reklama

Som iba ležiaca osmička vlastného nekonečna

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Moje básne sú ako ja sám. A vlastne aj moje písmená, slová, vety a verše. Nie všetko do seba zapadá, ale v tomto prípade, je to presne tak ako to je. Je to odraz môjho odrazu. Je to obraz môjho nemenného nekonečna. Naozaj. Je to obraz absolútnej čistoty a pokory. Nehrám, lebo to nepotrebujem. Nemusím sa snažiť, ani nijako inak merať výbušnosť môjho nového Ferari. Nemusím sa vystatovať, že som niekto iný a Ferari som vlastne ani nikdy nechcel. Moje sny sú ja. Moje sny sú menej technické a hmatateľné, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Boh do mňa vložil pieseň. Je dlhá. A prekrásna. Aj keď som často zúrivý a hovorím, že Boh je chuj, nie je to pravda. Nie je. Ten môj má so mnou určite ešte nejaký plán. Minimálne dostavať moju diaľnicu D1 do neba. Alebo aspoň upraviť malý kľukatý chodník mimo všetkých pekiel a hlbočizných vôd. Mám taký ciťák. Ale prečo píšem, tento nepríbeh? Chcel som ísť vyrezať do ľadu dieru a hodiť sa tam. Vyšiel som von a striaslo ma. Jebem dnes na to, povedal som si. Ešte prežijem. A tak som dal Bublinke spišskú párku z chladničky, zobral ju dnu a otvoril si notebook. (Bublinka je taká milučká krásna veľká psica).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Moje slová sú ako sneh čo poletuje v takej zvláštnej nálade. Ako jemne padajúce vločky na konci nejakého sveta. Ako taký príklad by mohli byť pracovité včely. Moje myšlienky sú tiež ako nikdy neoddychujúce piesty. Nezastaviteľné. Hore dole. Dole hore. Som ležiaca osmička vlastného nekonečna. Chcem to ukončiť, ale nevládzem sa nejako prinútiť. Žiaden verš, ba ani život nedokážem iba tak ukončiť. Tobôž riadok. Mohol by som zaklopiť notebook a zobrať gitaru, alebo ísť stavať snehuliaka. Mohol by som sa vyzliecť donaha a hodiť sa zo skál len tak do vetra. Nemám na to. Stále príde bodka a potom druhá. Nedokážem sa postaviť na vlastné nohy bez toho, aby som padol ani vločka. Do seba. Aby som zase raz nenašiel v pokore a tichu svoje trasľavé ja. Svoje mohutné ego, ktoré je vlastne len zrnkom. Ani nie v piesku ale v maku. Zrnko maku. Vo vlastných predstavách. Aby povedali: Zbláznil sa. A ja by som si iba voľne kráčal svojou prériou. Aby som mávol rukou a hneď nad tým premýšľal. Aby som bol v strehu a pochyboval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som sa včera večer s tebou stretol na Popradskej vlakovej stanici, stála si na peróne hneď na prvých dverách vagóna a mávala mi v červených šatách. Vlak sa pohol a ty si mávala. Ja som z poklusu prešiel do šprintu a čím som pridával, tým sa mi vlak vzďaľoval. A ty si stále mávala. Sny majú svoju silu v záveroch. Nikdy nevieš, že vlastne prečo. Čo chceli povedať a čo vlastne iba naznačiť. Zobudil som sa pomočený. Fakt. Nestalo sa mi to 30 rokov. Poštieval som sa veľmi dlho. Ešte v štvrtom ročníku na základnej som mal žlté kruhy na plachte. Nebol som ani týraný, ani nijak inak vystavovaný zúfalstvu. Skôr som premýšľal. Veľmi som premýšľal. Presne ako dnes. No a tak sa mi to vrátilo. Premýšľal som ako to utajím. Preboha, starý kokot a pošťatý. No a tak som sa rozhodol, že v mojom veku a nepostavení, nemá zmysel tajiť nič. Som len dieťa svojho dospelého človeka. A keď mi potom ten vlak s tebou ušiel, začal som kričať tvoje meno. Bolo to šialené. Zrnko v maku. Zrnko v piesku. Zrnko v zrnku. Presne tie isté červené šaty čo vtedy. Stál som tam ako prikovaný. Stála si tam ako prikovaná. Pri regály s jogurtami. Pozeral som na teba, ako keby som ťa nikdy nevidel a predsa. Ja som nikdy nikoho nevidel. Takého ako ty. Fakt. A to nepotrebujem ani dôkazy ani dôvody. Mama ma bila možno viac ako som si zaslúžil, ale už som na to prišiel. Nadbehla si. Pomohlo to. Z časti. Veľmi sa ľúbime a aj to je pointa života. Matka – dieťa. Láska. Ďalší zrod lásky. Kolobeh. Nádherný kolobeh.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Postmoderna dnešnej spoločnosti veľmi rada hovorí o tyranii a zúfalstve. O zlých dušiach a dobe, ktorá je elektronická. Je pravda, že žijeme wifi a online. Z pohľadu skutočného života, je to ale offline. Ale že totálny ofLAJN. Ale vyhovárať sa na masy ešte nikomu nikdy nepomohlo. Radi vykrikujeme o chorom zmýšľaní a komentujeme politikov. Nadávame a cítime sa na okraji. Je to ale len ďalšia cesta, ako podľahnúť kokotizmu. Žite viac a menej o tom hovorte. Postmoderna dnešných schránok trpí. Kričí stále o pocite strát a hlade. Kričí o druhých. Že pozrite sa ako zle žijú. Čo jedia a pijú. S kým sa stretávajú. Dnešná spoločnosť nemá rada zrkadlá, radšej hodnotí iných. Neradím sa do žiadnej odnože akejkoľvek subkultúry či postmoderny, alebo nebodaj básnickej generácie. Ak sú nejaké pravidlá, tak pre mňa z určitej časti neexistujú. O to viac sa nesnažím nikomu zapáčiť. Moje príbehy a básne sú mojimi. Nepotrebujem na dovysvetľovanie ani len minútu. Dnes som písal Robovi Miklovi. O láske. Aj chlapi sa rozprávajú o láske. No ale nie to som chcel. Chcel som iné. Moje slová sú presne ako ja. Nahé a bezbranné. Som len ležiaca osmička vlastného nekonečna. Snažím sa nesnažiť. Keď musím tlačiť na pílu, veľmi ma to ubíja. Potom vznikajú ale slová a verše. Keď sa musím brániť samému sebe. Vtedy je to peklo. Ale z pekla si staviam svoje nebá a sny. Teba v červených šatách. A potom v tých zelených a ešte hocijakých iných. A potom bez šiat. Premýšľam, či som ťa stretol naozaj, alebo iba vymyslel. Dokonalosť vraj neexistuje a ja tomu ako pozemšťan verím. Sen čo sen, deň čo deň. Stotina po stotine. Nemenné pointy priamočiarich predstáv. Nie som duchovný a nie som ani nijak inak ničím iný. Mnohí sa ma pýtajú: Pán Marton odkiaľ beriete múzy? Zo života, odpovedám a klamem. No odkiaľ by som mal byť predsa viac živý a slobodný ako vo svojich snoch? Život mi už dávno neponúka to, čo by sa vošlo do mojich riadkov. Už dávno nie. Napríklad aj teraz mi jedna prišla nie zo života, ale z minulého sna:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na bále sebeckej predstavy

Sneh padá do hlasov snehuliakov

a na tvoje vlasy rovnako.

Vlastne klamem.

Máš čiapku.


Vločky si tancujú na bále

sebeckej predstavy

a ty si mojou imaginárnou predstavou

skutočnosti.


Močím do snehu veľké žlté srdce

a do neho písmeno ktorým začína tvoje meno.

Usmievam sa na snehuliakov

a začínam veriť.


Že to dnes prežijem.

...

Potom si báseň pár krát prečítam a niečo v nej upravím, posuniem, alebo iba jemne nakloním. Ako kvetinu, ktorú chcem ovoňať. Úplne opatrne, aby som jej neublížil. Aby som ju nenalomil, ani nijak inak nepoškodil. Pointu ani podstatu nikdy nemením. Podstata v tejto básni nebola ani tak v snehuliakovi a vločkách, ale v mojom moči, ktorým som vyšťal do snehu veľké srdce. Ale úlohou básnika nie je poučovať čitateľa. Aj Marián Varga, keď nahral v roku 1979 album Konvergencie so svojou kapelou Collegium Musicum, tak sa ho novinári pýtali, či to ľudia pochopia, že to je veľmi ťažká hudba. A Marián povedal krásnu vetu: Ľudia nie sú ovce. O niekoľko desaťročí od vydania spomínaného albumu si prebral cenu za celoživotné dielo.

Áno, nie sme ovce, ani iný hmyz. Máme v sebe prudko zakorenenú predstavu plniť si sny. Mali by sme ako dospelí jedinci udržať stolicu a sexuálny pud. Nie vždy tomu tak je, ale nič na tom nemení fakt, že nie sme ovce. Ľuďom je treba nechať priestor a nebrať im čo je ich. Potom nepôjdu ako stádo za niečím čo niekto povedal, napísal, alebo nahral. Ľudia si potom vyberú. Ako ja. Teba. V tom sne. Zasraté sny. Krásne sny. Hrôzostrašné sny. Žiť svoje sny. Asi to posledné. Áno, to si vyberám.

Zobudil som sa a navaril ryžu. Ošúpal som cibuľu a krájal dokým vládal. Reval som tak, až mi z nosa tiekol sopel. Pustil som si do toho Boba Dylana. Myslel som na teba a krájal cibuľu. Malo to taký zvláštny efekt sado-maso príchute, ale mne to nevadilo. V noci si mi ušla na tom vlaku, tak jedna cibuľa ma predsa nemôže zabiť. Vypral som ošťatú plachtu, prevesil ju na sušiak a do cibule na panvici prihodil hrach, kukuricu a nakrájanú papriku. Keď autor stráca zmysel, začne písať o počasí a jedle. Som jednou nohou v hrobe a predsa. Veľa premýšľam, inak by ma to tak nebralo. Cibuľu pri krájaní vraj treba zajedať chlebom, ale čím zajedať sny? Na to ešte neprišli. Ani Američania a ani Japonci. Niekto vraj niekde napísal, že láska chodieva dva krát za jeden život a to je podľa mňa strašná kokotina. Dva krát za život nechodí ani smrť, prečo by mala chodiť láska?

No a tak som sa potom najedol a išiel behať. Vrátil som sa až o päť hodín. Okrem toho, že mám orientačný nezmysel, strácam sa aj v čase. Nie je to vekom. Mám 37 a cítim sa čulý. Vždy som bol taký. Taký svoj. Taký sebou. Sám. Splašený a nie vo všetkom ale predsa: rýchly. No a potom keď človek stretne človeka, má čo robiť. Aby ostal sám. A vlastne ani sám ostať nechce. Chce byť sám s ním. Láska, to je divoká rieka, čo trhá indiánske kanoe na kusy. Nie som indián a mám srdce, namiesto kanoe. Láska trhá šľachy a zadné stehenné svaly. Bolesť jak kurva. Ale aj hladí a dáva krídla. A prišla mi ďalšia:

Potrhané na sto rokov


Chcel som byť stále sám,

ale tak inak sám.

S tebou sám.


Potrhané na sto rokov,

sú naše sny.

Lepím zadnú stranu básne.

Prečo si ťa nedokážem

pomýliť s nikým iným?

V snoch.


Ani inak prežitom čase.


Prečo?

...

Áno. Moje básne sú ako ja sám. Ako padajúce vločky a ako sny, na ktorých lúkach vyťali všetky brezy. Absolútne dokonalo stratený v priestore a čase. Stratený, aby som sa nevyhováral na momentálne onanujúcu smrť. Tak ma to baví prežiť aspoň ako tak. Aby som sa nevyhováral na dobu. Na Facebook a iný book. Aby som si svietil tvojim svetlom na cestu, nech som v akejkoľvek zasratej tme. Včera som sa vrátil nad ránom. Snežilo a psy dokonca spali, jak malé baránky. Zakúril som si v krbe a otvoril fľašu červeného. Posadil som sa a ráno som našiel po zemi porozhadzované nejaké básne. Nemal som čím prikúriť. Bola mi strašná kosa. Rátal som do 28: gitara, básne, gitara, básne... našťastie mi vyšli "básne", keby som prikúril gitarou, bolo by mi jej dnes ľúto. A tak som teda zapálil básne. Veľmi rád by som ale vedel o čom boli. Bolo ich asi 5. Ale toto tak malo byť, nemali sa dostať na svetlo. Možno boli o smrti a krvilačných beštiách. A možno iba o láske. Neviem.

- Dobrý deň. Prepáčte, že som si dovolila natrhnúť vám harmóniu šťastia a vašich básní, ale nedá mi to: Pán Marton, vidím sa v každom vašom slove, v každej vašej vete a básni. Akoby som to písala ja sama. Akoby ste žili môj život. Môžeme sa stretnúť? – dostal som správu na moju fan page.

- Čau. Nevykaj mi. Nie nemôžeme. – odpísal som.

A potom si ľudia dávajú do súvisov autora s jeho písmenami. S jeho slovami, veršami a jeho vetami. Potom si ľudia myslia, že namotané je vlastne klbko, ktoré treba rozmotať do nití a spojiť s tými ich. A to je tak fádne, až je to vlastne že dehonestujúce voči autorovi. No a tak sa nerád bavím o svojich slovách. Paradoxne o nich hovorím pred ľuďmi na pódiách. Čo je ale iný princíp mojej slobody. Linda Chopin – talentovaná to slovenská prozaička sa ma opýtala, že čo na tých čítačkách vlastne vidím. Že ona bola na jednej a nikdy viac. „Čo chcem vidieť“, - povedal som.

A tak mi básne chodia jedna po druhej. Kratšie aj dlhšie. Všetky stále o tom istom. O láske, o vzdore, o nepochopení, o pochopení, o prijatí, o neprijatí. O tichu a vresku. O svetle a ostatných tmách. Keď už neviem čo, predsa jedno viem: chcem žiť. A aj písať. Klamal by som, keby som hovoril že ma to ubíja. Naopak. Moje slová mi dávajú krídla. Nikto ma nevidí a ja si môžem písať a snívať a robiť, čo sa mi za chce. Aj teraz. Konzum už pre mňa zašiel kurevsky ďaleko a pretváranie tvárí, ktoré sa deje v okolí mi robí kŕč na lýtku. Tak, že sa mi až nedá chodiť. A tu je spomínaná, čo prišla práve v tejto chvíli:

A potom zaspávam

Bez teba, alebo s tebou?

Smrť chodí iba raz za život,

prečo by mala inak láska?


A potom zaspávam

a premýšľam

či to fakt.

A asi fakt.

...

A zatváram počítač. Idem preč. Snažím sa zo seba vystúpiť. Púšťam si do slúchadiel hudbu a lietam. Dnes sú to spomínané Konvergencie z roku 1979 od Collegium Musicum. Šialená hudba. Ja som sa v tom roku narodil. Až ma mrazí, že to má 37 rokov. Púšťam sa ich mocnou prériou a bežím. Strácam pojem o priestore a čase ako takom. Strácam sa celý. Bežím, aby som sa vzdialil a zase načerpal silu. Pot mi steká po chrbte a para zo mňa syčí. Som ako košické železiarne. Vypúšťam. A potom zase zhadzujem mokré šaty, idem do sprchy a píšem. Prichádza noc. Dojedám ryžu a mám strach zaspať. Zase ťa určite uvidím, ako odchádzaš a ja budem kričať tvoje meno. Je to šialené. Dal by som čokoľvek, aby.. Ale človek je len duša a kúsok mäsa s kosťami. Musím to nejako prežiť do rána. Potom prídu ďalšie rána a ja si spomeniem na tieto chvíle, možno tak o pár rokov. Možno. A zase budem písať o niečom inom a podstata ostane. Som ako to mlieko čo postojí. Navrchu je kožka, ale obsah ostáva. Na strednej škole, keď sme sa predstavovali v prvok ročníku som povedal: Som Jano Marton a rád spím. To bolo celé. Spolužiačky si ma už vtedy tak divne premeriavali. Ale podstata bola v mojom predstavovaní zakorenená v inej veci. Som Jano Marton a rád snívam. Som Jano Marton a píšem o tom. Kritiku beriem s pokorou, ale neposunie ma to nikam, rovnako ani nezastaví. A vlastne ja píšem pre seba. Pre jednu bodku a potom aj pre tú druhú. Pre nič iné. A keď sa niekto v mojich slovách nájde, nech sa páči. Nevysvetľujem, píšem.

Som len ležiaca osmička. Nikdy som nedokázal nájsť stred. Nikdy. Vždy som sa potácal buď niekde blízko neba, alebo v hlbočine pekelných bolestí. Prešli roky a mne to vyšlo aj v číslach. Chcel som vedieť o sebe viac, chcel som sa opýtať na tie sny. Už som mal kúpený aj lístok na vlak, že pôjdem za vedmou. Mal som slúchadlá a ľadový čaj v taške. Mal som sny a teba niekde na povrchu, ale aj tam dnu. Musím to zopakovať: Nikdy som takého ako si ty nevidel. Nikdy. Nikdy som o nikom takom ani nepočul. Nikdy som sa s nikým takým ako ty, nerozprával, necítil, nevnímal. Nikdy. Neviem čo to je. Neviem, či existuješ, alebo sa mi to všetko iba zdá. Vlak prichádzal a ja som mal ísť do Košíc opýtať sa na to všetko. Mal som lístok do druhej triedy a chcel som sa aspoň na malý kúsok dozvedieť, kto vlastne som. A kto vlastne si ty. A že vlastne aspoň tak kúsok vedieť, že prečo. Vlak zastal a ja som sa otočil. Ľadový čaj som dal bezdomovcovi a v staničnej krčme si pri malom pive ušúľal cigaretu. Som to všetko vlastne iba ja. Tie sny a ty. To som iba ja. Tak načo sa vlastne pýtať v Košiciach, keď viem. Slastne som poťahoval a čítal nápisy na pulte: „Deti do krčmy nepatria“. Alebo: „Vodu podávame iba ku konzumácii“. „Papier k veľkej potrebe nedávame“ – toto tam už nebolo, len som si to nejako takto k tomu páru bizarných oznamov vymyslel, lebo tam nebol záchod. Proste PUPA na vlakovej stanici v Poprade je jedinečná svojho druhu. Luxus čistoty. Doslova. Tam sa ľudia na nič nehrajú. Iba sú. Dopil som pivo a dofajčil. Hrala mi nová Metallica. Vraj sú unavení. Niekde som čítal. Únava je len odrazom vnútorného pokoja, či nepokoja. Tak si myslím.

Je ďalší večer. Sadám do auta a idem za svojimi snami. Alebo pred nimi utekám? Neviem, niekam idem. Som tulák. Som večným tulákom. Nepatrím nikde a nikomu. Nepatrím a nikdy patriť nebudem. Vraj by som mal inak žiť. Inak sa správať a písať krajšie. Mojej mame sa moje verše páčia, lebo ma pozná. Ale nepíšem ani pre mamu. Nepíšem pre nikoho, iba pre seba. Keď ma raz stretnete niekde v Poprade, alebo vo Svite, zamávajte mi na pozdrav. Určite odmávam, ale rozprávať sa s vami nebudem. A nikdy sa ma nepýtajte: Ako sa máš? Lebo to vám nikdy nepoviem. Nie sme si až takí blízky. Predvčerom som si v krásnom Svitovskom kníhkupectve kúpil JACKA KEROUACKA – Na ceste. Konečne to preložili do slovenčiny. Pred 15stimi rokmi som to čítal v češtine, tak sa kúsok vraciam v čase. Ale povedal som to už dávno, ja záľuby nemením. A ani lásku. Idem si čítať.

Láska je pes z druhej strany cesty. Chodí iba na červenú a zuby si brúsy dažďom.. Hm, to by som mohol mať na hrobe. Hej, mohol. Majte sa.

Jano

p.s. Môj román, presne o tom istom:

http://www.martinus.sk/?uItem=161084

p.s.2 Turné Robka Miklu:

http://music-zone.eu/umriem-sam-laska-moja-robo-mikla-vyvo…/

Ján Marton - Klamár (E-kniha HLADOHLAS 2015)
Ján Marton - Klamár (E-kniha HLADOHLAS 2015) 
Ján Marton

Ján Marton

Bloger 
  • Počet článkov:  353
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Je čas obety. Polčas rozkladu. Každý ponúkne čo najviac". - Andrijan Turan Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu