Bohémske dotyky mojich malých morí

Autor: Ján Marton | 28.12.2016 o 7:20 | Karma článku: 1,14 | Prečítané:  119x

https://www.facebook.com/pages/J%C3%A1n-Marton/247328692062079 ............................................

Dal som si utopenca. S kopcom cibule, veľkou mlákou octu, čerstvým chlebom a pol litrom kofoly. Miloval som to. Vtedy tam boli dokonca aj dva strúčiky cesnaku. Fest dobré. Kdekoľvek som prišiel, hľadal som si miesto chrbtom k dverám. Ideálne tvárou k stene. Takých dokonalo rohových miest bolo ale málo. Nemal som rád rušivú perifernosť iných uhlov. Najradšej som bol sám sebe uhlom. Uhlom do svojej Zeme. Do svojho podsvetia.

 

- Chcel by som raz písať ako ty, - povedal mi jeden mladý poet.

- Kým nie žiť, - usmial som sa a potľapkal ho po ramene.

 

Bol som vtedy pred prvým rozvodom a užíval si bohémskych dotykov mora, čo som si vymyslel. Mal som svojich asi stodvadsať naozajstných básní a jednu lásku. Bol som pochabý a slobodný. Nikdy som sa nedokázal stať mužom, to asi preto toto všetko. Svety mojich pohrôm a masívne odlesky mojich zrkadiel. Nikdy som to nikomu nepotreboval ani dokazovať. Tak to bolo: Nikdy som nebol za mužskú definíciu istoty. V žiadnej epizóde. V žiadnej komédii mojich pokusov o happyend. Vždy som bol taký nejaký svoj. Pojašený, detský a zamilovaný. Žeby za to mohlo moje detstvo? Neviem. Vlastne klamal by som, keby som povedal, že dnes som iný.

 

Užíval som si oceány a vlastne vesmír. Ten som si tiež vymyslel. Alebo žeby to bolo všetko pred prvým rozvodom? Neviem. Niekedy vtedy. Niekde v mojich ztopených vodách nenávratna. Cibuľa praskala v podnebí a ja som čumel do steny. Kofola pálila hrdlo, ocot hrial a moja ďalšia báseň dostávala krídla. Prevaľoval som si mäso v stenách chuťových pohárikov. Mal som sa horšie učiť. Napadlo mi. No a tak som si požičal pero, papier a začal písať. Ocot sa mi lial po brade a ja som strieľal verše od podlahy. Pretínal som nimi oblohu. Zúril som a smial sa. Dojedol som utopenca a dopísal báseň. Potichu som si grgol a ešte tichšie prdol. Dal som sa na útek pred realitou.

 

- Zaplatím prosím vás, - povedal som.

- Myslela som si že po šiestej nejedávate s pijete len pivo, ako o tom píšete v jednej básni, - žmurkla ma mňa obsluha.

 

V tej dobe sa mi tak začínalo stávať, že ma kde tu spoznal nejaký týpek alebo týpka a ja som nehral svoju prekvapenosť. Aj dnes som furt taký nesvoj, keď ma porovnávajú s mojimi básňami. Nerobí mi to dobre. Nerád sa o nich bavím. Radšej ich píšem.

 

-  No ale ja neviem o čom hovoríte, - zahral som svoju repliku celkom vážne.

- Prepáčte, vy nie ste ten básnik? - zneistela obsluha.

- Básnik? Preboha nie, nie som básnik. To sú mi dnes ľudia, - povedal som a zahral repliku urazeného pána veľkomožného.

 

Ako správny držgroš som si všimol, že utopenec stojí 1,20... Na pult som jej hodil euro a s istotu povedal: To je dobre.

 

Nebavilo ma baviť sa o mne. Bola krásna. Ja som sa však nikdy necítil na lacné show. Bavilo ma hrať sa s korisťou, i keď toto som nebral ako korisť. Bral som to ako odchod. Ako utopenca a kofolu. Ako grg s prdom a vymočenie sa na záchode so zlou hudbou. Ako únik niekam preč.

 

O pár dní na to som išiel do sauny. Bol to taký pekný hotelový komplex s dvomi výryvkami a tromi saunami. Chodil som sa tam raz za čas vyhriať a stratiť. Ako som tak sedel sám vo fínskej saune, prišla...(verte mi, že 97% čitateľov by si myslelo, že prišla tá krásna obsluha, ktorej som platil utopenca, ale ja nie som autor prvého plánu. Naozaj nemám rád lacnú show. Tú "Utopencovú" som do dnešného dňa ešte nestretol)... Súdružka učiteľka zo základnej. Áno bola to moja bývalá učka. Bože ona ešte žije? - napadlo mi nechutne. Fakt žila a jej telo žilo. Potilo sa a hýbalo. Rovnako ako moje. Neprihovoril som sa jej. Neviem prečo. Asi by ma nespoznala, napadlo mi alibisticky.

 

Na základke som bol najprv zlaté dieťa. Až kým som nezačal robiť kokotiny a potiahlo sa to celou strednou. Mal som krásne detstvo, ale školu som neznášal pre krivdu. Na základnej sa mi jej ušlo za sto hrobov a od nástupu na strednú som si povedal, že ja na to jebem. Že sa nebudem učiť. Viem, že nie som vhodným autorom pre stredoškolákov, ale načo ich mám klamať? Čo by za to mali moje písmená? Nič. Iba kopu hovien na mojej hlave. Za školou mi nikdy nebolo smutno a viem, že už ani nebude. Raz ma recitovali maturantky na Hviezdoslavovom Kubíne. Volade na Orave. Fakt. Sranda. Ale nie to som chcel.

 

Pamätäm si, ako ma tá zo sauny bila. Ty kokos jak malé háďa. Dnes by som ju mohol zamknúť v saune a vypeckovať ju. Zomrela by na horúčku vlastného pekla. Mohol by som ju udusiť mojou plachtou. Ľudia sa ale nezabíjajú. Teda zabíjajú, ale nemali by sa. V tom mám jasno.

 

V škole som zažil okrem veľa krivdy, aj fest veľa bitky. Veľa som dostal neprávom. Nikdy by som sa do školy nevrátil. Radšej by som lial železo v Chemosvite. Fakt. Alebo búral komíny. Meter za dve eurá. Nemal by som na utopenca a internet. Nepísal by som na počítači. Viem, niektoré veci sa vylučujú. Skutočný život ale nepotrebuje pravidlá, mantinely a papiere na rozumové dovzdelanie. Život podľa mňa potrebuje šťastie. Zatiaľ som ho mal. Užívam si ho. Už ho dlho mať nebudem, tak hltám plnými dúškami. Čo iné mi už ostáva? No nič.

 

- Marton ak sa nebudeš učiť, budeš kopať s cigáňmi kanále, - povedal mi matikár.

- Veď nech, - odbil som toho nacistického hajzla a kanále nikdy nekopal.

 

Matikára som potom stretol v Sintre. S palicou. Potácal sa od regála k regálu. Vyzeral choro. Neprihovoril som sa mu. Veď načo. Kriste o chvíľu budem ako on. Napadlo mi a na vyrovnanie testosterónu a dvihnutie sebavedomia som zavolal Sise. Robila eskort a ja som ju mal v mobile pod písmenom M - "Maťo-Kníhkupectvo".

 

V živote človeka existujú body, v ktorých sa spojenia anulujú. Nech boli akékoľvek silné. A nech sú po akýchkoľvek rokoch. Keď ste si mali čo povedať na základnej neznamená, že sa rovnako budete baviť na záchytke alebo v base. Teda ak sa stretnete, lebo väcšina priateľstiev z detstva pošle každého na inú stranu. Nič netrvá naveky a keby mi o tom chcel niekto porozprávať, tak nech to len skúsi. Ja viem svoje: Večná ostáva iba láska.  Dnes si už nemáme čo povedať. So súdružkou zo sauny, ani s matikárom zo Sintry. Nechal som ich oboch žiť, ide mi to k brutálnej cti.

 

Minule som stretol Jožka Heribana. V McDonalde. Necítil som, aby som sa ho opýtal prečo dal svojej dcére meno Tamara a prečo napísal takú krásnu knihu. Niektorí ľudia by sa mali iba s rešpektom minúť. Je to viac ako pouličné prázdne slovo. Je to viac, ako vlastne menej.

 

Mal som rád kopec cibule, dva utopence, ocot a veľkú kofolu. Kečup a krásne krivky starších žien. Hranolky a McDonald. Sral som na beat generation a silenú pózu alternatívne sa tváriacich. Nebral som drogy preto, lebo to bolo štýlové. Bral som ich pre miliardy hlbších vecí. Fakt. Chodil som v drese Ronaldinha. Miloval som futbal a kečup a krásne ženy. A hlavne krivky starších žien. Raz som napísal, že opakovanie je matkou sprostosti, preto pripomínam. Miloval som básne. Váleka, Rúfusa, Hudáka, Ferlinghettiho... a ďalších. A tak som kráčal v ich stopách. Dnes už neexistuje originál ničoho. Myslieť si to, by bolo až príliš naivné a povrchné. A ja? Zapadnutý kúsok masy. Ohreblo. Schyzofrenik. Miliardár. Milovaný a zamilovaný. Dajte si pozor. Keď ma stretnete, zvyčajne je to na celý život. Teda z tých 87 percent.

 

Nestretávajte sa nasilu. Neprihovárajte sa silene. Neplytvajte frázami: Ako sa máš? Čo deti? Ako svokra? Čo počasie tam u vás? Kedy si naposledy masturbovala? ... A podobne.

Neplytvajte odpoveďami: Vďaka dobre. Ale ďakujem, rastú. Ale dá sa. Ja nemasturbujem! ... A podobne.

 

Radšej sa zavrite do svojich kutíc a prežite svoj pretlak. Vyrovnajte sa s tým. Dajte si utopenca a neotravujte vám podobným život. Nebite deti a nehovorte im že budú kopať kanále ako cigáňmi. Ja poznám takú krásnu cigánku, žeby som jej dal dnes aj 100eur, keby som sa mohol pol hodiny pozerať, ako tancuje. Fakt. Ale to je iná kapitola môjho bdenia.

 

Mal som krásne detstvo. Mal som šialenú pubertu a nádherné ženy v náručí. Mám krásny život, šialené momenty na dennom neporiadku a nádhernú ženu v náručí. Život nie je až taký dlhý a ja som sa práve rozhodol, že začnem naozaj písať. Nikdy nieje až tak neskoro, ako to na prvý pohľad vyzerá.

 

- Kedy už vyrastieš? - opýtala sa ma v deväťdesiatom prvom mama.

- Neviem mami, keď ja nechcem, aby ma to tak bolelo, - povedal som a držal si pevne v rukách svoje večné detstvo.

 

Pohladila ma po vlasoch a ja som sa zobudil na svoj vzlykot a slzy, čo sa mi zlievali so sopľom.

 

Mal som každé leto alergiu. Na peľ a prach. Každé zasraté leto dýchať každú noc iba ústami. Piči tam. Strašné!!!

Moje knihy:

https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.


Už ste čítali?