Nebola pripravená na tony, čo sa chystali pristáť na jej ramenách. Kráčala si svetlom a z tieňových zúfalstiev dokázala vykľučkovať pomerne veľmi rýchlo. Ráno sa budila a večer ulíhala celkom slobodne. Čítala knihy a hrdinom v nich neprikladala veľkú váhu. Jej život plynul jednosmerným pokojom. Prečo by sa vlastne malo niečo extrémne udiať? Prečo, keď vlastne celý svoj doterajší život zvládla ľavou prednou a pravou zadnou? Bola obojruká a obojnohá. Poznal som ju. Bola stelesnením dokonalého obrazu. Hm. Nebudem vám ju ďalej predstavovať, chcem aby ste si ju v tomto príbehu domysleli. Áno, poznal som ju. Volala sa Nina a ja som ju miloval.
I.
Dostal som košom hneď na Mikuláša, keď som jej doniesol podväzky. Áno, počujete dobre. Stál som jej za chrbtom a patetickým balíčkom s kresleným Mikulášom mával nad hlavou.
- To čo je? - opýtala sa.
- Mikuláš, - povedal som.
- Ja darčeky a úplatky neprijímam. Mňa si len tak nekúpiš. Ale tento prijmem, - usmiala sa tak, ako vedela len ona. Neskôr som sa dozvedel, že takto sa neusmievala na nikoho na Zemi, iba na mňa.
No a tak sme sa začali zbližovať. Paradoxné na našom vzťahu bolo to, že sme si boli rovnako blízki, aj keď sme neboli fyzicky spolu. Bolo to niečo šialené a neopísateľné.
- Však si včera na mňa večer myslel? - opýtala sa.
- Prečo?
- No lebo to tak funguje, keď myslí jeden, ten druhý ešte viac.
- Ale prečo ty viac, - doťahovali sme sa.
- No lebo.
A tak plynul deň za dňom. Začal som v sebe živiť úchylku prenasledovateľa. Na moju radosť, ktorú som vôbec v sebe neživil, Nina vedela že ju špehujem na každom kroku. Skôr som vstával, chodil som na miesta kde by som inak nechodil. Sedával som za oknom a hľadel kedy jej chodidlo pobozká matku zem. Sedával som v dodávke, na ktorej boli dierky a hľadel na priestor kde by sa mohla zjaviť. Navštevoval som kadejaké bizarné miesta, len aby som bol bližšie pri Nine. Detské ihriská, vývarovne, bufety, krčmy, stanice. Keď sme boli spolu, svet sa mohol roztopiť. Jeden by povedal, že klasický výbuch normálneho zaláskovania sa. A ono to tak vôbec nebolo. Čas plynul a naše okolie akoby sa nám vzďaľovalo, akoby sme boli samí dvaja na malom kúsku tohto sveta. Malo to byť ešte horšie, čas mal plynúť, ľudia sa mali transformovať a my sme o tom naozaj nevedeli. Áno transformovať, nepoužil som žiadne slovo pritiahnuté za vlasy. Ľudia sa prestávali rozprávať a my dvaja samy sme svet jednoducho zachrániť nemohli.
Keď sme neboli spolu, rozprávali sme sa. Zaspávali sme každý na inom mieste, lebo tak to chceli tí hore a my sme sa jeden od druhého nemali učiť. My sme sa mali napájať. Jeden druhým. Okolie sa transformovalo do nenásytna a nebolo to žiadne sci-fi. Ráno sme sa spolu budili, raňajkovali, obedovali a keď sme sa občas stretli, svet mal na mále. Triasli sa aj Tatry, od tých záchvevov. Moje sledovanie vôbec nebolo úchylné. Dám to na pravú mieru.
- Videl som ťa z okna tamtej vysokej budovy, - ukázal som na mrakodrap.
- Ale veď ja viem, mám to tak rada.
A od vtedy vie, že ju prenasledujem a jej to robí dobre. Minule sme sa tak o tom rozprávali. Keď jeden robí to čo druhý nechce, vtedy je to nezdravé a úchylné. Ale keď si dvaja vylizujú zadky a obom sa to páči, je to prejav spoločnej rozkoše. Áno, sloboda!!! No a ostatní nech si dujú do svojich hniezd.
Ešte keď som bol na žive, často sme sa rozprávali o mojich pocitoch. Často sme sa rozprávali o jej pocitoch a prišli sme na to, že vlastne naše pocitovo je absolútne identické, že je vlastne jedným. No a tak sme sa ja a Nina stáli najbližšími z najbližších. Nech už tomu dáte akýkoľvek názov, je to jedno. Nič sa tým nezmení. Láska, priateľstvo, vášeň, šialenstvo... je to jedno. Boli to jedinečné a zdravé hodiny v chorých dňoch, ktorých boli súčasťou. Všetko čo spolu robili bolo silné, bolo to „buď“, „alebo“. Boli najmocnejšími vládcami svojho sveta, do ktorého nikoho nepustili.
Keď kričali, tak šialene, keď plakali, tak rovnako. Nedá sa to nazvať temperamentom, je to ako keď sa dve veľké sily spoja v jednu. Často som na ňu kričal, lebo som nemal inej cesty, alebo som inú cestu nechcel vidieť pre mocné skaly, čo ju objímali. Možno som bol alibista, ale čistý. Preveľmi čistý. Bál som sa, čo bude a chcel som sa nadýchnuť. Chcel som však ostať ďalej žiť. Vtedy som však ešte nevedel, že mi ostávajú posledné dni ticha. Posledné dni oddelenej samoty. Vtedy som to ešte ani len netušil. Dýchal som dychom, čo sa stal spoločným. Bol som skutočne zamilovaný. Bol som čudesne zamilovaný, ale to sa malo mojou smrťou zmeniť na ten najkrajší príbeh na svete s bizarným happyendom.
II.
Svet bežal presne takou rýchlosťou ako mal. Roky si podávali kľučky na internetoch, u lekára, v krčmách aj bordeloch. Svet stonal, tak rýchlo letel. Nina a ja sme ostávali stále presne takými istými, ako na začiatku tohto príbehu. Nina si niesla tony čistej lásky rovnako ako ja. Boli sme pripravení? Vtedy som to ešte stále nevedel.
- A kedy budeme pripravení? - pýtala sa Nina.
- Nemáš ľahšiu otázku? - spustil som jej atómovú bombu na malíček.
- Nie nemám a čo má byť? Ja sa ťa budem pýtať, čo ma napadne.
- Potichšie, - zašepkal som.
- A čo? Bojíš sa, žeby nás mohol niekto počuť?
- Nie nebojím, ja len že...
- Tak nás zavrú na psychiatriu a budeme vzorovým príkladom odstrašujúcej medicíny. Toto chceš?
- Vieš čo daj mi pokoj.
- Nedám, - povedala a vrhla sa na mňa spôsobom pomalého zrodu.
Vyzliekala mi handry, hádzala ich na Zem a stonala.
- Iba s tebou som taká povoľná, - zašepkala.
- Ako povoľná, snáď voľná nie? - opýtal som sa ja.
- Nie, som povoľná. Urob ma.
- Ale tu a teraz?
- Áno.
Svet stále bežal rovnako a keď sa teraz na nás pozerám, občas mi padne slza. Robili sme to kde sa dalo. Sexom sa z človeka vyplavujú látky, ktoré sa inou činnosťou nevyplavia. Ale nechcem zachádzať do debát na filozofickej rovine. S Ninou sme si užívali naše pády a šťastie. Naše vojny aj biele zástavy. Bože, ako by som chcel vrátiť pár vecí späť. Nie pár. Iba jednu. Chcel by som znova žiť.
Nina bola pripravená podobne ako na začiatku pred pár rokmi. Ja som sa viezol na vlastnej bárke nádeje. Navzájom sme sa dopĺňali, ale mali sme už iba samých seba. Situácia sťažela. Ľudia sa vytratili a čas ich pochoval niekde v padajúcom lístí. Bolo leto a keď som vošiel na ulicu mal som šialený strach.
Von zúrili stroje. Už sa nenazývali ľuďmi. Na svete sa pomaly z ľudí stali tri tipy strojov. Boli to Mocné, Stredné a Zotrvačné. To len tak v skratke, lebo každá z tých troch skupín mala ešte menšie podskupiny a hierarchiu. Ľudia sa postupom času vytratili. Bolo zvláštne sledovať, ako sme my dvaja boli s Ninou ľuďmi v ríši strojov. Neuveriteľné.
- Čo ak nás nájdu? - pýtal som sa jej často.
- Tak nás možno pošlú na Mars, - smiala sa.
Miloval som jej smiech, ktorý mala iba pri mne. Keď sme sa stretávali so strojmi, hrali sme formu strojov. Museli sme, ak sme nechceli prísť o krátke časy spoločnej samoty.
Vravieval som jej cez slzy, pozri veď sme dvaja ľudia na tejto Zemi. Nie si sama. Nie som sám. Predstav si žeby si bola jediný človek a ja by som bol stroj. A aký? Opýtala sa. No neviem, asi by som bol ten Zotrvačný, ktorý by hral schopnosť posúvať sa, ale inak by bol veľký rebel. Milujem ťa, povedala a vypustila ďalšiu slzu.
Aj medzi strojmi boli predsa len posledné stopy po ľudských schránkach. Na to, že sa písal rok 2028 to bolo mierne pesimistické konštatovanie, ale o to reálnejšie. Keď sme sa tak s Ninou pozerali ako sa stroje rozprávajú a čo rozoberajú, bolo nám smiešne. Neboli sme z inej planéty, hovoriť o tom takto by bolo až príliš alibistické.
- A odkiaľ sme? - pýtala sa.
- No sme normálne z planéty Zem, len sme tak trochu viac ako menej svoji.
- A to je ako viac ako menej? - pýtala sa Nina.
- No že patríme jeden druhému viac, ako jeden ktorémukoľvek stroju na tejto planéte.
- A čo budeme robiť? - opýtala sa.
- Neviem.
- Neznášam ťa, zakričala a začala ho biť päsťami do hrude.
III.
Jedného dňa nás našli. Prepisovali sme s Ninou v tajnom byte do svojich laptopov môj román o ľuďoch. Stroje začali brať históriu ľudstva veľmi prísne. O ľuďoch sa už veľmi nehovorilo a postupne sa akoby vytrácali aj z našich pamätí. Jednoducho stretávanie sa za účelom spomienok na ľudí bolo prísne zakázané. Boli sme na tomto svete sami. Strašne sme sa báli. Báli sme sa jeden o druhého. Že raz príde deň, kedy nás rozdelia. Alebo len zoberú jedného tomu druhému. Alebo že jedného z nás nainfikujú vírusom, ktorý pichali neprispôsobivým rebelom. Vraj ich počet sa rapídne znižoval. Bolo nás už iba pár. Vraj sme sa skrývali. Neviem. Vtedy dnu vtrhlo komando so železnými psami. Aha asi neviete, kto sú železné psy. Sú to vlastne roboty na báze psieho zmýšľania. Totálne špičkové, presné a bezchybné. Jeden držal Ninu a druhý mňa. V tom vbehli stroje a jeden z nich zakričal do vysielačky: Máme ich, koniec akcie. Videl som ako sa Nine kotúľajú ľudské slzy a padajú železnému psovi na čelo. Ja som neplakal. A čo bude teraz, zakričala Nina a spustila šialený krik. Trhala sa, ale pri strojoch nemala šancu.
- Milujem ťa, - pošepol som.
- Aj ja teba, aj ja teba, - kričala Nina.
Nevypustil som ani jedinú slzu, nepohol som ani len jedinou vráskou. V tej sekunde mi prebehol hlavou náš život. Náš život neživot. Spoločná nedomácnosť nás ľudí medzi strojmi. Mňa krotiť nemuseli, videli že som sa podal a všetci spútavali Ninu. V tom som sa pozrel von oknom. Bolo šero. Videl som vysoký komín fabriky na súčiastky strojov a ďalšie fabriky a komíny a mračná. Áno, zbadal som mračná a v nich vtáka. Bol to normálny vták.
Nina milujem ťa, povedal som si sám pre seba.
Sloboda!!! - zakričal som a skočil do zatvoreného okna.
Črepy mi porezali najprv ľavú ruku, ktorú som si dal pred seba spontánne a potom tvár a skoro som prišiel aj o oko. Ono je to vlastne jedno. Teda ono to bolo vlastne jedno, lebo už som letel. Z osemnásteho poschodia som nemal ani len tú najmenšiu šancu. Možno keby som mal v sebe vírus strojov, možno by ma vedeli nejako poskladať, ale takto nemali ani najmenšiu šancu. Vlastne mínus jeden rebel. Mínus jeden človek. Svet sa blížil k lepšiemu. Áno, 28. augusta 2028 som zomrel. Presne na svoje narodeniny. Neviem, či to malo byť mojim osudom, alebo sa to stalo spontánnym vyvrcholením mojej človečiny. V tom momente som sa pozeral na svoje telo. Na ten pád som bol celkom zachovalý a dokonca som ešte triasol ľavou nohou. Zvláštny pohľad. Bavilo ma to. Áno, sloboda. Potom ma však čakali oveľa horšie pohľady, ktoré som musel predýchať.
- Nie, nie, nie. To nemôže byť pravda, vy ste ho zabili!!! – nepríčetne kričala Nina.
- Upokojte sa mladá pani, - kričali na Ninu stroje ktoré s ňou zbehli rýchlovýťahom k môjmu telu.
Nina sa zrútila, ako domček z pexesa. Úplne. To bol najhorší pohľad a ja som s tým nedokázal nič urobiť. Bolo mi zle.
- Dovoľte mi minútu s ním osamote, - zaúpela po chvíli.
Po dlhom váhaní strojov, nakoniec vyhodnotili že dobre. A tak sa Nina ku mne zohla, prsty si namočila do mojej krvi, ktorá mi vychádzala z uší a šialeným pohľadom do mojich mŕtvych očí zašepkala:
Sloboda!!! Oblízla si prsty, postavila sa a povedala strojom: Môžeme. Počkajte ešte, povedala neskôr. Otočila sa ku mne a zašepkala: Milujem ťa.
Vtedy som to ešte nevedel, ale moja krv pôsobila ako protilátka. V rýchlom súde dostala Nina trest tri dávky strojového vírusu a po dôkladnom prešetrení psychiatrom ju pustili domov. Moja krv zabila tri dávky strojového vírusu. Áno, naša krv bola rovnaká a keď sa spojila, mocný vírus nemal najmenšiu šancu, spraviť z človeka stroj. Nina na to prišla hneď ako sa doma pozrela na našu spoločnú fotku a rozplakala. Vírus jej mal zmazať citové polia pamäte a mňa komplet vymazať. Nestalo sa.
Prečo láska moja? Zašepkala. Neviem, kričal som z plných pľúc, no nik ma nepočul.
Vo svete strojov sa požiadavky na akékoľvek kraviny spracovávali veľmi rýchlo a vlastne stroje strojom vychádzali v ústrety. Volali to: Kolektívny mier. Bola to vlastne kolektívna basa, lebo kto nekopal za masy, dostal vírus a vlastne... rebeli vymreli. Bol som vraj posledný. Aj na digitálnom náhrobku, ktorý svieti aj v noci mám napísané: Posledný. Áno, v roku 2028, dvanásteho septembra vyhlásil svet Medzinárodný deň čistoty. Áno, rebeli boli mŕtvi. Všetci, okrem jedného na tejto zemi. Ten rebel - človek sa volal: Nina. Nina mala paradoxne až teraz začať žiť. Bolo to šialené, ale bola to pravda. Žiť po transformácii sveta bez svojho krídla, ktoré dnes pochovali do železnej klietky sedem metrov do zeme.
Nina vedela, že ak chce ostať jediným človekom na tejto Zemi, bude musieť hrať formu divadla a svoje svetlo si skrývať. Dodnes nerozumiem a nechápem prečo sa tak rozhodla, no jej rozhodnutie hovorí za všetko, všetulínko všetko na tomto svete. Nina ma naozaj bezhranične milovala. Až sa mi chce plakať. Naozaj. Duchovia vraj neplačú, ale to je strašná blbosť.
- Dobrý deň, chcela by som si zabalzamovať môjho priateľa a zobrať domov na pamiatku, - znela choro na prvý pohľad jej požiadavka.
Sledoval som ju denne, ešte viac ako za živa keď som ju spoznal a tak som za ňou chodil všade. Ako duchovi mi to bolo pohodlné. Nemusel som sa skrývať v autách, vo vysokých budovách a podobne, ako keď som ju spoznával.
- V poriadku, - povedala žena-stroj za prepážkou a dala jej laptop. Formuláre už neexistovali. Ani papiere a perá. Ako bývalého básnika ma to tak nostalgicky bolelo.
Keďže rebeli boli mŕtvy, stroje si plnili rôzne bizarné sny, preto bola exhumácia zabalzamovanie nebožtíka po pár dňoch úplnou pohodou. Na Zemi sa diali ďaleko horšie veci, ale tie ma naozaj nezaujímali. Bol som posledný mŕtvy rebel a posledný duch človeka na Zemi. Mal som vlastne šťastie.
- Ešte váha a veka.
- Prosím?
- No váha a vek.
- Váha za živa, či mŕtva? A to vlastne načo?
- Posledná váha za živa. Aby sme mu vedeli pripraviť čip.
- Načo čip?
- Ak by náhodou ožil, aby sme ho vedeli vrátiť späť.
Stroje boli paranoidné. Vlastne aj ich myšlienky a skutky a všetko čo robili. Bol to stihoman. Keď boli na Zemi ešte ľudia a ja som Ninu spoznal, stretávali sme pár jedincov, ktorým sme vôbec nerozumeli. Akoby rozprávali inými jazykmi. Bol to zrod strojov. Teraz to už viem. Vyprchané emócie, veľa zbytočných slov, naučené frázy, naučené otázky a dokonca aj pripravené emócie. Chcelo sa mi vtedy zvracať, dnes sa len usmievam. Moje telo vezú Nine domov.
Netrvalo dlho a dali ma do relatívne pôvodného stavu. Ešte aj jazvu na čele z detstva som zrazu nemal. Bol som celkom fešák. Ležal som na takom vozíku. Bolo to dokonalé mauzóleum na kolieskach. Nina bola na špeciálnom školení a mala pri sebe taký kufrík a v ňom všetky látky, ktoré ma vraj majú udržiavať v relatívne pôvodnom stave. Keď som spomínal bizarné požiadavky, tak Nina si dala žiadosť, aby ma mohla mať doma. Musela absolvovať krátky test správnosti. Po zostatkoch rebelizmu a ľudskosti vraj v jej krvi nenašli ani stopu. Aj stroje sa môžu mýliť. Vďaka Bohu.
A tak sme žili s Ninou konečne spolu. Jedli sme spolu, milovali sa. Pili sme spolu pivo. Ako, ako pýtate sa. No normálne. Nina vyložila na stôl vždy dva poháre, dva taniere, ktoré naplnila a ja som tam bol s ňou. Mám pocit, že ma niekedy aj počula, ako jej hovorím slová lásky, ako jej šepkám spomienky na náš život, ktorý nás doviedol až sem. Aha a ako sa milujeme? Keď sme boli ešte obaja živými ľuďmi, kúpili sme si vibrátor, s ktorým sme sa hrali a na ktorom sme sa smiali. Dokonca sme mu dali aj meno, ale to vám neprezradím. Každý máme predsa svoje tajomstvá. Nina je s našou hračkou a ja sa na ňu usmievam a vlastne milujem sa tiež. Konečne žijeme. Možno je to pre niekoho úchylné. Ale presne ako som písal na začiatku tohto príbehu, čo vyhovuje obom, to pre nich úchylné nie je a celý svet nech sa normálne strčí do riti. Milujeme sa máme jeden druhého ako nikto nikoho na tejto Zemi. Áno začali sme spolu žiť. Aj keď po mojej smrti, ale začali. Niekedy naozaj nie je nikdy neskoro.
Bola streda ráno, keď som sa len tak opýtal a vedel že nedostanem odpoveď.
- Ako to robíš?
- Čo?, odpovedala Nina a ja som skoro padol mojou riťou ducha na zem. Ona ma počula, rozumela mi!!! Trvalo skoro pol roka, kým ma začula. Neviem akým procesom ľudskosti a lásky sa to udialo, ale stalo sa tak.
- No že si ostala jediným človekom?
- Nie jediným, sme dvaja, zabudol si? - usmiala sa a pohladila ma po vlasoch.
Chcelo sa mi najprv rozplakať, ale potom som sa usmial a fúkol jej do vlasov milión úlomkov malej hviezdy, na ktorú som si cez noc odletel.
Žili sme takto až do najbližšej smrti jedného z nás. Lebo smrť nie je koniec. Dnes to už viem. Áno, až do najbližšej smrti a potom zase. Bol to prekrásny život. Ďakujem, že sme sa stretli a dokázali, že človek nie je výplodom naprogramovaných podujatí, ale len človekom. Presne takým, akým chce aby bol.
Sloboda!!!
p.s.
MARTON BAND - VESMÍR: https://www.youtube.com/watch?v=L1Ug6b75sos&feature=youtu.be
Moje knihy:http://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/
Moja FAN PAGE:https://www.facebook.com/pages/J%C3%A1n-Marton/247328692062079
