PANK NENÍ MRKEF

Autor: Ján Marton | 11.2.2016 o 14:57 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  59x

https://www.facebook.com/pages/J%C3%A1n-Marton/247328692062079 ............................................

Nevedel som ako mám začať tento príbeh a tak som si otvoril notebook a po dlhom váhaní naťukal heslo. Trafil som sa na druhý krát. Bola to haluz. Notebook nebol môj, moje nebolo nič.  Jedno je však isté, žena čo sa o mňa starala by ho poznala na prvý šup. Ale to je iný príbeh. Fakt iný.

Celé tu všetko naokolo smrdelo mojou zemitou podstatou. Hanbil som sa ako pes, keď som cítil, čo vlastne chcem svetu povedať. Bolo to všetko malicherné a pritom obrovské. Bol som otvorene že celkom dosť rozobratý. Asi ako lego v detskej izbe tesne pred večierkou. Moje básne mi ako tak žrali. Chcel som však viac ako len menej. Posielal som svoje rukopisy románov do vydavateľstiev, ktoré ma odmietali slušnými gestami. Bolo mi zle. Nie nejako že strašne zle, ale zle. Keď som raz dával kamošku jedného známeho vydavateľa, povedala mi, že dá za mňa aj ruku do ohňa a prachy zoženie tiež. Opýtal som sa že či dá do ohňa aj kundu. Obliekla sa a odišla. Citlivka.

  • Jano sa neholíš? – opýtala sa.
  • Nie, prečo?
  • Máme rok 2015, len preto – povedala.
  • Ti vypeká z tých tvojich hipsterských kamošov, - zašepkal som a potiahol z cigy.
  • Jano prestaň byť ako sedlák a ohol sa, - dostala zo seba.
  • Ti peče? – opýtal som sa a odišiel v noci s ťažkou erekciou.

Vyhonil som si ho na detskom ihrisku a rýchlo zaspal. Bál som sa polície. Strašne. Vraj tam mali kamery.

Keď som si tak nad ránom na druhý deň predsa len vstúpil do vlastného deja, holil gule a dorezal sa, dostal som strach. Krv sa miešala s vodou a ja som nevedel, čo kam patrí. Kam vlastne patrím ja sám. Momentálne som však sral na akékoľvek filozofické úvahy a snažil sa zachrániť krvácajúce gule. Bolo to strašné prisahám. Akoby toho nebolo dosť, šmykol som sa a ľavým lakťom rozbil sprchový kút. Črepina mi padla priamo do lona. Toto proste nevymyslíš. Dorezané gule a teraz už rovnako aj vták. Keby som toto niekomu hovoril, asi si povie že som úplne jebnutý. Ja som si však veril. Stále som si dával akú takú šancu na prežitie. Nebolo by predsa normálne, aby som sa iba tak zmieril s trochou krvi a nedostatku dôkazov. Začal som pátrať. Išiel som od svojej podstaty. Gule aj vtáka som si prikryl gázou, ktorú som mal v šuflíku od mami. Dala mi ho na to moje boľavé koleno a určite netušila, akej veci pomôže. Mal som v tom zmätok. Snažil som sa dostať podstate pod samotnú podstatu. Chvel som sa. Ležal som pod perinou a stále pod ňu nazeral. Gule krvácali menej ako samotný vták. A viete prečo? Nie? Ani ja. Otvoril som si notebook a snažil sa zahnať svoju narcistickú myšlienku že vykrvácam. Bol som predsa mladý muž. Teda mladý. No dajme tomu že polomladý a dychtivý. Chcel som stále viac, to preto som sa narodil tu na tejto Zemi. Chcel som stále viac od samého seba, chcel som sa podobať na Boha. Nevedel som sa zmieriť. Inak som bol pokorný a čistý. Prisahám. Bol som totálne pokorný a slobodný. Vták mi stále krvácal. Dnes to robia tie kozmetické spoločnosti veľmi dobre. Ich žiletky síce život nezachránia, ale mladí muži môžu vyzerať v xichte ešte mladšie a lepšie. Myslel som že ma trafí pravačka Boha Nezmyslu. Zazvonil mi mobil. Šaňo.

  • Počúvaj čo som skúsil bratu, - chválil sa.
  • No daj, ale rýchlo, lebo som si porezal vtáka, - priznal som.
  • Ti šibe kámo? – oprel sa do úsmevu.
  • Nie, ani len náhodou, iba krváca, - povedal som ironicky.
  • Počúvaj, keď dokrvácaš, mám jednu chuťovku, - povedal a vyškeril sa do mikrofónu.
  • Akú? – nedala mi moja plačlivá zvedavosť.
  • Počúvaj ma pokojne a neprerušuj.
  • Čo? – dostal som zo seba.
  • Jasne som ti povedal aby si ma neprerušoval.
  • Dobre, - vytlačil som zo seba a stlačil si vtáka.

Stále krvácal, gule prestali a na zemi v kúpeľni sa ligotalo striebro. Dal som si hašiš od chalanov z Prešova. Bol famózny. Fičal som. Inak to striebro nebolo striebro, ale iba sklo, čo sa dobité odrážalo od Zeme. Sľúbil som si, že táto spoveď bude skutočná. Že o tom napíšem báseň a potom poviedku a možno raz knihu. Neviem. Bolo mi zle. Nemal som chuť, ani len si ho vyhoniť. Čakali ma ťažké časy, mal som ich iba prežiť.

  • Keď si ho nahoníš a stvrdne, - povedal v telefóne Šaňo.
  • Ti nejebe kámo? – dostal som zo seba.
  • Neskáč mi do reči, - zakričal.
  • Ok ty Kazišuk, - zašepkal som.
  • Takže takto kámo, poviem ti niečo o absolútnej dokonalosti vlastného uspokojenia, - povedal pokojne.
  • No daj ty kráľ megaúchylov, - zašepkal som.
  • Nahoň si ho a vlož medzi vlastné stehná.
  • A ďalej? – stopol som ho.
  • Rob predklon a úklon. Hore dole.
  • Čo? – neveriacky som sa opýtal.
  • Normálne sa hýb, je to lepšie ako so ženou.
  • Ti neprepína? – zakričal som.
  • Akurát si semenom na ostatok ofrcáš stehná, ale inak je to fest fasa. Proste jak do normálnej kundy. Čítal som o tom v jednej knihe. Vraj to funguje.
  • Si prasa, - povedal som a zložil telefón.

Chvíľu som váhal. Rozmýšľal som nad deťmi, ktoré sa budú hrať na ihrisku, kde som onanoval. Rozmýšľal som nad ich rozpálenými matkami. Nad ich stehnami a vráskami a celulitídou. Bol som takmer na dne. Potreboval som sa dostať sám zo seba. Potreboval som aspoň na chvíľku vystreliť a tak som našťastie trafil ten PIN na notebooku a začal písať tento príbeh. Bola polnoc a bolo mi zle. Stále som rozmýšľal nad tou trafenou vecou. Teda nie vecou, ale možnosťou.

Nahonil som si ho a po stojačky vložil medzi stehná. Sila, poviem vám. Ten diviak Šaňo mal pravdu. Predstavil som si ako stojím na čítačke a klaniam sa. Stále hore a dole, hore a dole. Tvrdý vták medzi stehnami a ja sa stále klaniam a vstávam. Myslel som na matky, na mladé štence, na babky... proste na ženy. Na škaredé ženy, tie ma brali najviac. A tak som sa klaňal. Hore, dole. Bože mal pravdu. Ostriekal som si stehná, ale po mojich skúsenostiach so ženskými to beriem ako fakt skoro ako by do baby. Je to naozaj nádherná alternatíva súlože. Fakt.

  • Pank není mrkef, - povedal mi Marek a sklopil zrak.
  • Čo? – opýtal som sa.
  • No že mrkef, že pijeme s rozumom.
  • Tebe už úplne šibe, ako s rozumom? - opýtal som sa.
  • No normálne s rozumom. Čím vypiješ viac, tým máš viac rozumu, - povedal som.
  • Konečne normálny člen, ani nevieš ako ti rozumiem – povedal.
  • To fakt? – opýtal som sa.
  • Áno fakt. Pank není mrkef, - zašepkal.
  • Počkaj, Pank není mrtef, tak si to myslel? – opravil som ho.
  • Nie. Ser na to. Bude dobre. Ak toto napíšeš ako prvé v roku 2016, to akéže budú plody, - povedal.
  • Plody neplody, - utrel som si ústa od zvratkov.
  • Ako na Nový rok, tak nikdy.
  • Čo? – opýtal som sa.
  • No že serme na predpisy a zaužívané prednosti, - povedal jasne.

Marek je člen. Je to čistá sloboda a krása. Videl som ho asi pred dvomi mesiacmi, denne stretával, ale spoznal až dnes.

  • Tu píšu, že pite s rozumom, - povedal som.
  • Čo? – opýtal sa Marek.
  • No že tu píšu že pite s rozumom, - ukazoval som na plechovku piva.
  • Tým už tam prepína, - povedal.
  • Čo?
  • Ale, nechaj tak, som nejaký taký svoj. Taký slobodný.
  • Áno, buď piješ, žiješ, miluješ, alebo nie,- povedal som ja.
  • Som taký slobodný. Keď som pokorný tak až moc, keď slobodný detto, - usmial sa.
  • Si môj brat, povedal som a objal jeho ramená.

Rehotali sme sa potom ani mladé psy. Bol som opitý. Teda pripitý, ale predsa. Sám seba som sa pýtal, čo to znamená, robiť niečo s rozumom? Bol rok 2016 a ja som nemal chuť ani na spoveď, ani na sex s farárom. Bolo mi takmer zle a stále som si opakoval:

Žite s rozumom

Pite s rozumom

Podvádzajte s rozumom

Klamte s rozumom

Trtkajte s rozumom...

A podobné prázdnoty vrcholného prázdna. Mal som nerv. Povedal som, že idem zohnať pivo. Klamal som. Zašiel som na dámske záchody a spravil čo bolo treba. Bol to momentálne najlepší spôsob ako ostať na žive.

Ľudia ktorí žijú bez rozumu, žijú so zmyslom. Tí čo sa držia pekelnej podstaty skostnatelých pravidiel, míňajú slobodu. Ako ja kašlem na nich. Nechcem kázať morálku, túžim iba otvoriť svoju hraciu skrinku a pustiť vám jednu príjemnú melódiu.

Marek bol kráľ. Bola to hlavná postava dnešného príbehu. Akosi sme si padli do reči. Smiali sme sa a plakali. Neuveriteľné. Hm.

  • Zomrel Lemmy, - hovorím mu.
  • Mrzí ma to, - povedal úprimne. Nevidel som úprimnejší pohľad.
  • Bol to môj hrdina, ako žil čo myslíš? - opýtal som sa.
  • Normálne, - povedal a vypil si svoje poldeci.
  • Smrdia mi nohy a milujem ľudí, ktorým  často ubližujem. Som v nejakom splíne a seriem na samého seba. Mal by som sa mať viac rád, - dostal som zo seba.
  • Si presne ako ja, - usmial sa.
  • Fakt? – opýtal som sa.
  • Nie, radšej mi nalej, aby som mal silu na podobné klamstvá, - zarval.

Marekovi som do tohto príbehu vymyslel Ježišovu Máriu. A keby nebolo Mareka, nebola by ani Ježišova Mária a vlastne ani ja a ani tento Novoročný príbeh. Bol by iba Ježiš. A možno ani on nie. Inak som minule videl napísané na vlaku: Ježiš je kokot. Hm. 

Ja som bol dnes až príliš v riti na to, aby som sa snažil snažiť a tak som mu tú Ježišovu Máriu do príbehu prisľúbil. Vlastne ona existovala. Trpela možno podobne ako tá Ježiova. Toľko predsudkov a apokalýps. Som v podstate na kašu a stále dokážem písať. Neuveriteľné. Sám neviem čo ma ženie. Sám seba sa pýtam, či to vlastne ja, alebo vy, alebo oni. Áno, bojím sa ľudí a snažím sa ich strániť. Nikto ani let netuší, čo mi tam dnu tleje. Zachraňujem vás. Pochopte to.

  • Som pred Vami nahý Mária, - povedal.
  • Áno ste, - odpovedala.
  • Ale ja sa nechcem pozerať na svet cez kľúčovú dierku, - zašepkal.
  • Ale ja to viem.
  • Mám iba jar a plné gule čistoty, - zakričal.
  • Prosím? – opýtala sa.
  • Som samec a človek a duša a pokoj a sloboda...

Odmlčala a odišla niekam do neznáma. Odtiaľ som si ju vymyslel a nakreslil ju Marekovi na ľavé krídlo. Pršalo. Obaja boli precitlivení a nechceli len tak trtkať. Ale to je iný príbeh.

Som Jano Marton, básnik, poeta a hudobník. Tak o mne napísal raz Robko Mikla. Som slobodný a žiarivý ako nové tričko zo sekáča, hašiš v taške a v slúchadlách Lemmy. Zomrel. Ja píšem a som ešte plný síl.

  • Nežil s rozmom, zomrel so zmyslom svojej podstaty, - povedal farár na pohrebe Lemmyho Killmistera a všetci do seba obrátili deci džeka.

Bol to krásny kar. Všetci sa najebali a vytiahli gitary. Takí funus chcem mať aj ja. A nakonci grupák ako bonus. Budem sa pozerať z neba, fajčiť trávu a smiať sa. Potom ma plynule presunú do pekla. Magori.

Všetko je dnes inak. PANK NENÍ MRKEF. Ženy ma volajú k sebe na Štedrý večer na kávu. Sám seba sa pýtam, či je to normálne. Som úplne na šírom dne svojho popevku. Snažím sa kde tu koho usmerniť a prijať. Dokážem pomôcť a rovnako ublížiť. Stráňte sa mojich krokov, ak nechcete prísť k zúfalej potupe vašej slobody.

Držal ju za ruku a presne nevedel, čo hovoril, - ale to bol iný príbeh.

Moja žena odišla do roboty a ja som skúsil zase ten Šaňov trik. Fasa ty kokos. Potom som si dal pivo z chladničky a zapol z nahratého DVD ligu majstrov Barcelona - Real. Ronaldo ma nudil a tak som zaspal. Prebral som sa 9:47. O 9:59 som si prečítal odkaz na vajbri: 

„Nezabudni, že o poldvanástej príde na obed Marek. Uprac, nech sa nemusíme hanbiť“.

A Marek naozaj prišiel, bol Nový rok a ja som ho spoznal. Bola to jazda.

Milujte sa. – Jano M.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?