Klamal som Vás priestorom. Som tu a vlastne stále pri Vás.
Vyhýbal som sa všetkým možným príkladom o dokonalé bytie ležérneho slova.
Písal som len kapitoly plné života a osudových splynutí.
Písal som len epizódy plné núl a strachu. O Vás.
Myslím, že sme sa stretli, lebo sme sa na to nemali žiaden dôvod.
Nad rieku vzlietol kŕdeľ divých husí a ja som sa usmial. Na Vás.
Na synchrónnom lete tých husí bolo čosi pevné a nemenné,
podobne ako na nás všetkých. Vlastnili sme vlastné črty originálov!
Ja som toho veľa o tých svojich črtách netušil. Formovali sa Vami.
Písal som do ticha, upokojoval sa vesmírnym vreskom zo snov,
čo ma trhali na tie najmárnejšie kúsky
a ráno som sa triasol strachom, aby to nezačalo znova.
Ráno som vstal, stále sa triasol tým istým strachom a písal.
O Vás.
Písal som a plával medzi Vami všetkými so vztýčenou hlavou.
Že o mne ani len netušíte.