Slová hoja rany. Slová hladia a rovnako tak dokážu amputovať časti tiel. Nedávam si na svoje slová pozor. To preto toľko požiarov a lások a križovatiek s červenými semaformi. Vrhám sa strmhlav dolu brehom a s roztiahnutými krídlami skáčem z obrovského brala. Každé ráno chodievam hľadať väčšie než včera. Mohutnejšie, s ostrejšími prevismi. Leziem na ne a zase rozprestieram krídla. Každý deň ma stojí o niečo viac, ako ten predošlí a predsa.
Slová sa zo mňa lejú. Hladia rany a amputujú časti tiel ľudí, čo sa vyskytli v mojej stratosfére. Moje slová dávajú prvú pomoc mne samému. Hľadám sa v nich a nachádzam. Topím sa v nich a vyliezam z ľadovej vody. Kričím, že dosť bolo soli. Že dosť bolo hľadania a tápania a pýtania sa. A potom s úsmevom zisťujem, že stále hľadám, borím sa a pýtam. Áno, vydychujem. Som to stále ja. Keby som bol iný, už by to nebol Marton. Už by to neboli moje slová, už by to neboli rany, na ktoré pozerám svojimi očami, píšem o nich svojimi slovami. Už by som nehľadal každé ráno väčšie bralá, ale len menšie. Ale aj to príde. Prídu aj dni, keď budem chcieť iba pokoj. Menej slov a rán a vody a brál. Menej všetkého. Menej a predsa. Básne a slová a stoky. Všetko zo mňa porastie, ani hlavičky mladých dubákov po daždi. Bude toho len menej. Menej zjem a vypijem. Menej napíšem a amputujem menej končatín. Vytrhnem menej sŕdc a možno už žiadne. Áno, aj to príde, keď povolia múry. Keď moje slová spomalia a ponoria sa ešte do väčšej hlbočiny. Prikryjem sa tvojou dekou a zložím ti okuliare. Hm. Možno raz. Zavriem počítač a nenapíšem o tom ako píšem dnes. Že som ťa prikryl svojou dekou a sadol si na okuliare. Tvoje. Že som napísal jednu báseň, kým si spala. Čítal som ju asi sedem krát, ale nikdy som sa ju nedokázal naučiť naspamäť. Ďakujem za slová, čo som dostal do lona tohto života. Za rieky a aj ostatné vody. Za všetky lásky, bez ktorých by nebola na svete ani jedna moja báseň. Lebo ja píšem presne tak, ako som narástol. Píšem tak, ako ma to všetko stretlo a potom opustilo. Ako som sa z lásky k nám opil a hladil si všetky svoje egá, aby som mohol na druhý deň napísať triezvy list a hodiť ti ho do nad ránom do schránky. Že som nechcel rany. A už vôbec nie amputáciu končatín. A ticho, to detto nie. Možno nejaké tie bralá a lúky. Tie áno. Krv nie. Chcel som len pár dobrých básní, pokojný život s tebou a pár múz, čo by si slinami vpísala do mojich pórov. Chcel som zaprášený stolík a pár kníh. Rúfusa, Bukowského a tak. Mojich milovaných. Hm. Mám čo som chcel. Presne. To čo odo mňa odišlo už nikdy nedokážem do seba vrátiť. Slová, to sú odtrhnuté psy z reťazí. Slová to je dar vesmírnej slobody. Strácam a nachádzam. Píšem a hojím rany. Vyvolávam tretiu a štvrtú svetovú, len aby som mohol nad popolom mŕtvych zamávať bielou zástavou.
Potrebujem akciu a svetlo. Potrebujem utekať a skákať. To aby som dokázal písať stále lepšie a lepšie. Raz zhasnem. Ako tvoja včerajšia svieca. Sama od seba. Dnes však ešte nie. Napíšem pár básní a poďakujem slovám za poradie. V akom zo mňa vypadávajú a ulíhajú si vedľa seba. Sú to také malé mrchy. Podvádzam ich s inými. Slovami. Podvádzam a klamem. Usmievam sa vráskami a zelenými očami na všetkých, ktorých klamem rovnako. Básňami a telom. Nikto tak hlboko nedovidí. Nikto nedovidí do mojich slov. Nikto. Okrem teba. Slnko zapadá a ja sa hrám s loptou. Kopem si o stenu a robím koníčky. Počítam. 98,99,100. Stále ma to s tou loptou baví. Ronaldo zo mňa nebude, ale rovnako ani Rúfus. Z časti som zmierený, z časti však ani omylom. Sprchujem sa a nasadám do auta. Voniam po jari. Parkujem auto a v rukách mám zvitok mojich nových básní. Si presná. Čakáš ma pod hodinami. „Skôr som nemohol“ – klamem. „Viem“ – klameš rovnako. Odchádzame do priestoru odkiaľ nie je výhľad nikam a ty mi čítaš moje básne. Fajčím a už sa dnes nechcem milovať. „Slová sú tvojim darom“ – hovoríš. „Viem“ – bozkávam ťa na krk a opúšťam. Rovnako ako tie pred tebou. Hm, spravodlivosť neexistuje, to by ma môj Boh musel dorovnať a napísať ten jeho príbeh o jeho slovách. Bohovia však mlčia. Plávajú v tichu svojej múdrosti. Ja na to nemám. Ešte nie.
Jano Marton
