Percentuálne vyjadrenie spontánnosti

Autor: Ján Marton | 20.12.2016 o 8:55 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  79x

https://www.facebook.com/pages/J%C3%A1n-Marton/247328692062079 ............................................

Nerobil som dobré skutky preto, aby som sa mohol vystatovať, že penis môjho ega je predsa len najväčší. Blbosť. Dobré skutky som robil akosi prirodzene. Až potom mi došlo, že boli dobré. Zlo som páchal absolútne rovnakým spôsobom. Nedalo sa preto nikdy nijako vytušiť, že vlastne na ktorú stranu barikády sa dnes vyberiem. Percentuálne sa ani len v náhode neodvážim vážiť koľko bolo toho dobra a koľko toho zla. Vyzerá to akoby som bilancoval a vlastne na druhej strane tak trochu schyzofrenicky balansoval na hrane. Včera som videl na ceste potácajúceho sa chlapa. Však sú sviatky. Išiel z našej dediny do mesta. No a tak som zastal.

  • To naozaj? – opýtal sa podnapitým hlasom dosť neveriacky.
  • Jasné sadaj, - povedal som.
  • Ja som sa išiel len prejsť, - obhajoval sa.
  • Mne to nemusíš hovoriť, - povedal som.
  • Ale to naozaj, - razila z neho borovička do celého auta.

No a tak ďalšia cieľová stanica bola krčma na autobusovej stanici. Je to presne to percentuálne vyjadrenie dobra a zla. Nakoľko som pomohol a nakoľko zabil klinec do ďalšej rany. Neviem. Minule som tak čakal pred krčmou Daliho a fest mi trebalo čúrať. No a prišla ku mne taká pani so psom a mobilom, že či by som jej nepomohol dobiť kredit. Ty kokos, až som sa potil tak sa mi chcelo cikať. No a tak sme to nakoniec spolu pri bankomate a mojom tanci zvládli.

  • Čo som vám dlžná, - opýtala sa.
  • Toho psa, - povedal som celkom vážne.
  • Ale, ale...
  • Nie teta preboha, žartujem, - usmial som sa a pohladil ju po ramene.

Kúsok som ju vystrašil a predsa. Nakoľko som jej ale pomohol? Tiež neviem to svoje percentuálne vyjadrenie. Takto by som mohol ísť od príbehu k príbehu. Takto by sme sa mohli naťahovať s mojimi písmenami a hrať sa. Hrať sa na slepú babu. Potom by som zase dostal pár otázok, že či sa mi to naozaj stalo a pár zúfalcov by predsa len potvrdilo, že si zaslúžim život. Teda ešte aspoň na chvíľku.

  • A mladý pán? – zakričala na mňa pani.
  • Áno, povedal som.
  • Ja strašne zle vidím, mohli by ste mi nájsť tuto v zozname moju dcéru?
  • Jasné, pod akým menom ju máte uloženú?

No a tak sme ju našli a dokonca som ju vytočil. Nechal som ich v družnom rozhovore a vytratil sa vyčúrať nazad do krčmy. Dali stál pri bare.

  • Vieš čo sa mi stalo? – hovorím mu.
  • Nehovor mi, napíš o tom, - povedal a mávol rukou.

Potom som ho odprevadil domov. Mňa na autobus nemal kto. A tak som si pustil do slúchadiel Ďura Hnilicu a kráčal na vzdialenejšiu zastávku na sídlisko Výkrik. Keby som mal stáť na západe rachol by som. Mal som v sebe toho toľko, že pre mňa by bolo to najhoršie. Keby som len tak stál. Nemohol som stáť. Bez pohybu. Alebo len tak v pokoji sedieť. Teda mám 37 a keď sa posnažím, dokážem to. Už viem, po kom to má moja dcéra. Krútim hlavou a usmievam sa. Sedem ročné dieťa sa dokáže na jednu vec sústrediť maximálne 6 minút. Ja by som sa mal tým pádom 36. Neviem ale či tento výskum platí len na deti, alebo aj na dospelých. Rátam sa niekde do kategórie „medzi“. Ani neviem akoby som ju nazval a predsa.

Nikdy neviem koľko je toho dobra a koľko zla. Vo mne. Často sa nad tým zamýšľam. Minule som sa o tom rozprával s Paľom a ten mi povedal, že tí hore ma milujú. Že si to mám vážiť a presne tak aj žiť. Tak ako cítim. Aby som to prijal, nadýchol sa a išiel ďalej.

  • To by som ale potom takto nepísal, - hovorím mu.
  • Ale ja viem Janík. Všetko sa deje pre niečo a ty potrebuješ mať dnu tu svoju púšť o ktorej spievaš. Tvoje lesy a lúky. Aby si ich strácal a potom zase našiel.
  • Fasa a čo s tým? – opýtal som sa.
  • Nič, - usmial sa a štrngli sme si.

Neviem sa nikdy percentuálne vyjadriť k spontánnosti. Fakt neviem.

A potom som stretol teba..

Moja spontánnosť ma stála v živote naozaj veľmi veľa. Keď si spomeniem na všetky tie príbehy, ktoré by boli ako postavené na hlavu. Na hlavu a predsa stále tak moje. Nemenil by som ani jeden. Ani na chvíľku.

Tak a potom som naozaj stretol teba..

Strašne som sa vtedy bál, že čo zlé som to vykonal, keď som ti na tmavozelených šatách pohladil chrbát. Mal som z toho pocit strašne hrdelného strachu. Takého pokriveného ega, že som nevydržal. Bil som sa po ruke a vytáčal dva dni potom tvoje číslo. Stále som zložil. Mal som strašidelný strach, že o teba prídem. Vlastne som ťa nemal a predsa už toľké veky mal. Na tretí deň som odišiel do lesa na chatu. Tam, kde ma viacerí radšej nevidia ako vidia, vytočil som tvoje číslo a nezložil.

  • Áno, - opýtala si sa s medom v hlase.
  • Ja len že či ťa neruším, - koktal som.
  • Nie a čo potrebuješ?
  • Ja len že či sa na mňa nehneváš, za tie tri dni dozadu, čo som sa ťa dotkol.
  • Čo? Kedy? Ako? Ako dotkol?

No a tak som ešte povedal vtedy pár viet o futbale a voľných dňoch a zložil. Dal som si ruky do dlaní a po tichu plakal. Možno ma počuli vtedy len srnky. A možno ani tie nie. Otcova orandžová  Škoda 120 bola zaparkovaná pod horou. Sadol som si do nej a do rádia vložil pásku Def Leppard. Tuším to bol album Adrenalize. Áno, bol to on. No a tam som plakal ďalej. Asi po hodine som sa vrátil do chaty a uvaril si čaj.

  • Ty si taký zlatý, pomáhaš ľuďom, - povedala si.
  • Ani nie, povedal som. Ja som nechcel nikomu pomáhať, okrem teba.

Zistil som, že to čo robím spontánne ma pri tebe tak oživuje ako pri žiadnom inom živom tvorovi. Moje myšlienky na teba sa nedajú do dnešného dňa zastaviť. Sú ani vodopád. Mocné, silné, divoké, šialené. Moja podstata je nemenná. To preto toto všetko.

A dni vtedy tak bežali. Robil som dobré skutky, aby som mohol urobiť to zlé. Dotkol som sa ťa, aby som ťa mohol počuť. Chcel som ťa počuť, aby som sa ťa mohol dotýkať. Chcel som sa ťa vlastne dotýkať a súčasne počúvať. Chcel som toho šialene veľa a to vraj nebolo dobré, alebo nebolo to správne. Keby som vo svojej hlave diagnostikoval a rozoberal každý prípad, už by som nebol spontánny. Potlačil by som v sebe ducha mojej pointy a inštinktívnej degradácie. Bol som nízky a plytký. Ale že fest. Nedokázal som zažmúriť oko, aby som ťa nepohladil na diaľku. Nedokázal som povedať jednu vetu, aby si sa neodrazila z môjho hlasu. Stretával som ťa a potom som ťa míňal. „Nikto ani len netušil, čo sa vo mne deje, čo vo mne zreje a ako šialene to páli.“ – Toto som raz napísal do jednej básni a asi to tak naozaj bolo.

  • Ty ma tu čakáš? – povedala si keď si ma videla v parku hneď vedľa parkoviska.
  • Áno, chcel som ťa vidieť, - povedal som schúlený za veľkou bustou.
  • A?
  • Hej, máš fest super tie vlasy, - povedal som a podal ti báseň ktorú som naškriabal kým ťa strihali.

A tak to šlo všetko rok po roku. Stotina po stotine. Život po živote a to teraz naozaj nepreháňam. Nezvyknem vo svojom písanom slove preháňať. Ono by ma to nakoniec aj tak dostalo. Takže sa iba nechávam unášať a dýcham.

„Sme len odrazom minulých životov láska“ – napísal som ti esemesku a asi 5 nocí vtedy nespal.

Neprikláňam sa k tomuto osudovému dotyku. Život každého je iba ten jeden. Ten jediný a bezbrehý. Nič netušiaci a predsa valiaci sa niekam.

Možno to neznie zodpovedne, ale percentuálne vyjadrenie dobra a zla je iba štatistika o ktorú nie je nutné opierať hlavu ako o rameno milovanej. Je to jednoducho tak ako to je. Je to momentálne vyhodnotenie pocitov. Momentálny chemický proces v hlave jedinca. Čím viac ho v sebe potláča, tým je menej slobodný. Teda ja si tak myslím, lebo to niekedy tiež tak robím. Lebo to niekedy musím robiť. Aby som to tu prežil. Potom píšem zašifrované odkazy do básní a vzniká to takto:

 

Pod gilotínou tvojich víl

 

Natrepem ti do hodín

toľko odkazov,

až z toho zblbne

vesmír.

 

Postavím hrady z hviezd

a mesiac

si nakrájam namiesto chleba.

Na raňajky.

 

Odzdravíš ma a odídeš.

Odhryzneš mi z chleba

a hodíš na zem.

Padne na stranu s maslom.

 

Akoby to nebol len čas,

ale gilotína tvojich

víl vo mne.

Akoby to nebolo len ráno.

 

Naťahujem sa za tebou

a dúfam,

že ma prečítaš z očí.

Mala by si.

 

Si jediná, čo to vie.

 

 

Neviem vlastne aký je postup. Urobiť niečo zlé a potom dobré, alebo vlastne naopak. A čo je vlastne dobré a čo je zlé. Múdri nepadajú ani z neba a dokonca neprichádzajú ani z pekiel. Múdrosť sa dá rokmi naučiť, ale je to dávka danosti odniekiaľ. Nehovorím že od Boha, lebo to by som sa zase postavil na jednu stranu. Jednoducho odniekiaľ.

 

Vyhovárať sa na osud mi v tomto krátkom nepríbehu neprináleží a tak sa iba otočím na tej istej strane. List nechám vo vetre a nadýchnem sa. Teda skúsim to nejako takto.

 

  • Čakám ťa. Stále. – zašepkal som.
  • Ale ja to viem, - povedala si.

 

No a tak sa dobro so zlom akosi oddelene zachovalo v tajomných šanonoch. Zlo a dobro je späté s múdrosťou o ktorej som písal, lebo skutočná múdrosť vie tieto dve veci oddeliť. I keď ide o inštinktívnu vec podstaty. Ja to neviem, nemám na to.

 

Jediné čo viem, si ty. Teba poznám a chcel by som urobiť čo najlepší skutok aby som zachránil po všetky veky vekov, všetky generácie a životy to čo v sebe máme. To je asi to jediné. Áno, toto viem.

 

  • Mal by si jesť, - povedala si mi vtedy.
  • Ale keď mne nechutí, - zašepkal som a pozeral sa na tvoje červené šaty.
  • Bože čo ťa toľko riešim, prepáč, - zakričala si, vstala a odišla.

 

A potom si sa vrátila a ja som začal jesť. Urobil som pre seba dobrý skutok. Prežil som to pre teba, aby som ti mohol načúvať. Čakať ťa a šepkať ti všetko to, čo ti šepkám. Aby som ti mohol písať a ostatným ľuďom občas inštinktívne pomôcť. Bez múdrosti a hĺbky. Tak ako mi bolo dané. Lebo toto všetko čo píšem, je iba láska. Aj keď tá občas vie v duši spraviť riadny hurikán. Je to iba láska. To jediné, čo tu ešte ostalo čisté.

 

Ďakujem, že píšeš všetky moje životy. Milujem ťa.

 

 

Múdrosť v mojej plytčine

 

Dýcham tvojim dychom,

nezmierený s pýchou.

 

Že odchádzaš iným smerom,

ja ranenou mojou vierou.

 

Nadýchnem sa každé ráno

Láska v tichu povie áno.

 

Má to zmysel: žiť.

Má to zmysel: byť.

 

p.s. Moje knihy:

https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.


Už ste čítali?