Prikry si nahé kosti
a póry a dušu.
Budem na tvojej strane,
v tvojom obehu a v tvojich vlasoch.
Aspoň do budúceho konca.
Tento ma už nezaujíma,
o tomto už iba ľahkovážne
klamem.
Desí ma a zároveň sa ma netýka.
Som až príliš sentimentálny,
aby som si kládol pred ústa
betónovú stenu.
Dotýkam sa pestrofarebných očí,
čo som si vymyslel.
Dotýkam sa ich svojim pohľadom,
ktorému neverí ani moje zrkadlo.
Prisahám na brezy a listy z javora
a aby toho nebolo málo,
prechádzam sa bosí.
Okolo ostrova menom: Svet.
Ponižujem každý svoj krok,
keď si odpľúvam do vetra
a nepoznám skoro nikoho,
kto by mi ma naozaj poznal.
A aspoň ako tak rozumel.
Nechcem vytrvalé chápanie
všetkých mojich múz,
nepotrebujem pochopenie z druhej ruky.
Preto ťa prosím,
nedovoľ sa im do teba pozerať.
Nechci aby ti na oko pomáhali
a rozumeli ti.
Anjelov nie je veľa
a s tými hore som si už potykal.
Odpustil im a dokonca
aj navaril špagety.
Odlial som im zo svojho piva
a poprosil ich,
aby mi už viac nepriali
nič.
Ani dobré, ani zlé.
Nech sa iba pozerajú skrz teba,
do mojich očí.
Na moje kosti a do mojich pórov.
Dušu nech nechajú naveky tak.
Nech si ju iba predstavia
ako najväčší gýč v tvare
balónu šťastia.
Nech zhasnú oheň
a otočia sa na druhú stranu.
Ty budeš zatiaľ pokojne spať
a ja im nedovolím ani posledný pohľad.
Do mojich suterénov, v ktorých mi svietiš našimi vekmi.