SESTRY

Autor: Ján Marton | 1.6.2016 o 11:15 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  91x

https://www.facebook.com/pages/J%C3%A1n-Marton/247328692062079 ............................................

Boli tam vtedy všetci. Malý Bučo, It, Fero aj starý somár Vendo. No a ja. Teda keby som tam vtedy nebol, mohol som dnes možno lepšie spávať a tento príbeh by ste nikdy nečítali. Ale keby si spisovatelia zakladali na slove KEBY, prežívali by krásne, umelohmotné a vyfarbené životy plytkej pointy. Všetko bolo ale inak. Ja som počúval metal, v noci nespával a budil sa s výkrikmi mien cudzích ľudí. Bolo to také zákopové. Také vojnové. Také zvláštne. Pot vo vlasoch, stŕpnuté ruky.

- Nekrič, zobudíš malú, - upokojovala ma žena.
- Ja?
- Áno ty. A prosím ťa kto je to tá Simona? – opýtala sa s rozospatými očami moja vtedajšia partnerka.
- Neviem, - povedal som a otočil som sa na druhý bok.

V snoch to bolo ľahké, vždy som sa z nich zobudil. Život bol iný. Skutočnosť bola iná. Nerád som sa v ňom stretával so známymi aj menej známymi. Bol som nútený odpovedať na povrchné otázky a to ma odrádzalo od bytia ako takého. Ako sa máš? Čo máš nového? Hmmm. Nie. Nemám sa, - napádalo mi odpovedať. Radšej som mal cudzích ľudí. Na tých som sa aj úprimne usmial. Ráno na prechode. Poobede v Sintre. Večer na chodníku. Bolo to také slobodné. Nemusel som sa báť, že sa ma budú na niečo pýtať. Minuli sme sa a naše životy plynuli ďalej. Život je kolos, ktorý je postavený na mantineloch, zemi a strope. Je to už raz tak a ak by som to chcel ignorovať, musel by som odísť do lesa a žiť tam sám. Takto je mi ale dobre. Mám doma svoju ženu, mačku, relatívne pokojné šialenstvo v sebe a v izbe počítač na ktorom sa môžem z toho všetkého raz za čas vypísať. Vyhýbať sa dá stále. A stretávať? Narážať? To vlastne tiež.

Simona bola zvláštna. Len tak sme sa v snoch rozprávali, alebo mlčali. Bola to prazvláštna bytosť. Snažil som sa rozpočítať percentuálnu pointu našej viny. Sedel som na lúke a trhal sedmikrásky: Ty, Ty, Ty... Vyšlo mi prekvapivo: Ja.

K pointe:
Keď sme sa tak vracali z piatkového pokru na strednom Slovensku, stretli sme krásnu babu. Stála na parkovisku vedľa Ferovho auta. Fero vypil najmenej, tak sa rozhodol že to strihne. Teda ako každý piatok. Čím viac vypil, tým viac mal chuť šoférovať.
- Kamže kam chalani? – opýtal sa hlas spoza auta.

Malý Bučo vytiahol svoju tabatierku s ušúľaným tabakom a jemne handrami ohádzanú babu chcel ponúknuť. Usmiala sa a ja som prevrátil panenkami. Zase som mal nezvládnuteľnú túžbu súložiť. Keď sa to vo mne prebudilo, ocitol som sa na kare všetkých morálnych zábran a pocitu viny. Bolo to presne vtedy.

- Nie nie, ďakujem, nefajčím, - usmiala sa.
- Inak ja som Vivien, vy odkiaľ chalani?
Bučo skryl cigaretu a začal zvracať. Fero sa hneď pustil do rozhovoru.
- My ideme z porady, - zabil.
- Z akej? – opýtala sa Vivien.
- Z takej obchodnej, - povedal It a ja som mal pocit, že im uverím.
- Nechcete ísť pozrieť moje sestry? – opýtala sa a zakrútila kabelkou.
- V poho, - povedal som ako prebudený hriešnik.
Malý Bučo povedal, že ostáva spať vo Ferovom aute a It mávol rukou, že on tú svoju nepodvedie a začal hľadať v telefóne číslo taxíka. Každý sme boli iný a morálne mantinely mali nastavené každý inak. Ja som v tom momente nemal žiadne.
Priznám farbu. Bol som napitý a nabudený ako nikdy. Ok, priznám aj súradnice – Žilina. Ostali sme tam teda s Ferom a Vendom. A Vivien. Keď nás nakladala do jej hrdzavého pickapu, opýtal som sa:

- To sa nebojíš? Sama s troma somármi?
- Ja som obchoďáčka, zvládla som aj horších, - usmiala sa.
- O čo? Obchoďáčka? – zakoktal starý Vendo.
- No. – prikívla Vivien a vybrala vizitku.
- Ideme do bordelu!!! - zakričal Fero a začal vyť ako vlk. Robil to vždy, keď bol šťastný.
- Nie do bordelu páni, zastupujem „Masážne centrum Sestier“, - povedala Vivien.
- No do riti, - povedal Fero.
- Masážne centrum, - zopakovala Vivien.
- Aké centrum? Nákupné? – opýtal sa Vendo.
- Ale nechaj tak, - preťal som auto.

No a tak sme sa dostali na okraj mesta do starého domu. Kokos vyzeral presne ako z fotiek, čo stavali naši vo Svite. Neomietnutá barabizňa. Vyzeralo to akokoľvek, len nie ako bordel. Teda ja som bol stále presvedčený, že ideme do bordelu. Masáž ako masáž. A v piatok v noci? Vymasírovať sa dám na ihrisku v sobotu doobeda, napadlo mi. Vošli sme dnu a v kuchyni pri stole spala kuchárka. Proste presne tak vyzerala. Biela zástera, prázdna fľaša rumu na stole. Kokos a ten stôl. Bol na ňom taký plastový obrus. Pár sviečok, rustikálny nábytok.

- Tak ja to jebem, - povedal Fero a otočil sa na päte.
- Moment páni zobudím sestry, - povedala Vivien.
V tom sa zobudila kuchárka. Teda dajme jej pracovné meno Kuchárka.
- Vitajte páni, nech sa páči sadnite si, - povedala opito a zakopla o roh stola. Kokos, vyvalila sa ako vorvaň. Bizarné.
- Mali sme ísť z toho pokru asi rovno domov, - povedal starý Vendo.
- Pravdu máš brat môj, - zašepkal ho Fero.
- A vy tu akože tiež pracujete? – opýtal som sa s taktom opatrnosti v hlase kuchárky.
- Áno, vyzerá že tu nie som?
- Nie ja len či ako aj to... no veď viete, - nedalo mi.
- Som Paula, a nevykaj mi. Som niečo ako ich mama. Ako ich vedúca, veď počkajte sestry o chvíľku prídu.
Vivien sa vrátila do kuchyne a spustila.
- Sestry sa sprchujú. Sú presne tri. Pre každého jedna. A to že ste tu prvý krát, máte u nás zľavu, - usmiala sa.
- Moment, - ozval som sa ako prvý.
- Ako vyzerajú sestry? – skočil mi do reči Fero.
- Pozrite sa, nechajte sa prekvapiť páni. Máme tu taxu 45eur na hodinu. Za to, že ste tu prvý krát, máte to za 30 na hlavu.
- Nech to parom pobije, - povedal Vendo a vytiahol 30eur.
- Som za, za tricku si nezašukám ani v Gerlachu v nedeľu nad ránom, - zašepkal Fero.
- Prehovorili ste ma chalani, - zahral som formu a zložil „kauciu“.
Piatok nepiatok. V pokre mi aj tak vôbec nešlo a čo. Aspoň si zašukám. Napadlo mi. Vivien zobrala odmenu a stratila sa v pivnici. Bol to dom ako z nízkorozpočtového filmu.
- Nech sa páči páni, - Paula nám ukázala sprchu.
- Pekne jeden po druhom, - dodala.
Taká malá kutica. No a tak sme sa osprchovali a v kuchyni čakali na sestry. Bol som nadržaný ako malé prasiatko.
- Nech sa páči páni, prichádzajú sestry, - povedala Vivien a neviem odkiaľ sa spustilo „Sladké mámení“ od Vondráčkovej. Skoro ma naplo.

Keď sa však z izby vyrojila trojica statných chlapov v ženských plavkách či bikinách či čo to bolo, myslel som že sa pozvraciam. Svalnatí, stavaní. Kokos ani vyhadzovači. Na nohách mali ružové lodičky a tancovali ako labude. Fero s Vendom kukali s otvorenou papuľou a vlastne ja tiež. Ferovi po pravom kútiku stekala slina. Vyzeral ako retardovaný. Sedeli sme ani prikovaní. Chcel som sa postaviť, ale v tom ma jedna zo sestier prudko švacla nazad a pohrozila prstom. Vivien sa usmievala a Kuchárka otvárala rum.
„Ak ma tu dnes niekto ošuká do riti, asi vyhlásim tretiu svetovú“ – napadlo mi. No a tak sme pokorne vyčkali na koniec známeho šlágru od Helenky Vondráčkovej a čakali čo sa bude diať.
- Ja som Simona, - predstavil sa prvý chlap hrubým hlasom a uklonil sa.
- Ja som Stanka, - povedal druhý.
- A ja som Nina, - zabil predstavovačku tretí.
- Ja som Jano a asi pôjdem, - postavil som sa.
- Ale nikam nepôjdeš kocúrik, - posadila ma do stoličky prudkým pohybom Simona.
Myslel som vtedy že ma fakt porazí. Nevedel som čo a ako. Netušil som čo nás vlastne čaká a do akej riti sme sa to vlastne dostali.
- Prosím vás, - hlásil som sa ani v škole.
- Áno? – povedala Vivien.
- My by sme radi išli domov, - povedal starý Vendo.
- Ale nie, vy teraz nikam nepôjdete, - povedala Simona.

Simona vyzerala ako vodca sestier. Snažil som sa o dialóg ktorým by som ich nerozrušil a hlavne nevzrušil. Na súlož som už ani nepomyslel. Stali sme sa vlastne obeťami únosu. To mi už došlo. Musel som ale vymyslieť, ako sa z tejto šlamastiky dostaneme. Po dlhom rokovaní so sestrami pristúpili na dohodu.
- Dobre teda. Dvaja môžu ísť, ale jeden tu musí ostať, - povedala Simona a kývla na Stanku a Ninu, ktoré sa vytratili.
Pochopil som, že kruh sa uzavrel a všetky moje hriechy a smilstvá majú byť dnes zrátané. Majú byť znásobené v pekle, tuto na Zemi.

- Chalani bežte, - povedal som.

Po Ferovi a Vendovi sa len tak zaprášilo. „Kamaráti“ – napadlo mi.
Vôbec som netušil, čo ma bude čakať.

- Vivien, máte 90eur. Prihodím Vám stovku, keď ma pustíte.
- Ale veď ešte ste nedostali ani masáž, - usmiala sa Vivien.

No a tak som sa ocitol na izbe so Simonou. Bol tam klasický masážny stôl. Teda keď nerátam ten rustikálny nábytok. Simona si vyzula lodičky.

- Nech sa páči. Bruchom na stôl.

Klepal som sa ani osika. Fakt. A čo no. Nemal som chuť byť ošukaný chlapom.

- Poprosím chrbát a nohy, - povedal som v snahe zabrániť katastrofe.

Čo Vám poviem, lepšiu masáž som nedostal ani od ligového maséra. Fest dobré. Žiadne znásilnenie, ošukanie. Nič. Iba fantastická masáž chrbta a nôh. Sú situácie, keď človek čaká to najhoršie. Je napätý, škrípe zubami a nakoniec nič. Ani len bodka. Ani len vánok. Proste opak. Všetko celé dobré. Simona mi potom porozprávala svoj príbeh, ktorý opisovať nebudem. Dal som jej sľub. Ako fakt husté. V ten piatok som si nezašukal, ale ani som nebol pretiahnutý. Dostal som super masáž, takže sa dá povedať, že to skončilo happyendom. Stretli sme sa potom so Simonou ešte asi o dva týždne na pive. Prišla v civile. Ako normálny chalan. Na masáže som chodil, vždy keď som mal cestu na západ. Keď som raz asi po roku išiel do Blavy na Bibliotéku, chcel som pozdraviť Simonu a mal som pre ňu nejaké knihy. Simonin telefón bol nedostupný a tak som sa stavil v Žiline. Skoro ma švaclo. Dom búrali. Stáli tam autá a nakladali čo po dome ostalo. Bol som v šoku. Hm. Asi to tak malo byť. Už sme sa viac nestretli. Bizarný príbeh na oko, ale vlastne nie až tak celkom.

- Tak čo ako? Ty kráľ honibrkov? – usmial sa It pri pokri v jeden piatok.
- Super chalani, - usmial som sa ja.
- Kedy ideš do Žiliny? – rýpal rozrehotaný Fero.
- Neviem, - povedal som pokojne.
- Nie si ty comming out? – opýtal sa malý Bučo.
- Aké to je do riti od chlapa? – nedal sa starý Vendo.
- Páni, povedal som pokojne: som viac na ženy ako kedykoľvek predtým a väčšiu héťu ako som ja nepoznám. - povedal som s úsmevom.

Inak HÉŤA – to slovo korení v meste: Nové Mesto nad Váhom. Bol som tam asi pred 12stimi rokmi na jednej gay párty, keďže môj veľmi dobrý priateľ je gay, neodmietol som. Bol som tam vtedy jediný z môjho brehu. Fest dobrá žúrka. Fero ma vtedy hladkal po kolene a zabil: „Krajšiu héťu som v živote nevidel“. Tak len toľko k histórii tohto slova.

No a spomínaný piatok kde som dostal od chalanov prezývku kráľ honibrkov? Vtedy som poker prehral a všetci sme šli domov. Už sme viac nechceli blúdiť v mestách a hľadať orálne, ani iné masáže.

Odvtedy sa všetko zmenilo. Pár príbehov prešlo do reality, iné sa stratili a niektoré sa vlastne ani nikdy nestali. Stačilo si vybrať. No a chalani z našej štvrte? It sa začal venovať tantrickej masáži, teda nechával sa masírovať vždy desiateho a dvadsiateho v mesiaci. Neviem prečo tie dni, tak si to proste určil. A výsledok? Nevie si to vynachváliť. Hlavne ten prst v riti po zblížení sa s masérkou. Pre ten nemôže ani spávať a chce sa rozvádzať. Starý Vendo prestal nadobro s pálenkou a dal sa na meditácie. Fero si spravil birmovku a venuje sa cirkvi. Vraj Boh je cesta. A Fero a ja? Založili sme kapelu. Sem tam si vypijeme a sem tam stretávame podobných a aj menej podobných ľudí. Poker som už nehral pár rokov a ani ma to neťahá. Hazardujem sám so sebou, načo ešte v kartách. A ešte píšem básne. Ale to už možno niektorí viete.

Minule som videl v správach na Markíze reportáž z Dúhového pochodu z Prahy. Kokos vyskočil som zo sedačky ako trafený. Simona v prvej rade s takým týpkom v kravate a slim fit obleku za ruky. Strihli to nazad na Švajdu a Puškárovú tesne potom, ako si dali pred kamerou jazýčkovú. Fest dobré hovorím si. Tak sa našla. Všetci niekoho potrebujeme. A ten kto hovorí že nie, tak klame. Mali by sme sa stretnúť, hoc je to tak 50 na 50. Môžeme sa stretnúť a nemusíme. Ak áno, je to fasa. Ak nie, je to také plazenie sa a plíženie vpred. Ale aj to sa dá celkom slušne prežiť. Niekto sa stretne neskoro, lebo vždy je čas aby bolo neskoro. Potom musí ísť každý svojou cestou. Aby sa život žil a dobré bolo dobrým.

Minule som tak sedel pred tou Žilinou na parkovisku, jedol som tresku, rohlík a pozeral na kabínu rumunského kamióna, ako sa triasla. Vystúpila z neho celkom pekná stredoškoláčka. Mohla mať asi tak 17? Hej asi tak. Utrel som si rybu z kútika úst a usmial sa. Napadla mi replika Boleka Polívku z geniálneho filmu Pelíšky: Šukáni je pro decka, chlapi si vypijou. A tak som naštartoval a dostal sa do krásneho banského mesta. Odparkoval som auto a dal si v zadymenej putike tri pivá a borovičku. V Prievidzi som mal čítačku až o 18:30, a predtým ma čakala návšteva u jednej mojej čitateľky. V správe mi okrem vyznaní k mojim básňam poslala až príliš šialenú fotku svojej pointy na to, aby som sa s ňou nestretol. Po fotke a troch bodkách bola veta: Čítala som Vaše básne pán Marton a presne viem, čo potrebujete. No a tak mi to nedalo. Bol som predsa od prírody šialene zvedavý. Ale o tom až niekedy v inom príbehu. Stretávanie a míňanie sa je vlastne skoro to isté. Záleží len na tom, v akej galaxii a časovom horizonte našich životov sa to celé udeje.

Ps. Moje knihy:
https://m.martinus.sk/autor/34806/Jan-Marton/Knihy

Ps2. Láska:
https://m.youtube.com/watch?v=nLPHt7yBBwo

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?