sú to nenajedení, ba priam nenažratí zamaskovanci, ktorí by predali aj Krista, Budhu i Boha, len aby upevnili svoje postavenie hviezdneho sebavedomia a piedestálu na nepoškvrnenom súhvezdí svojho neba. Toľko k nim.

Ja si ale skôr myslím, že otvorená debata k záchrane spoločenstva a sveta ako takého by sa nemala viesť o Kokotoch, ale viac o tolerancii. Kokoti sa nemenia. Menia iba masky na maškarný bál a strany rôznych brehov. Mali by sme myslieť na svoj status a pevný bod. Mali by sme myslieť na to, v akej nore sme zaspali, alebo z ktorej jaskyne sme sa odrazili do zlej strany. Nijako sa nevyvyšujem, ani svoje myšlienky nepokladám za dobré. Vlastne je to logické, keďže nie som dobrým človekom. To mi ale nebráni písať. Cítim sa ako spisovateľ. Úprimne. Nemyslím to zase nijako povýšenecky, len tak normálne. Čo mi už ostáva. Vo svojom veku by sa mi neúprimnosť v slovách vrátila. Písaniu sa venujem od roku 1998. Vlastne nie. Od roku 1997. Už nechcem bumerang v podobe reality. Radšej si budem ďalej písať, snívať a premýšľať o tom, aké by to bolo, keby to bolo iné.

Dostávam sa do bodu, ktorý jednoducho na mňa príde vždy, kým budem žiť a písať: Stretol som Lásku svojho života a nebolo mi dovolené. Moment, má to kontext. Nemôžem sa absolútne na nič, ani nikoho vyhovárať. Nemôžem povedať, že to oni, anjeli, alebo cudzinci, alebo nebodaj vesmírny strážcovia. Alebo že to tamtí. Nebodaj osud. Na ten si tiež radi zvykneme sťažovať. Našiel som Lásku a nemohol. Nie. Nemohol kráčať po je boku bez myšlienky na iných. Nedovolil som si to z čistého strachu o svoju samoľúbu existenciu. Zabil som v sebe chlapa, ale to je iný príbeh. Nemal som skrátka na to. Tiež možno len zo svojej zbabelosti, malosti, alebo len preto, lebo nie som človekom akým by som mal byť a Boh mi to chcel takto vrátiť, za všetko, čo som kedy urobil. To je ako keď môžete mať ten pomyselný nanuk len cez sklo. Takto ja vidím Lásku. Svoju životnú a jedinú Lásku. Svoju túžbu byť slobodný v dokonalom prevedení nedokonalých momentov plných smiechu. V harmónii neopakovateľnosti, jedinečnosti a bežných chvíľ nielen v samote, ktoré sa stanú jedinečnými a nevšednými. Keď so svojou Láskou prežijete chvíle, na ktoré nebudete môcť zabudnúť, aj keby ste ako chceli, asi to bude Láska. Tak si myslím. Myslím na ňu v každej stotine. Myslím na ňu a na svoje pokorné rieky, meniace sa na zúrivé vlny šialenstva.. Nie, nie som normálny. Ale nech hodí kladivo do potoka ten, kto si myslí že úplne normálny je.

Som pesimista. Priznávam. Neviem kedy sa z tejto kopy vyhrabeme a začneme deliť, nie kastovať úplne iným systémom ako doteraz. Pustil som si dnes do mojich nových slúchadiel BLACK SABBATH a ich VOL.4 z roku 1972. Milujem ten album. Totálne ho zbožňujem. Neexistuje nič, čo by mi zakázalo hudbu, čo i len na jeden deň. Snažím sa byť slobodný, ako to len ide. Som v zvláštnom bode. Cítim že umieram, a dnes som to priznal asi prvý krát.

Áno, sme v zvláštnom bode a čakáme na nejakú explóziu. Nikto to nevie presne pomenovať, každý len šušká. Že to oni za to môžu, žeby sme ich mali vymeniť, alebo možno nechať v horšom prípade popraviť. Ja ale hovorím opakovane, že to nie oni, ale my. Že by sme si mali pozrieť pod svoj koberec a pod svoju perinu. Aj zúfalstvo je len odrazom prázdnoty. Nebol som ani na jednom proteste, ktorý sa konal v posledných dňoch na Slovensku. Asi preto, že som nikdy v živote neuznával žiadne politické zriadenie, ktoré by ma malo viesť. Ktoré by malo viesť nás. Nikdy som nikomu hlas nedal, ani nikdy nikomu hlas nedám. Lebo ja som si ešte neupratal v sebe, nepôjdem upratovať na námestie. Nie som dobrým človekom, ale to tu už padlo. Čo ak som niekoho zabil a dusím to v sebe? Čo ak som narobil také dlhy, že by ich nesplatili ani moji vnuci, ktorých možno nikdy nebudem mať? To si všetko určite nechám pre seba. Nechám to všetko v rovine: Čo ak... O mňa tu nejde. Je to len moja starecká palica hodená do vody. Moje pero, ktoré nemôže mlčať ak chce, aby ešte aspoň nachvíľu žili ruky muža, čo ho stískajú. Neviem vlastne o sebe skoro nič. Poznám len teba. Chýbaš mi. Sme to my, nič nám nepomôže viac, ako samotné poznanie, že vlastne ide o nás. Ak sa principiálne nepripravíme dopriať slobodu aj iným, lepšie to tu nebude. Nie je to žiadna výzva, je to len môj pocit: Mali by sme byť pripravení prejaviť viac rešpektu. Voči komukoľvek, lebo ono o chvíľku nebude potrebná ani tá tretia svetová.

Prajem Vám veľa pokory, ktorú som stále nenašiel. Veľa rešpektu, ktorý mi tu fest chýba a vysokú mieru tolerancie, na ktorej výšku som tiež ešte stále nedorástol. Som v procese. Tak, ako vlastne my všetci. Lebo to naozaj nie oni. Nie. Nie oni, ale iba my.

Majte pokojné dni.

Jano Marton

PS: MOJE KNIHY:
https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/

Ja a Chose :-)
Ja a Chose :-) 
Ján Marton

Ján Marton

Bloger 
  • Počet článkov:  353
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Je čas obety. Polčas rozkladu. Každý ponúkne čo najviac". - Andrijan Turan Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu