reklama

Niektorí ľudia sa zbláznia priskoro, tí musia mať ale prekrásny život

https://www.facebook.com/pages/J%C3%A1n-Marton/247328692062079 ............................................

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Niektorí sa na druhí deň preberú, ostanú pri plnom vedomí a bez prekvapivých momentov prechádzajú ďalej. Prvá rovina prekvapivého prebudenia je, keď človek nevie kde je. Pár som ich poznal čo nevedeli. Niektorí nevedia doteraz, hoci prežili. Boli to dobré časy. Druhá rovina ostatného prebudenia je, keď človek nielen že nevie kde je, ale nevie kto je. Kombinácia oboch môže mať za následok totálne pomätenie mysle. Je to nebezpečné hlavne v útlom veku dospievania. Môže to mať za následok bizarnú výmenu látkových premien. Ale k veci.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bolo leto 1999 a ja som pil s Braňom čučo. Čučo, alebo Mozgojeb. Tak sme volali víno za ľudovú cenu v plastovej fľaši. Robili sme tak vždy raz do mesiaca. Skryli sme sa pod stromy a užívali si sladkého vnímania všetkých tých premien. Keď sme ho dopili, stavali sme sa na hlavu a navzájom si držali nohy. Aby sme mali lepšie predstavy. Nápadité, viem. Nosil som vtedy sako po otcovi a zvony. Tričká iba na ruby a dlhé svetre. Najlepšie deravé. Vlasy som si neumýval zo zásady a to čo mi rástlo na brade bolo ako ochlpenie dospievajúcej žaby na prirodzení. Bol som rocker a to sako som mal oblečené aj včera. Áno, bol som rocker. Presne ako dnes. Niektorí ľudia nemenia záľuby a ja sa priznávam so vztýčenou hlavou. Som jeden z nich. Poďme ešte k móde. Áno, na danú dobu som sa obliekal šialene bizarne. Šialene. Som za to vďačný, lebo dnes nikoho neškatuľkujem. Ani za výzor, ani za výkony, ktoré by sa mnohým zdali cez. Hej. Lietali sme s rozprestretými krídlami, utekali pred skutočným svetom a boli slobodní. Bili sme sa za svoje pravdy a bláznili sa. Bolo to super detstvo. Začínam si pomaly uvedomovať, že som rád, že som to svoje post pubertálne obdobie prežil bez nejakej väčšej ujmy, i keď... Niektorí ľudia sa zbláznia priskoro, tí musia mať ale prekrásny život. Volám sa Jano Marton a som jeden z nich. Hm. Boli to dobré časy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

(Úvod epilógu divotvorného prebúdzania sa...):

- Vstaňte, kto ste, ako ste sa sem dostali? – začul som neznámi hlas nad svojou hlavou

- Už tu leží asi hodinu, - počul som starecký hlas.

- Kde som? – opýtal som sa.

Toto bola kombinácia oboch spomínaných prebudení z úvodu. Bolo leto 1999 a ja som nevedel kto som a kde som. Fakt. Poďme ale po poriadku...

(Samotný príbeh šťastného muža, ktorý sa prebral...):

Rád som chodieval cez Popradku (cez rieku Poprad) pri gymnáziu Dominika Tatarku. Asi som chcel upútať gymnazistky. Fest boli dobré. Boli to také trafené intelektuálky, ktoré mi ale rezali. Ja som bol učeň. Nechcel som ísť na výšku a vlastne všetko mi bolo jedno. Keď som prechádzal vtedy cez Popradku v tom saku a obutý, ľudia na moste zastavovali a krútili hlavami. Niektoré baby si šuškali a pár týpkov po mne hodilo kameň. Nikdy ma nikto netrafili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Čo ti jebe? – zakričal holohlavý týpek a odpľul si na most.

- Mne áno, a čo ty kámo? – zakričal som ja a ukázal mu penis.

- Hybaj von z tej vody, zarežem ťa, - zakričal.

Ten fašista mal vtedy menšiu výdrž. Stál som v strede rieky a nohy ani by mi lámali v kolese. Pamätám sa ako nedočkavo prešľapoval. Dve gymnazistky mi vtedy držali palce aj na nohách, videl som to v ich očiach. Fašista mal v ruke dve videokazety. Asi to bolo porno a keď si vyberal medzi predstavami že buď rozbije papuľu týpkovi čo chodí cez rieku, alebo si dobre vyhoní, rozhodol sa pre druhú možnosť. Odišiel. Už sme sa viac nevideli. Keď som konečne vyšiel na breh triasol som sa ako osika. Vošiel som do Haligandy a zožal potlesk. Haliganda bola a vlastne stále aj je putika pri rieke. Rád som sa tam chodil skrývať a tancovať pri juboxe. Dokonca som sa tam asi aj raz zamiloval. Alebo dva krát. Neviem, asi dva. Jednej som napísal báseň a druhej nakreslil netopiera. Nepochopila to našťastie ani jedna z nich a v žiadnom z tých prípadov to nebola láska. Všetko malo mať v mojom živote postupnosť. Zbláznil som sa skoro a lásku som mal nájsť až neskôr. Ale o tom inokedy. V inom príbehu z iných planét.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Ty si môj Lennon, - vložila mi do úst jazyk Mona.

- Aj ty si môj Lennon, - povedal som s trasúcimi sa perami ja.

- Ja som Yoko ty somár, - zaškerila sa.

- Tvoj frajer chodí cez Popradku oblečený a ty mu nič nepovieš? Veď to je choré, - ukázala na čelo Lena.

- Prečo? To je úplne v pohode, - predniesol Brko.

- Ty si furt v pohode, to asi preto sa vždy pýtaš, aký je dnes deň, - ukázala Brkovi prostredník Lena.

- Serte na to, - šľahla do vatry Mona.

- Dajme sa dnes slávnostne dole ľudia, - zabil Brko.

- Večer mám skúšku. O týždeň máme koncert a mne furt padajú tie texty, - povedal som.

- To máš z toho čuča, - zavrčala Lena.

- Nechaj láskavo môjho frajera na pokoji, je to Lennon, - bránila ma Mona.

- No dobre pokoj baby. Ako slávnostne? – opýtal som sa a hodil kukuč na Brka.

- To nechaj na mňa, - žmurkol oboma očami naraz. Jedným by určite nedokázal.

Vypil som tam vtedy tri pivá keď prišiel ku mne Brko a vytiahol zvláštne zabalenú cigaretu.

- Tak tu je spomínaná exkluzivita Lennonko, dáš si? – opýtal sa so skleneným pohľadom.

- Nie, to ja nemusím ty kokos. Ako na chlast sa dám furt nakecať, ale toto no čo ja ti viem.

- Ale Lennon neser sa, - povedala Mona a stiahla ma na ženský záchod.

- Milujem ťa skúsme to, - zašepkala a vopchala mi ruku do nohavíc.

Bola to celkom rýchla jazda a keď som sa vracal a zapínal si zvonové rifle, pri juboxe ma čakal Brko.

- Tak čo, dáš si?

- Jasan, - povedala Mona aj za mňa a odpľula si.

- Počkaj, čo to kurva vlastne je? - opýtal som sa.

- Hašiš. Čistý hašiš. Dovezený priamo z Amsterdamu, pestovaný pod umelými lampami. Neskutočný. Uvidíš, čo si ešte nevidel, - hovoril plynule a gestikuloval s vypúlenými očami, ako zo zlého filmu. Bol na kašu.

No a tak sme to vtedy vyfajčili traja. Ja, Mona a Brko. Najprv nič. Myslel som si, že sú to len nejaké trápne sračky a tak som sa po tom čuče a pive cítil celkom nudne.

- Čo to je za taras buľba? – opýtal som sa Brka.

- Chalan vyčkaj, kým príde vlak na konečnú - povedal vážne a pohrozil prstom.

- Aký vlak? – opýtal som sa.

- Ježiš no kým to dôjde do krvi Lennonko môj milovaný, - povedala Mona.

No a tak sme sedeli na brehu Popradky. Nikto cez ňu nechodil a mne prichodilo žeby som sa mal cez ňu pobrať. Mona ma však vtedy nepustila. Že nebude svedčiť na polícii a potom mojej matke vysvetľovať pri hrobe, že práve ona mohla byť jej nevestou. Celé zle. Zdalo sa mi to všetko ako večnosť. Všetci traja sme stíchli. Akoby sme čakali na tretiu svetovú. Nikdy nedokážem vysvetliť, prečo som mal chuť chodiť cez tú rieku, keď som sa spratal do iného stavu. Potreboval som asi utopiť pochybnosti. Vlastne rovnako ako dnes, len dnes už cez Popradsku nechodím. Z niečoho som predsa len vyrástol i keď... Hm. Nechajme dni plynúť. Nechajme to všetko na inštinkte zvieracieho pudu. Možno tam zajtra po robote odstavím auto a vhupnem obutý a oblečený.

- Vy ste kto? – opýtal som sa zrazu mojich prisediacich so zaľahnutým sluchom a príšerným hladom.

- Jupí, vlak došiel, - zapískal Brko a rozrehotal sa.

- Ideš Lennon môj, - rehotala sa aj Mona.

- No ty kokot, - povedal som a viac neviem.

Bola to šialená haluz. Zase som sa rozhodol brodiť rieku. Tam a hore. Vôbec som necítil chlad. Ale že vôbec. Mona a Brko zmizli. Mal som vtedy svoj prvý mobil. Fest veľký. Asi ako disco keksy. Volali mi chalani, že máme skúšku. To si ešte pamätám celkom jasne. Teda myslel som si, že som si to pamätal celkom jasne. Deň vtedy začal husto. S Braňom sme si namiesto zošita na prvej hodine otvorili čučo a moje chodenie po Popradke vrcholilo telefonátom druhej frajerke. Ja viem, že sa to nepatrí, ale vtedy som mal dve. Vždy keď som bol tak trochu NAOPAK, potreboval som svojim frajerkám volať a vykričať im totálnu pravdu. Som rád, že som to všetko prežil a postupne zo seba dostával. Dnes som oveľa slobodnejší. Nemusím vykrikovať. Stačí že čas od času rozprávam. Som inak celkom nespoločenský a tichý. Zatiahnutý do seba a uzavretý. Možno za to môže moje detstvo, alebo len roky lietania vo svojich výroch. Ale o tom možno v inom príbehu.

 (Prebúdzanie...):

- Tak sa prebuďte, - kričal policajt. Spoznal som to podľa uniformy.

Okoloidúci gymnazisti sa na mňa pozerali. Dokonca jedného som počul ako povedal: Ja ho poznám. Ležal som na chodníku pred gymnáziom Dominika Tatarku v Poprade. Boli asi dve hodiny. Žiaci opúšťali školu a tí čo boli po škole, vyseli na oknách. Chcel som im zakričať že čo čumia, alebo aspoň ukázať fakera – ale nič. Nebol som schopný hovoriť, ani gestikulovať. Bol som v riti, ležal som na stred chodníka v Poprade pred gymnáziom Dominika Tatarku za bieleho dňa. Tak, a je to zo mňa von.

- Odkiaľ ste, ako sa voláte? – kričal policajt.

Krútil som iba hlavou. Na viac som sa nezmohol. Postavili ma na nohy a odviedli na lavičku.

- Budeme s ním musieť ísť na záchytku, - povedal jeden.

- Ježiš zase tie papierovačky, - povedal druhý.

- O chvíľu nám končí zmena, kašlime na to, - povedal.

- Hmmm, - zamyslel sa druhý.

Neviem čo mi to vtedy napadlo, ale vytiahol som občiansky preukaz.

- Mám skúšku, - dostal som bľabotom zo seba.

- Čo? – opýtal sa policajt.

Ďalej som už hovoriť nevedel.

- V poriadku, - povedal policajt a vrátil mi občiansky.

Zrazu sa postavili a odišli. Zmena im fakt končila a oni by museli zapisovať, vypisovať. A tak sa rozhodli, že som v podstate neškodný a neohrozím iných ani seba. Pustili ma. Rozhodli sa správne. Ani vtedy a ani teraz by som nikomu neublížil. Hŕstka žiakov, ktorý celú akciu sledovala sa pomaly rozpŕchla. Sedel som na tej lavičke a prešiel si po vlasoch. Ty kokos mal som vyholené boky a dlhý blond melír spustený na ramenách. To čo sa stalo? Kokos? Myslel som že ma vytne. Absolútne som vtedy netušil, čo som celý ten čas robil. Skúšal som si to vyrátať. O jedenástej som odišiel z Haligandy. Boli dve. Tri hodiny môjho života sa totálne stratili. Ale že totálne. Nieže si ich nepamätám, je neviem kým som bol.

- Kde si, už pol hodinu máme mať skúšku? – opýtal sa Miro.

- V riti, - povedal som.

- Kde?

- Nikde, - zložil som.

Naokolo bližšie. Povedal som si a vracal sa okolo Gympla nazad do Haligandy. Prešiel som Popradku, tesne pred brehom spadol a stratil veľký mobil. Odplával. Dal som si pivo a v záchode obzrel svoj nový strih. Za stolom spala Mona a pri ňom tancoval Brko. Bol ako narkobarón. Sklenený pohľad, šiltovka naopak, oblek, kraťasy a tenisky. Pretrel som si oči, otočil sa a odišiel na skúšku.

Keď som vtedy vošiel do skúšobne, chalani sa zhrozili. Mal som potrhané rifle aj sako a ozvracaný nový účes ala BEK STRIT BOJS. Bol to vraj bizarný pohľad. Skúška sa vtedy zrušila. Nebolo mi rozumieť, aj keď som veľmi chcel spievať.

(Pokračovania ostatných prebudení...):

Niektorí ľudia sa naozaj prebudia a vedia kde sú a kto sú. Niektorí to tušia a potom sú tu aj takí, ktorí to nevedia vôbec. Hašiš som od vtedy už nemal. Teda dalo by sa to nejako takto povedať. Od vtedy hej. Kedy bolo vlastne vtedy? Ako povedal Charles Bukowski: Niektorí ľudia sa nikdy nezbláznia, tí musia mať ale príšerný život. A tak som sa toho držal a zbláznil oveľa skôr. Asi sa to tak malo stať. Prežil som to. Teda zatiaľ. Teda zatiaľ žijem. Odvtedy som napísal strašne veľa básní a vydal pár kníh. Nemenil by som ani jeden moment. Fakt. Ani ten zo včera, ani ten z pred pätnástich rokov. Tak to malo byť. Tak to bolo.

Bol som súčasťou a prežil som to. Fakt. Ešte jeden citát od Slobodnej Európy: Kto si pamätá 90te roky, tak ten ich nikdy nezažil. Whisky asi vie o čom spieva. Ja si z nich pamätám celkom dosť a možno preto píšem. Lepšie sa mi potom zaspáva. Keď sa vypíšem. A teraz? Pijem Rooibosový čaj a usmievam sa. Pozdravujem všetky gymnazistky a gymnazistov. Všetkým ktorí chodia po vode, lebo oni vedia prečo chodia. Nezmenil som sa od vtedy ani o mačný mak. Ani o zrnko piesku. Stále som to ja. Ozajstný a skutočný. Viete čo je na živote najlepšie? Že si môžete stále vybrať. Fakt. Buďte slobodní, ale aj opatrní. Dnes sú časy ťažšie. Nie všetko sa dá tak ľahko prežiť. Dávajte na seba pozor. Fakt. Nemoralizujem, len hovorím čo práve cítim. Čo mi práve rastie z hrdla. Sloboda. Moja sloboda. Moja viera. Môj život. Môj svet. Moja Láska, ktorú som v tomto živote predsa len stretol. Ďakujem, že som sa mohol zblázniť. Ďakujem.

Keď som dnes začal písať tento príbeh a bol asi v polovici, počítač mi zahlásil konfiguráciu systému a zhasol. Nenašiel som ani písmenko. Volal som aj kolegovi Stanovi, ktorý je v tom macher, ale nič. Nie som technický tip. To ani náhodou. Dnes som naštiepal fest veľa dreva. Štiepať drevo je inšpiratívne. V dreve sú múzy a v múzach sú korene mojich pocitov, z ktorých rastiem. No a tak som Stanovi poďakoval za veľkú ochotu a chvíľku len tak sedel. Začal som premýšľať, či to tak malo byť a ja nemám dnes tento príbeh ďalej otvárať a písať. Postavil som si hlavu a napísal to odznova ešte raz. Je dobré, keď človek vie kto je a kde je, ale zase na druhej strane... uvoľnime kravaty a vypustime paru. Budiť sa niekedy mimo reálny svet utlmuje bunky a zaháňa strach. Svet je úžasné miesto kam sa dá celkom v pohode narodiť. Fakt.

Dopisujem tieto riadky a idem zapáliť narúbané drevo. Čaj vychladol a ťažké mračná objavili ďalšie vody. Možno sa dnes pôjdem prejsť cez Popradku a v Haligande si dám tri pivá. Prejdem okolo gymplu a usmejem sa. Nemenil by som. Nič. Ani bohovi.

Opatrujte sa a dávajte na seba pozor. Primárne je prebrať sa. Kde a ako, je už sekundárny pojem, ktorý sa určite vyrieši. Nevešajte hlavy. Buďte slobodní. Na zdravie!

JANO MARTON

Live in IRELAND :-)
Live in IRELAND :-) 

ps. Moje knihy na MARTINUSE

Ján Marton

Ján Marton

Bloger 
  • Počet článkov:  353
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Je čas obety. Polčas rozkladu. Každý ponúkne čo najviac". - Andrijan Turan Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu