VOJNA

Autor: Ján Marton | 22.2.2016 o 7:23 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  103x

https://www.facebook.com/pages/J%C3%A1n-Marton/247328692062079 ............................................

Bola jeseň 2000. Mal som pocit, že nepadajú listy, ale stromy. Že cesta sa mi stavia do cesty a ja strácam silu. Prešlo 16 rokov a ja som pozbieral popadané stromy a napravil cestu. Dnes sa mi do cesty stavajú zase iné cesty. Možno o tom budem písať v roku 2032. Neviem. Možno už nebudem písať a možno tu už nebudem vôbec. Nemám to až tak celkom vo vlastných rukách. Písanie to áno. To som mal a aj vždy budem mať. Som si sám sebe pánom. Absolútnym. Strieľam, pálim, hľadám. Stále niečo. Našťastie. Občas to má spád, občas menší, ale predsa. To už ale odskakujem od pointy. Bola jeseň 2000...

Vrátil som sa zo základnej vojenskej služby. Bol to rok srandy, basy, šikany. Rok utekania pred „civilistami“ z krčiem, ktorí si mysleli, že sme vygumovaní zelenáči. A ja som bol iba hipisák a rocker!!! Toto ma poznačilo asi najviac. Preto keď som sa vrátil z vojny, prederavil som si obe uši, nechal narásť vlasy po ramená a nosil gorále a šnúry a reťaze. Všetko čo som tam nemohol. Bol to rok kokotizmu, i nie. Bol to rok hlasných trúb a onanie. Našiel som si frajerku a frajerka ma nechala. Už dva roky som vtedy písal básne. Cítil som sa ako básnik. Ako vojak – básnik. Ako zelený poet. Strašné. Vyhral som aj jednu súťaž a dostal opušťák. Dva dni som sa neholil a pil. Dva dni som trtkával a vracal sa domov nad ránom. Už vtedy som mal taký dar. Ľudia ma počúvali. Teda hlavne ženy. Počúvali ma a načúvali mojim slovám. Boli to dávne časy, čo plynule prešli do blízkych. Čo sa premenili na spomienku a tento príbeh.

Vojna? Bol to rok trapasov, kosenia trávy a upratovania snehu. Kým som bol bažantom, plakával som na parapetnej doske každý večer keď ostatní zaspali. Nechápal som prečo na mňa všetci kričia a granadír nemôžem jesť lyžičkou. Nerozumel som tomu, prečo mi niekto jedného dňa zobral walkman, vlasy a slobodu. Prvý polrok som sa pretĺkal a počúval príkazy ako robot. Mal som stále čisté kanady, vo vrecku marsky a keks Mila. Žold som mal 89korún na mesiac. Potom mi ho zvýšili na 139, dostal som funkciu veliteľ družstva a hodnosť slobodníka. Mala to byť vojna. Služba vlasti. Nechápal som. Dnes sa len usmievam. Do zrkadla, na týpka, čo slúžil matke vlasti. Predstavte si ma so zbraňou. Bizarné.

Mal som to za 182 do civilu a prijal povýšenie. Desiatnik Marton – štábna krysa a kurevník. Volali ma Praváčik. Jožo Piskura z Lipian si v sprche raz všimol, že mi ho jemne berie do prava. Nikdy som to predtým neriešil. Od vtedy si na to spomeniem každý deň pri pisoári. Fakt mi ho berie jemne do prava. Potom ma volali Pošťatý. Strašná sranda, keď mi vyliali na plachtu džús kým som bol v službe. No a tak som sa volal Pošťatý Praváčik. Bola to sranda. Jožo bol fest týpek. Sme sa spolu rehotali na absurdite celého vojenského systému. Jeden večer som zahájil takú trafenú súťaž. Na izbe číslo osem ostali len najväčší odvážlivci: Jožo, Miro, Rasťo a ja.

- Tak čo budeme robiť Praváčik? - opýtal sa s tým vyrehotaným xichtom Jožo.
- Takže chlapi, nič čo sme tu ešte nerobili, - povedal som.
- Kto si ho prvý vyhoní vyhráva a ostatní mu kupujú krabičku cigariet.

Rasťa naplo. Chytil si ústa a odišiel. Miro ústa otvoril. Pamätám si presne jeho modré oči a otvorenú tlamu.

- Ti jebe Praváčik? – zatiahol po Bystricky.
Jožo ten sa usmieval akoby dostal opušťák. Toho na mne neprekvapilo nič. No a tak sme sa do toho dali. Čo vám poviem. Dva balíky cigariet mi vydržali asi tri dni. Rozdelil som sa s Jožom a Mirom. Po bratsky.

Vojna bol kus života. Boli to časy útekov a nepliech. Keď som na rotu prvý krát doniesol trávu, boli to riadne trable. Jožo Piskura vybehol z izby, behal po chodbe tam a nazad a kričal: „Ja nemám nohy, ja nemám nohy“. Vtedy som sa bál vojenskej basy jak sviňa. Keby na to došli, matka vlasť by mi toto neodpustila. Ale všetko sa vstrebalo, Jožo našiel svoje nohy a mňa nezavreli za prechovávanie omamných látok a prekurzorov. Jožo už viac nechcel húliť a ja som ho už nikdy neponúkal. Všetci sme si hľadali tú svoju vojenskú slobodu a hlavne mier. Spomínam s pokorou a hlavne úsmevom. Keď som utekal z Kežmarskej krčmy mal som na mále. Bol som pravý záložník FK Svit. Mal som rýchlosť a výbušnosť. Ale aj kurevský strach. Iva chytili. Prišiel dotrhaný ani malý pes.

- Prečo ste nepomohli spoluvojakovi desiatnik Marton? – reval kapitán.
- Som sa bál pán kapitán, - povedal som.
- Viete kto sa bojí?
- Nie pán kapitán, - povedal som posrato
- Kokoti sa boja desiatnik. Len kokoti!!! – zreval.

No a tak som Ivovi prepašoval na ošetrovňu pivo. Nehneval sa. Jeden deň som sa na buzerplaci chvel od zimy. Bol január a my sme tam stáli v tých modrých teplákových súpravách fakt ako kokoti. Niektorým veciam som nechápal a toto bola jedna z nich.

- Prečo sa trasiete desiatnik Marton? – opýtal sa kapitán.
- Lebo mi je zima pán kapitán.
- Viete komu je zima Marton?
- Nie.
- Darebákom desiatnik. Zasratým darebákom, - kričal a obdaroval moju aknenóznu pleť spŕškou jeho slín.

Boli to časy lovu. Časy mojich úsmevných básní. Časy zoskokov. Som prisahal, že nechytím do rúk zbraň. A hovno. Strieľal som ani Winnetou. Vystrieľal som si opušťák. Samopal mi čistil Tomáš za keks Mila a balík marsiek. Som to neznášal, čistiť zbraň. No a tak celý ten rok išiel akosi ďalej. Po pol roku mi napadlo, že ja na to jebem. Frajerka ma nechala a ja som postúpil svoju prvú post depresívnu traumu. Rozhodol som sa, že sa ani nepohnem. Že budem ležať na bidle, a nech ma aj odstrelia za vlastizradu. Neodstrelili. S nikým som nekomunikoval. Ani s náčelníkom štábu. „Praváčikovi prejebalo v bedni“ – znela oficiálna správa na našej rote.

Odviedli ma vlak do Ružomberka. Poslali ma na psychiatriu. Išli so mnou dvaja čatári. Jožo a Marek.

- A čo si už kokot Jano? - opýtal sa Marek po liptácky vo vlaku.
Mlčal som.
- Máš to za 164, si desiatnik a takéto chujoviny.
- A čo ak mu fakt prejebalo? – opýtal sa Jožo Mareka.
Marek sa na mňa pozrel a celú cestu už nikto nič nepovedal.

V Ružomberku ma primár psychiatrie prijal vľúdnym úsmevom. Mal skúsenosti a v ten deň podľa mňa aj riadnu opicu. Páčilo sa mi tam. Bola tam jedna fest pekná sestrička. Hneď sme sa zoznámili a chodili spolu fajčiť. Ostalo pri fajčení cigariet, nie všetko musí končiť mojim happyendom. Ráno sme mávali rozcvičky, potom lieky. Obed, voľný program a o štvrtej artterapia. Tam som hrával na gitare a čítal básne. Niektorých museli zavrieť občas do klietok. Toto som videl prvý krát v živote. Sila. Tam som si tak trochu uvedomil, že ja vlastne nemám žiadne problémy. No a tak keď som sa na fajčiarke zoznámil s Martou, myslel som že mi vypadne jazyk a aj črevá. Dala mi Davidoffku.

- Prišla som o dvojičky. O moje deti. Pri autohavárii, - povedala pokojne.
Nepovedal som nič. Ani ona mi už nepovedala nič, len keď po ňu prišiel jej muž, dala mi balík bielych Davidoviek a žmurkla na mňa. Potom som dostal modrý pásik na ruku. Náramok. So žltým náramkom ste museli byť len na oddelení, s modrým ste mohli ísť na dvor s dozorom a s červeným ste boli králi. To ste mohli ísť na dvor sami. Po ôsmych dňoch si ma zavolal primár. Bol zase po opici, videl som to.

- Pán Marton spolieham na vašu inteligenciu, - povedal a dal mi červený náramok.

Hrdo som vyšiel v župane na dvor. Pozeral som si múry, stromy, budovy, ľudí. V parku som videl dve krásne baby.

- Čaute čo vy tu? - oslovil som ich.
- Boli sme pozrieť kamaráta, má polámanú nohu a ty čo?
- Ja som blázon, - povedal som celkom vážne.

Začali sa smiať. No a tak sme sa dali do reči a dievčatá ma odprevadili až na psychiatriu. Za Blankou som potom chodieval do Ružomberka zo Svitu stopom ešte aj v civile. Ale to je iný príbeh. Keď som odchádzal z psychiatrie, Martu zase doviezli. Vyzerala strašne. Až ma zmrazilo. Doma vydržala presne dva dni. Neviem, kadiaľ lieta jej duša a kroky. Už som ju viac nikdy nevidel.

Po dvanástich dňoch som sa dostal naspäť do Kežmarku. Kým som bol na psychiatrii, prišli na rotu mladí bažanti. Niektorí obmedzení z môjho ročníka ich šikanovali so slovami: „Toto je nič, ale počkajte keď sa vráti Marton“. Marton bol vlastne postrach. Medzi bažantmi koloval príbeh, že som šialenec a keď sa vrátim budú mať po piči. Starí si vlastne zo mňa týmto urobili srandu, ale ja som o tom nevedel. Prvý ma privítal Jožo.

- Praváčik ty kokot, veď ty nie si blázon, - objal ma a rehotal sa.

Kráčal som po chodbe a bažanti mi salutovali. Nechápal som. Potom som vošiel na izbu. Bažanti mali osobné voľno a ležali na posteliach. Keď ma zbadali, vyskočili z postelí, zasalutovali a začali klikovať.

- Jebe vám chalani? - povedal som s otvorenými ústami.

No a tak som sa dozvedel, že vlastne ani nespávali od strachu a toho, čo im o mne narozprávali moji spolubojovníci. Najviac táral Jožo. S mladými som bol časom najlepší kamarát. Bránil som ich a nedovolil šikanu. Dokonca som im dával cigarety a zakázal salutovanie.

- Marton prečo vojaci nepracujú na dvore? – opýtal sa kapitán.
- Pracujú v izbách pán kapitán, - odpovedal som s úsmevom.
- Marton ja viem, že ma ojebávate, ale to vám len tak ľahko neprejde.

Sralo ho, že som ich kryl. Chcel aby som ich jebal ako on mňa. Bol som ďalej. Nepripúšťal som si aby ma jebal a tak som nejebal ani ja ich. Kapitán vedel, že ho mám totálne v riti a najviac ho sralo to, že som s úsmevom hovoril čo chcel počuť a na druhej strane ho fakt ojebával. Kapitán bol dobrý chlap, ale kokoooooooot. Tak sme to zvykli hovorievať.

Boli sme dobrá partia. Každý sme boli iný a ja s Danom sme boli dva extrémy a protipóly. On mi každé ráno hajloval a ja som sa mu zdravil dvomi prstami na znak mieru. Volal ma Žid. Ja jeho Fašista. Aj napriek všetkému sme sa rešpektovali a akceptovali. Boli to časy priateľstiev a ozajstnej spolupatričnosti. Časy utekali, mňa si gumy celkom obľúbili a tak ma povýšili.
Dostal som sa na štáb. Robil som pisára, lebo major sa dozvedel že píšem básne a trávim veľa času v knižnici. V knižnici nebol nik. Bolo tam ticho a tak sa mi tam dobre písali básne. Na štábe som dostal písací stroj. Bola to pecka, písať básne na písacom stroji. Cítil som sa ako básnik. Nechodil som už na rozcvičky, mal lepšiu stravu a pil som s mojim kapitánom na štábe. Vodku.

Štábny kapitán rád kukal na prázdnu fľašku a tak raz neprišiel do práce. Major mi dal šoféra, auto a rozkaz. „Bez kapitána Prachára sa nevracajte“. Ty kokos to bola paľba. Bol som u neho doma, kde mi otvorila jeho uplakaná dcéra. Inak pekná ako. Šípil som nejakú habaďúru a tak som v Kežmarku chodil od krčmy ku krčme. Kapitána som našiel v jednej zadymenej putike.

- Marton ak si so mnou nedáte, dám vás zavrieť, - povedal opito.

A tak sme sa spolu opili. Major potom kapitánovi zobral osobnú zložku a mne dal za trest služby pri stolíku na celý mesiac. Major bol dobrý chlap. Ale kokooooooooot. Blížil sa civil. Práve keď som sa v útvare udomácnil. Mali sme číslo 1603. Číslo útvaru. No a tak sme odrátavali. 10,9,8... Bažanti strašne plakali keď som odchádzal. Mira a podobných sa báli. Ku mne cítili niečo iné. Neviem prečo. Na rote som udržal slzy. Štábny kapitán nie. Keď som sa s ním lúčil a dával mu litrovku konzumnej vodky plakal. Neviem či od šťastia že odchádzam, alebo z nefalšovanej radosti pri pohľade na novú litrovku ohnivej vody.

Na autobusovej stanici v Kežmarku som už slzy neudržal. Boli to dobré časy. Kurva aj teraz revem jak malý chalan. Boli to naozaj neopakovateľné momenty. A konečne ku pointe príbehu...

Bola jeseň 2000. Po prehýrenej noci prišiel civil. Zlatý civil. A tak som si urobil párky, napustil vaňu a zapol si čierny album od Metallici v kazetovom prehrávači. Zaspal som v horúcej vani. Vtedy prišiel otec a mne zhodou okolností vypol prehrávač. Otec si myslel, že keď som bol na tej psychiatrii, je to vážne a ja si chcem hodeným magnetofónom do vody vziať život. Bol som zamknutý. Chcel vyraziť dvere no nedalo sa. Nemal rebrík a tak utekal po suseda. Zobudil som sa na to, ako mi do vane padajú črepy skla. Otočil som sa a sused Milan stojí na okne a kričí:

- Janko nie, nerob to preboha!!!

A ja že čo do piče? No a tak som vyšiel nahý z vane a na chodbe ma čakala pre zmenu suseda.

- Nerob to Janko, prečo sa chceš zabiť? – povedala s plačom v hlase.

Bol som nahý, totálne v riti, ale hlavne s chuťou žiť. Nechápal som. Tá istá suseda vtedy čakala mamu na ceste z roboty a povedala, že som chcel spáchať samovraždu. Vo Sviťanskom kvetinárstve vtedy objednali aj viac kvetov. Pani kvetinárka povedala môjmu kamarátovi, čo bol frajerke kupovať kvety:

- Mladý Marton zomrel počul si to? Veľa mladých bude kupovať biele klince, musím doobjednať.
- Nie nevedel, - povedal kamarát a odišiel v šoku bez kytice.

Ktovie či sa vtedy tie klince predali, alebo len zvädli, ako kvety čo mal kapitán nasedené v betónových kvetináčoch pred rotou.

Neviem. Viem len, že takto nejako som prežil vojnu a aj vlastnú smrť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?