Nenávidím tú masu,
čo si mnou utiera
mastné pysky
po obede.
Nemám rád
svetlá,
keď tma nocou
matne zreje.
Neznášam nedele.
Keď dňom len
čerstvé slnko
pije z tvojich vlasov.
A ja? Len nenápadne
vo veršoch Laca N. odetý,
márne tuším
kde vlastne som.
Zmietaný v pocite viny,
keď naše čísla
nazval som
pekelnými.
V brázde blata,
plnej oračiny
nahý sa bridím
sám svojej viny.
Podkopávam si
pravou ľavú
a tvárou
oriem mäkkú zem.
Ako by sa stalo,
keď moji predkovia
tadiaľ hnali Gaštana
aby preoral svoj tieň.
A ja sa len pýtam,
vlastnej človečiny,
či dostal som do vena
tú istú lásku.
Ja sa len hľadám
na rebríku do neba
a vyzerám teba,
moju spásu.
Márne som sa však dožil,
ranných zvonov kostolných.
Na veži rastie mach
a v mojej duši nieje nik.
Iba ty milovaná.
Iba tvoje hladné paže,
čo mi blúdia šijou
a nikdy nemajú dosť.
Iba tvoje čisté dlane,
keď prisajú sa mi na hruď
a stavajú z dotykov
most.
I na obed bijú ako na poplach
a v mojej hlave po víne
budí sa ranný
samovrah.
Na ráno dva deci bieleho,
aby ukojil som démona.
Na obed za verš čistého
nedeľného slova.
A ani to tak nebolí
o piatej poobede.
Keď samota vrcholí
a ja túžim po tebe.
Preklínam všetky metropole,
kde je iný čas.
Kde časové pásma
mýlia sa z nás.
To my sme dvaja boli,
svetlami v nekonečne,
to ja som ťa zradil
a zabalil do nedele.
Odbalil si ťa vo veršoch,
nech sa ma to netýka.
Ja som v tom nevinne,
to veru tá poetika.
Milujem až príliš,
čistým citom zbeha.
Nepovolím nikdy,
ženie ma sloboda.
Až na prahu otázky,
keď končiť bude otáznikom
nebudem mať síl
nebudem stačiť s dychom.
Vtedy v tvojej náruči,
bude naša nedeľa.
Usmejem sa ti do očí,
smrť už po mňa posiela.
Neplač milá, nesoľ cudzie tváre
žili sme až do konca.
Od počiatku až do nedele,
v našich hviezdach nie je tma.
http://www.podtatransky-kurier.sk/clanky/vystavy-vo-fontane_d2380#top-content
29. máj 2014 o 07:34
Páči sa: 0x
Prečítané: 258x
Nedeľa (Lacovi Novomeskému)
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)