reklama

Príbeh mobilného telefónu

https://www.facebook.com/pages/J%C3%A1n-Marton/247328692062079 ............................................

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Volám sa mobil. Nemám žiadne sladké a ani naopak nevydarené meno. Nie som Filip, ani Hortenzia a dokonca ani Ján. Nemám ani priezvisko. Na to som nikdy vlastne ani nepomyslel. Raz som myslel na krstné meno, ale to si nechám pre seba. Jednoducho som prístroj, bez ktorého by neboli vojny, ale ani uzavretie všetkých tých mierov. A vlastne ani časť z toho všetkého medzi tým. Ľudia o mne píšu recenziu a hádžu v prívale emócií o steny, tak prečo by som ja nemohol napísať niečo o nich? Áno, mohol.

Takže od znova. Volám sa mobil. Mám svoje slabé miesta, ale aj svoje silné mestá a metropoly, kde sa nachádzam a kde žijem. Niekedy sa zašívam v špinavých dierach, inokedy plávam luxusom. Teda mne je zaťažko použiť básnický výraz slova: Plávam. Neplávam. Utopil by som sa. Idem, alebo vlastne skrývam sa vo vreckách ľudstva. Je to taká zvláštna scifi premiéra. Každý z tých ľudí je iný a vlastne predsa. Tri bodky. Alebo len dve bodky. Neviem ako by som pokračoval. V správach cez ktoré sa ľudia rozprávajú je veľa bodiek a ešte viac otáznikov. Som médium, bez ktorého by polovica z nich skončila na psychiatrii. Som skrýš pred vlastným názorom. Som bunker pred vlastnou tvárou a pozretia sa do očí. Som slabou alternatívou objatia a ešte slabšia alternatíva samotných slov. Som stred medzi stredmi. Som instantná náhrada vášne. Milujú sa cezo mňa. Vraždia a ukončujú dejiny. Uľahčujem im to. Ak by sa mali stretnúť bezo mňa, možno by ani netiekla krv. Možno by sa nedialo nič. Možno by sa dotyční posrali tesne pred úvodom. No a na to som tu ja. Mobil. Zachraňujem ľudstvo. Pomáham mikrosekundám spomaliť keď to je treba a naopak. Som tak potrebný, že si to väčšina z nich ani neuvedomuje. Väčšina z nich. Z ľudstva. Niekedy sa mi chce z neho zvracať. Fakt. Transcedentálna výprava na Mars. Aj to som. Som všetko a mám úplné právo na svoju slobodu a prejav.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mám svoj okresaný a málo nápadný názor na ľudstvo. Mám ľudí rád. Vlastne keby neboli ľudia, nebol by som ani ja. Je to celé také dosť psycho, ale snažím sa to zvládať. Je to veľmi náročné ich sledovať. Budiť sa s nimi, nezaspávať s nimi. Miliardy ľudí kvôli mne nespia. Nedokážu súvisle odpočívať napríklad takých šesť hodín. Budia ma a zapínajú. Onanujú pri mne, smejú sa. Čítajú zo mňa knihy, píšu si potajomky s mačkami na druhej strane Zemegule a dokonca chodia aj na pivo. Z periny. Len tak. Aby sa nemuseli stretnúť. Som výhovorka aj pohnútka. Som vlastne taký hajlzík. Výdobytok a pokus o zmier. Dokonca mám svoju rodinu. Mám jeho. Svojho majiteľa. Môj majiteľ má ďalších majiteľov. Ľudia sa rozhodli, že sa budú vlastniť. Tam skončila ich sloboda. Neviem v ktorom to bolo roku, ale udialo sa tak. Je to možno až zvrátené sledovať takto ich klietky. Ich putá a oceľové reťaze. Dokonca sa pomocou mňa sledujú. Hľadajú sa a prijímajú výzvy na skok z mostov. Ľudstvo je vo svojej podstate chorobne zvrátené. Ale to nehovorím ako výčitku, alebo negatívum. Určitá forma zvrátenosti je potrebná. Uhladené dejiny nepísali grázli. Špinu zase netvorili zaškatuľkovaní ľudia s dobrou povesťou. Je to niekde tak v strede. Malo by sa to na niečo podobať. Mal by som sa skúsiť možno reinkarnovať do nejakého človeka. Len preto, aby som ľudstvo viac pochopil. Za mojej životnosti je to zatiaľ veľmi malé percento pochopenia. Pochopenia, ktoré zdieľam k ľuďom. Nechcem tu filozofovať. Čo už môže nafilozofovať mobil v roku 2017. A vôbec, môže mobil filozofovať? Neviem. A čo ľudstvo, má to isté právo? Ľudstvo prišlo k právu ako slepá ikona srdca k vete: Milujem ťa. Neviem. Nechce sa mi. Som unavený. Ľudia hovoria o láske, ako o základnom princípe všetkého. A ešte o slobode. Banda. Milovať sa? Čo to znamená? Aké to je pocitovo a čo z toho vyplýva pre ďalšie generácie? Kam by sa malo ľudstvo uberať? Neviem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Láska moja jediná. Život môj, neha moja, túžba všetkých mojich vekov: Milujem ťa. Milujem ťa tak ako nikdy nikoho nikto nemiloval a predsa s tebou nemôžem žiť spoločné nehy. Nemôžem s tebou spájať brehy ani vypúšťať rieky. Nemôžem a predsa musím ísť. Kráčať ďalej a tváriť sa dokonalo. Som predsa človek. Aj ty si človek. Silný vo svojej podstate. Veľmi silný človek. Dobrý človek. Najmilovanejší človek. Nechceš tretiu svetovú a ani ja. Si za mier. Za lásku a ten istý ostatok ako moje vnútra. Aj tak ťa budem milovať, viac ako seba. A dokiaľ som ťa nestretol, nikoho som nemiloval viac ako seba. Fakt. Robím všetko preto, aby si z neba vyčítala všetky moje odkazy. Raz sa stretneme. Len ja do riti neviem kedy, a to ma na tom všetkom štve najviac. Možno budem raz pes. A ty mačka. Neviem. Chcel by som byť aj na budúce muž. Človek. Chcem aby si bola presne tá istá žena. Presne tá, akú som ťa vtedy stretol. V tých šatách a s tými lícnymi kosťami a stiskom pevným ani skala. S vodopádom tečúcim po tvojom nahom steble a dlaňami, ktoré si mala iba pre tie moje. S pohľadom mileným a studňami hlbočiznými ani to najhlbšie jazero. So stonmi, čo sa vo vánku menili na ticho, ktorému sme rozumeli iba my. So slovami sladkými ako cukrová vata. S dotykmi najnežnejšími aké som kedy prežil a bozkami. Áno, tými. Takú ťa chcem ešte aspoň v jeden život stretnúť. Až dopíšem tento email na mobile a mne sa to podarí a vydrží mi baterka, budeš spať. Nebudem sa ti snívať a ty sama najlepšie budeš vedieť prečo. Bude to tak dobre. Už odchádzam. Budem na teba pozerať z ôsmeho neba vymyslenej planéty. Z mora tečúcich vĺn, hladiac tvoje vlasy. Budem na teba čakať po všetky životy, po všetky svety a zániky aj vzniky planét. Budem. Vrátim sa, ale dnes už musím odísť, odkiaľ som prišiel. Bez tvojej dlane v mojej. Bez teba. Múry všetkých mojich stien vedia, ako vysoko sú vytiahnuté. Nebo si vymyslela banda podivínov a len ty si skutočná. Myslím na teba každú a jednu stotinu a viem že budem na teba myslieť aj tam. Tam, kde mi bude za tebou možno ešte viac smutno ako mi je. Tam v diaľke. Občas sa vylejem ako potok. Zaprším ako dážď, alebo len jemne ako vánok pohladím tvoje vlasy. Vždy budem niekde „tu“. Dal som ti to najväčšieho bohatstvo čo som mal. S láskou. Dal som ti to, čo nikomu. Dal som ti moju slobodu a pritom slobodný ostal. Ďakujem ti za tento pocit. Ďakujem ti za tento život. Milujem ťa a nikdy ťa milovať neprestanem.“ -

SkryťVypnúť reklamu
reklama

– Takáto správa prešla raz cezo mňa do emailovej schránky. No môže sa to takto diať? Je to spravodlivé v tom ľudskom svete, alebo je to presne tak ako to má byť, lebo keby to bolo inak bolo by to horšie? Čo ak by to bolo krajšie a nádherné a voňavé a svieže. Neviem čo mám na to povedať. Netuším. Len skrze riadky celého tohto milosrdenstva pociťujem naozajstnú spravodlivosť tohto prepojeného sveta s inými mikročasticami vesmíru. Ľudia často padajú do svojich dier len preto, lebo tam musia padnúť. Viac mi nenapadá. No a čo mám na to povedať? Som alergický na hlášku, ktorú do mňa založili: „Volaný účastník je momentálne nedostupný“. Kým človek žije, nie je ani momentálny, ani nedostupný. Nechce sa iba spájať s okolitým svetom. Prvý krát som sa v tomto príbehu postavil na stranu človeka. Mám ale hovoriť, že sa ľudstvo uberá dobrým smerom? Že jeho nádej je napísaná veľkými písmenami na oblohe s dúhovým predelom? Blbosť. Neviem. Ľudstvo sa aj tak ukrýva. Samo pred sebou. To je jeho najväčší problém. Úplne pred sebou. Skrze mňa až do nich. Amen. (To mi vyšlo. Na mobil celkom poetický záver).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A ešte niečo o mne. Som mobil. Ale to už viete. Aj ja mapujem sám seba. Diagnostikujem a zisťujem, aké mám slabiny. Zišla by sa mi väčšia pamäť a displej. Myšlienky a sny by som nechcel mať. A ani to ich svedomie. To už vôbec nie. Teda ako ktoré. Niektoré sú špinavšie a iné menej. Tie ale nechávam na ľudí. Nech sa s tým vyrovnajú presne tak, ako sa vyrovnať chcú.

Mám veľa priateľov. Príslušníkov. Nepriateľov. Milencov. Muža. Deti. Mužov. A vlastne potom tých ostatných. Mám 348 mien vo svojom priečinku KONTAKTY. Som taký takmer dokonalý. Teda, bola by to drzosť, keby som vravel, že som dokonalý, ale mám k tomu blízko. Ľudstvo sa tvári dokonalo. Veľmi. Má priateľov a usmiatych partnerov na spoločenských večierkoch. Miliardy z nich nežijú pre seba, ale pre svoje okolie. Sú dve možnosti: a to buď odovzdanie sa druhým, alebo ukazovanie sa pred druhými. Tá prvá z tých alternatív je lepšia. Ľudia sa radi ukazujú. Aké majú egá a slobodu. Domy, autá a mobily. Ukazujú svoje šťastie, ktoré nie je ani len slabým odvarom skutočnosti. Zatvárajú sa do klietok a krčia v malých rohoch svojich zemegúľ. Naberú silu, aby mohli vyjsť na svetlo sveta a dokázať svoju originalitu a takmer neskazenú dokonalosť. Ľudia nie sú skazení, sú proste ľudia. Majú priateľov a milencov. Milenky a nepriateľov. Hrajú sa na svojom piesku a podčiarkujú nedokonalosť egocentrickej doby. Je to len dokonalosť ich bytia. Sú neposednou alternatívou popraskaných zrkadiel. Svojich zrkadiel. Svojich predstavení bez opony. Sťahujú sa ako sťahovavé vtáctvo do nekonečnej diery prežitého. Odžitého a nejak tak. Potom o tom rozprávajú svojim pseudopriateľom. Do mobilu. Píšu o tom. Správy cez mobil. Tiež priateľom. Alebo len deťom a milenkám. Svojim vrahom a šéfkam. Ich nedokonalému svetu hrozí ale zánik. Veľmi sa blížia k dokonalosti. Z jedného ale strach nemám: Že nás raz nebudú potrebovať. Na to sú až príliš slabí.

No a zase ku mne. V podstate bez nadnesenia, som až príliš potrebný, aby sa o mne nepísalo. Až príliš. Ľudia bezo mňa nedokážu žiť. Keby si mali vybrať či stratia pseudopriateľa alebo mňa, verte žeby spláchli toho známeho, o ktorom sa vyjadrujú, že je ich priateľ. Taký je ten národ. Ale pozor. Ja ich nehodnotím, iba skúmam a v slovách, ktoré som si vylovil zo svojej externej pamäte, spisujem zápisky o ich podobizniach. Mám ich vo svojej podstate vlastne rád. Ľudí.

V kontaktoch mám priečinok, kde mám aj „obľúbené kontakty“. Nikdy som nerozumel tomu, prečo si ľudia dávajú ďalších ľudí do obľúbených kontaktov. Či je to len tak z pasie, alebo je to niečo cielené. Čo ich k tomu vedie. Po mesiaci som prišiel na to, že sú to rodinný príslušníci, deti, šéfovia a tak. Relatívne blízky ľudia a ľudia, ktorých akože najviac používajú. Je to strašná haluz. Používajú? Využívajú? Sú im fakt blízky, alebo len tak zo zvyku? Alebo nemajú pred nimi kam ujsť, alebo nechcú od nich ujsť? Milujú ich? Sú milovaní? Je to odtiaľ potiaľ. Alternatív je veľa, takže si z obľúbených kontaktov môžete vybrať presne to čo potrebujete. Ako cítite.

Moja majiteľka má najčastejšie volané číslo, teda vlastne ani ho nemá. Vždy keď mu dovolá, zmaže mi pamäť. Je to muž. Trvalo mi ďalšie dva týždne, kým som pochopil, o čo vlastne ide. Hovory sú jedna vec. Utajené hovory druhá. Načo sú vlastne utajené hovory? Ľudia nim volajú tým obľúbeným, alebo menej obľúbeným? Skrývajú sa? Skrývajú ich? Čert by do toho kopol. Neviem. Som predsa mobil, nemôžem vedieť všetko.

Ľudia si radi skrze mňa píšu. Mohli by aj volať, ale radšej sa ukryjú za písmena bez diakritiky. Čet, sms? Komu je čo lepšie. Písané správy na čete volám ping-pong. Sledovať tieto výmeny písmen, je niekedy celkom zábava. Ľudstvo dospelo do totálnej straty. Do totálne zrady všetkého. Je to občas peklo. Nerozprávajú sa. Prestali sa. Teda väčšina z nich, ktorí píšu mojej majiteľke sa nerozprávajú. Píšu si, posielajú si emoikony a fotografické správy. Je to zvláštne. Stále sa za niečo skrývajú. Teda za mňa. Nemám ani poňatie, ako by som to povedal svetu. Som len mobil. Obyčajná schránka s displejom. Vlastne nie som nič a pritom všetko. Som niečo, bez čoho sa moja majiteľka nepohne. Nemôžem jej dať ale meno Majiteľka. Bolo by to odo mňa absolútne neľudské. I keď. Ja vlastne nie som človek, takže jej žiadne meno nedám. Volá sa čudne. Nepáči sa mi to. Ale to je len môj názor a pohľad na meno s priezviskom. Som len mobil. Som len médium, ktoré spája ľud. Dokážem zachrániť život a zničiť celý hrad. Som v podstate taký odľud. Nechcem sa ale hodnotiť. Nechcem komunikovať cez samého seba. Komunikujem preto cez ľudí. Cez svoju majiteľku. Vysielam signály a snažím sa byť pohostinný. Otvorený a slobodný. Nestaviam sa na zadné. Akoby som predsa mohol. Som mobil. Som len niečo, z čoho ma všetci naokolo obviňujú. Hovorím o ľuďoch. Ako inak. O kom inom by som mohol tak krásne a cielene rozprávať. Komu by som mohol zachrániť život a potom mu ho úplne zničiť. Komu? No predsa tebe. Teda jej. Kriste to je krava. Napadlo mi.

Píše mu esemesku a kúpe svoju najmladšiu dcéru. Píše esemesku ako hľadá zmysel života, ktorý je vlastne vo vani. Chce sa zabiť. Píše o dva dni. Potom volá. O tri dni prijíma hovor z utajeného čísla. Prežije noc v podobnom utajení. Miluje sa s cudzím mužom, ktorý jej potom volá. Ruší ho. Nevolá mu nazad. Ruší. O pár mesiacov sa to všetko zopakuje znova. Čudujem sa. Som mobil, ale stále sa dokážem čudovať. Neviem, či to bolo mobilom dané, ale mobily sa vedia čudovať. Potom stretáva iného muža a ten utajený muž inú ženu. Zase je viac utajených. To je celé. Žiadna romanca, ani vražda, ani nič z čoho by mal národ večer pri správach dvihnutý adrenalín a tešil sa vo svojich obývačkach, že oni žijú pekným životom. Vydýchol som si. Čakal som happyend. Šťastie je ale v ponímaní ľudí iná vec, ako si mnohí myslia. Šťastie sa nedá definovať, lebo predo mnou tu boli iní filozofovia s nobelovými cenami, ktorí hovorili o definícii šťastia. Boli to ľudia. Už umreli.

Prichádza noc. Trochu si vydýchnem. Je predsa tma, že ani displej neblikne. Čo? Tak to ani náhodou. Teda len na chvíľu, lebo občas veľmi často fungujem práve v noci. A potom siete. Kurva tie ich siete. Nazvali to sociálne siete. Ja to ale volám FSM - FUCKING SOCIAL MEDIA. Jedinci skrývajúc svoj vlastný strach za písmená na četoch a výletoch a iných prakokotinách. Ach odpustite mi tieto moje lacné nadávky ľudstva, ale nedá mi inak. Nedá mi postaviť sa na inú stranu. V podstate sa zo mňa stáva pomaly ale isto človek. Dospievam do štádia, keď začínam myslieť. Dokonca sa správam ako dospelý jedinec ľudstva. Vyhodnocujem a robím si plány. Je mi zo mňa zle. Neviem teda, čo ostatná časť mobilov. Teda mobidstva. Mobidstvo je vlastne ľudstvo, ale v našom upovedomení. Je to strašné, ale na škole nás učili, že postupných vývojom sa staneme ľuďmi. A ľudia mobilnými aparátmi. Strojmi. Ľudia budú vlastne ako veľké mobilné telefóny. Vymrie inštinkt, neha, láska a aj tá ich toľko opisovaná sloboda. Vraj sa to celé vymení. Neviem, neviem ako na to reagovať a čo mám na to povedať. Mám ešte osem minút a tridsať sekúnd. Prosté. Dochádza mi baterka. Slová ani nie. Ale aby som sa vrátil k pointe. Siete. Nie slnko v sieti. Ani rybárska sieť. Sociálne siete. Kvantá minút a tony vybitých batérií. Ide ma z toho doslova... ako hovoria ľudia – pojebať. Mobil sa ale pojebať nemôže. Jasné, mávate rukou. Aký problém? Mobil si proste klikne kedykoľvek na pornostránku. Nájde si frajera na čete. Nie. Mobil má podľa ľudského veku životnosť asi také dva až tri roky. Až na konci sa mení na človeka. Jeho elektronická duša si nachádza batoľa, do ktorého vstupuje. To si o takých šesť až sedem rokov zapne svoj prvý mobil a všetko sa načíta. Je to taký zasratý kolobeh elektronickej existencie. Fakt. Tak nás to učili. Ale vy ste ľudia a ja mobil, nemali by sme si rozumieť a už vôbec by ste si nemali čítať tento môj príbeh. Sme iní. Sme úplne iní!

Ľudia žijú alibistickým životom. Vyhovárajú sa na elektronickú dobu a jej výdobytky. Keby jej však nebolo, kapali by hladom a smädom. Kapali by ako mravce na brehu vyliateho potoka.

„Ja už fakt nerozumiem tomu jazzu. Povedal a vypol sa“.

Mohol by mať toto mobil na svojom kameni po smrti? Teda po vybití. Vybitie je vlastne smrť. Či nie? Niečo podobné. Ľudská smrť je niečo úplne iné. Iné a predsa. V Zemi a až na prach. Spomienky na sociálnych sieťach (FSM) z ktorých mi je na zvracanie. Umelé spomienky a umelé kvety. Nie, o smrti písať nejdem, ešte mám 4 minúty a snáď ma moja majiteľka pichne na nabíjačku. Počkám si.

Ľudstvo je taká zvláštna banda plná zvláštneho strachu. Neviem prečo mi to napadlo práve teraz – vypovedať tento príbeh, ale asi to bude moja životnosť. Pomaly odchádzam do zabudnutia. Prichádzajú nové značky a vyššie ohodnotenia v recenziách. Prichádzajú nové modely. O chvíľku dodýcham, ako hovoria ľudia a vrátim sa na piedestál. Budem len číslo. Čip, alebo podobná elektronická záchytka. Neprepne mi z toho, lebo budem veľmi silný. Iba mi skončí životnosť. Prídu ďalší. Budú písať a sledovať. Budú pojítkami a egocentrickým nástrojom pre všetky média. Nie som človek. Som za to vďačný. Som len mobil.

Padám na pomyselné kolená a moje posledné percentá baterky už nedokážu odpovedať na správu milenca. Nedokážu doonanovať pri dobrom porne. Nič. Svet zhasne a vlastne pôjde ďalej. Rovnako ako my, aj ľudia, sú len častice. Len zmes prímesí. My máme baterky, oni egá. Ťažko sa s nimi vyrovnávajú a neexistujú na to žiadne servisné strediská. Ešte to by tak bolo, servisné strediská pre egá. To by sme dopadli. Teda to by oni dopadli. Myslím ľudí. Nie sú ešte pripravení žiť si skutočnú slobodu. Každý a jeden je niečím viazaný, s čím nemôže byť absolútne slobodný. Takže sú to len ich prázdne reči. Prázdne reči bohémov a básnikov a politikov. A tak ďalej. Veď každý z nich má aspoň mobil. Ak nie mobil tak milenca, alebo nejakého dobre zaplateného vraha pre svojho bývalého partnera. Niekto má len hada, a pár iba paranoidné stavy. Každopádne, každý z nich má niečo. Sú to ľudia. No a ich tliachania o slobodách mi vybíja baterku. Som oveľa slobodnejší ako celé ľudstvo. Hoci som na baterky, som medzičlánkom bez ktorého by nebol pokus a určite ani mobil. Mobil, nie omyl!! (poznámka skoro vybitého mobilu).

Dve posledné percentá. Prechádzam na úsporný režim. Nový človek pri mojej majiteľke je muž. Má všetko: Sny, krásne oči, auto, dom so záhradou a bazénom a štyri deti z dvoch predošlých manželstiev. „Nikdy som nestretol nikoho ako si ty. Mám pre teba prekvapenie“. Prichádza mi správa. Teda prichádza jej správa. Prevraciam displejom a chce sa mi vracať. Takých tu už bolo. Napáda mi.

„Batéria je vybitá“. Zhasínam displej, zatiaľ čo sa z prekvapenia dokonalého nápadníka vykľul nádherný nový mobil v elegantnom puzdre s piatimi drahokamami na čelnej strane.

Ľudia.

Asi tak.

p.s. MOJE KNIHY:

https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/

:-)
:-) 
Ján Marton

Ján Marton

Bloger 
  • Počet článkov:  353
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Je čas obety. Polčas rozkladu. Každý ponúkne čo najviac". - Andrijan Turan Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu