Škriabali sa po lane
ako z neba.
Jeden po druhom
netušiac spoločnú pointu.
V peklách.
Plávali na žeravých doskách
ako na saniach
zakliesnení v mrakoch.
Držali sa jeden druhého,
až kým nepovolili ľady.
Až kým neprišlo
k najhoršiemu.
Na strunách zaznel happyend.
Po toľkých rokoch
jej nedokázal
opäť raz povedať pravdu.
Zaspal na vlastnom hrobe
a prstom ukazoval
do jej duše.
Bolo však už neskoro.
Nedokázala mu odpustiť,
nosila ho totiž v sebe.
Ako obrovský kráter,
čo vyhasínal v bolestiach.
Dnes je už o päť minút neskoro,
dnes sa ho už nepýta
kde bol.
Že sa vtedy na neho pýtali aj deti.
Dnes je už akosi plytko,
zachádzať do hĺbok.
Deti ich nakoniec pochovali,
a všetko sa zbehlo akosi rýchlo.
II.
Každý už dnes spáva v inej nore,
s iným epitafom nad ramenami.
Každý už na inej hviezde,
vyčkáva na nový život a iné svetlo.
III.
Nezabudnem.
Zakričal jej do vesmírneho tunela
a sklopil zrak.
Na Zemi začínala tretia svetová.
Iba mávol rukou.
Nemám srdce iba pre jednu planétu,
povedal.
Mal som byť viac tvojim, povzdychol si.
Ona rátala kamene
a na krídle si lepila slnečnice.
Neviem aká to bola planéta,
ale asi nejaká veľmi stará.
Potom sa stretli ešte raz,
asi o štvrť milióna rokov.
Neviem ako to dopadlo,
nemal som dôvod čakať.
Z nástupišťa číslo 11 mi išiel
o desiatej posledný autobus.
Niekam domov,
len neviem presne kam...domov.
Mal som ich totiž milióny.
p.s2. MARTON BAND - VESMÍR
https://www.youtube.com/watch?v=L1Ug6b75sos&feature=youtu.be
Moje knihy:
http://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/
