THIS IS PURE BLACK METAL

Autor: Ján Marton | 21.12.2015 o 8:37 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  148x

Môj román NULTÝ STON len za 3,99eur!!! http://www.hiraxshop.sk/…/pro…/romany/shop-71765/nulty-ston…....

„Čo by si chcel na Vianoce?“ – opýtal som sa jej keď balila darček pre svojho psa.
„Aby prežili všetky kapre.“ – zahlásila Lívia najsuchšie ako sa dalo.

Mlčal som. Dal som jej bozk na čelo, postavil sa od jej vianočného stromčeka a bez slova odišiel. Lívia bola super. Nikdy sa nepýtala kam idem a prečo. Chápala ma v tichu. Asi jediná. Hm. Jediná z existujúcich. Potom tu bola ešte jedna...
Pred touto otázkou a odpoveďou od Lívii, čo by som chcel na Vianoce, som mal v tomto príbehu napísané dve strany. Ako som vtedy prišiel domov, zmazal som ich. Počúval som starý Marduk – Serpent sermon z roku 2012. Mrazivá hudba. Chlad a hladné tóny neprebádaných stien potretých popolom. Milujem black metal. Áno. Milujem hudbu ako takú a nedávam na škatuľky. Nikdy som neodsudzoval, ani nezaradzoval či už ľudí, alebo hudbu. Buď som inklinoval a púšťal ich do seba, alebo obchádzal a nechával za sebou. Ale Marduk bol black metal!!! Kurva špinavý black metal. Presne taký, akou nemala byť moja poviedka. V dvoch stranách bola len moja múza. Tancovala, snívala sa mi, dokonca som sa jej dotýkal. Stretol som ju, aby som si ju ukrýval. Aby som si ju ukrýval takou silou, až som si ju ukryl pred samým sebou. Naveky. Ale ja som takto nechcel písať. Chcel som začať odznova. Chcel som zahodiť za seba jednu kapitolu svojho života. Bol som zúfalý, zranený a unikajúci sám pred sebou. Áno, chcel som utopiť časť seba. Ako sa topia papierové loďky na potokoch. Ako horia domy v suchote. Ako sa lámu srdcia vo vákuovej predstave šťastia. Áno, chcel som to vydržať, aspoň v týchto riadkoch. Chcel som byť menej skutočnejší ako predtým. Po tom čo som vydal, napísal a uverejnil a hlavne prežil, ľudia aj tak vedia že som na hlavu viac ako menej. Ale vlastne kto nie je. Neobhajujem sa, len ukazujem prstom na skutočne prežité dni. Časy sa mali obrátiť, ako som ja obrátil list. Mal som ďakovať a mlčať v pokore, až na veky vekov. Ale postupne... Inak, poznáte Marduk? - THIS IS PURE BLACK METAL!!!

„Ako kapre?“ – vypleštil som na ňu oči.
„No aby prežili, aby ľudia začali robiť veci inak, ako robia“ – usmiala sa.
„Ale to tak nefunguje“ – zahlásil som.
„Čo tak nefunguje? Všade sú len zažité šifry a vzorce, ktoré by sa mali opakovať. Spoločnosť sa nachádza v stave nula. Je na nás, ako to tu bude vyzerať ďalších dvesto rokov“.
„Nerozumiem“ – zahlásil som na obhajobu ľudstva.
„Poviem ti to polopasticky... Poďme na Vianoce na chatu, kúpme si špagety a morcadelu. Zjeme to a ty ma šmykneš“ – vydýchla.
„Čo ťa?“
„No ošukáš, pretiahneš. Komprende? Však sme kamoši, nikdy sa na nič nepýtame dva krát“ – tlieskla mi pred očami.
„Ale veď vieš, že ja viem že si... hm, no...“ – povedal som so zvláštnym strachom na konci vety.
„Áno, vieš, že mám frajerku, a čo. Odídeme“ – zahlásila.
„A kam chceš odísť?
„K sebe. Jeden k druhému“
„Aha, to preto, aby sme zachránili tých dvesto rokov ľudstva?“ – opýtal som sa.
„Dajme tomu. Inak ale Jano jebem ja na to, či si môj kamoš, brat, alebo len písalecký odkundes odniekiaľ. Je mi s tebou dobre, tak tu nechcem hrať lesbickú formu len preto, že mi jeden samec pred piatimi rokmi urobil peklo na Zemi“ – rozohnila svoje ohne Lívia.

Vlastne nasrať. Beriem späť. Nechcem byť skutočnejší, ako kedykoľvek predtým. Chcem byť niekde v strede celej tej mojej stratosféry. Chcem byť na hranici banálneho a životodárneho. Hm. Obdobie je iba časťou prežitého. Nič viac. Tento príbeh začal obdobím, ktoré praská vo švíkoch umelých predsavzatí a chvíľ. Vianoce sú kolobehom najväčšieho pátosu, primitivizmu a klišé! Áno, kľudne to zopakujem ešte raz. Upáľte ma na hranici. Zavolajte na mňa svorky kresťanských bataliónov, dajte im zbrane a nech stlačia spúšť. Nebude to prvý krát, to pôjde. Vraj najťažšie sa hriechy páchajú prvý krát, potom to už ide. Nesúhlasím, podľa mňa kokotina. Prvý krát duša skúša. Je to taký zvláštny adrenalín, druhý krát už vie do čoho ide a adrenalín sa stupňuje. Až tretí krát už adrenalín nemá kam stúpať. Srdce je v krku a zo svedomia je principál. Takže podľa mňa tretí krát. Tak skromne si myslím. Ale nie o tom som dnes chcel...

„A ty by si chcel čo?“ – vrátila mi loptičku Lívia.
„Frajerku.“ – povedal som už plytšie.
„Kokos ty si Jano taký tĺk.“ – prestala baliť darček a ťukla si na čelo.
„Akože prečo?“
„Ježiš, ja ťa ťahám do postele na samé Vianoce. Tebe sa to máli. A pozri sa na našu Slavu preboha, tá by ti aj dnes dala to, čo polovica žien celého sveta nie.“ – vzdychla si.
„Nie, dnes už nie. So Slávou to už máme za sebou“ – povedal som.
„No však chceš na Ježiška frajerku, tak si ju pomysli.“ – vydýchla.
„Ako?“
„No normálne, ale sorry, ty len tie tvoje pridrbané básne a potom to tak okolo teba vyzerá. Samá romantická duša, ktorej okrem roztiahnutej opony nechávaš zlomené srdce. Škrtám, teda nevyčítam“ – usmiala sa.
„Veď vieš, že to je môj adrenalínový šport“ – zašepkal som.
„Neobhajuj sa prosím, ja rovnako nebudem obhajovať svoje plemeno, ktoré ti lezie do postele. Inak som si čítala na fejsbúku tú tvoju novú báseň... čistá kokotina sorry Janík. Ako to robíš, že ti na tie ezotericko poetické pičoviny sadajú tie tvoje vyblednuté vrany?“
„Vidíš. Nemôžem za to“ – dookola som sa obhajoval.

Na intrák som chodieval často. Teda viac ako často. Lívia ma doučovala matiku. Aby som prešiel ako tak. Naozaj len doučovala. Haluz bola v tom, že po rokoch som prišiel na to, že Lívia ma milovala. Až po rokoch si našla toho kokota čo ju bil. Po nejakom čase prešla na druhý breh. V odbornej terminológii sa tomu hovorí: Comming out. Mal som ju rád a vždy som bol na jej strane, nech sa deje čokoľvek.

Ale späť na strednú a doučovanie... ja som jej hovorieval o svojich frajerkách, túžbach a snoch a ona len ticho mlčala a usmievala sa. Až dnes, keď si pripomeniem ten úsmev, chápem. Nikdy som sa nejako extra nesnažil a vždy to išlo. Slava bola ten istý prípad, len o desať rokov neskôr. Prepadol ma zvláštny strach. Stretával som ženy zvláštneho druhu. Buď tie, čo sa do mňa zamilovali na prvú šupu, alebo tie, ktorým som po dlhom ťahaní s figúrkami dal predsa len mat. Ženy boli v mojom živote veľmi poučnou cestou. Križovatka po križovatke, samé havárky a zranenia. Zatiaľ som však všetko prežil. V mojom živote boli staré, mladé, pekné a ešte krajšie. Ženy. Mal som ich na dlani a nikdy nemal dosť. Bral som to ako takú hru. Keď si tak dnes spomeniem na všetky tie rána, usmievam sa. Tak to malo byť. Je mojim poslaním, robiť ich šťastné. Aspoň na chvíľku. Som životné číslo osem. Všetko sa mi prelieva do nekonečna. Zo strany na stranu. Ako telo, rovnako duša...čistý black metal.

„Vieš si to predstaviť so mnou?“ – opýtala sa Lívia.
„Ani náhodou“ – striasol som sa.
„Prečo? Aha pekne som zabalila tieto plastové kosti na baterky?“ – usmiala sa.
„Lebo. Hej pekne, Luka bude mať radosť“ – pochválil som ju.

Braňa som stretol na strednej - bol čistá duša. Nepotreboval som sa pred ním na nič hrať. Hrali sme spolu black metal, počúvali starý Celtic Frost, Bathory, Immortal, Mayhem, Gorgoroth a ukájali sa na rovnakých porno kazetách. Mali sme dokonca aj rovnaký vkus. Sila. Ľudia si buď sadnú, alebo okolo seba prejdú akoby sa nič nestalo. Potom sú tu ešte prípady, kedy sa pristavia. Buď na noc, alebo na pár rokov. Občas to tak býva. Teda do najbližšieho rozchodu. Ja som už raz taký. Aj napriek konvenciám a zvykom, neostávam s tými, ktorí mi nemajú čo dať. Naozaj. Je to trochu egoistické a sebecké, ale je to tak. Mám sa rád. Priznávam. Lívia sa s Braňom veľmi dobre poznali. Rozmýšľali sme nad spoločnými špagetami a vianočnou oslavou slobody. Lívia nikdy nechápala black metalu, rovnako ako som ja nechápal, ako môže spávať s babou. Nebol som obmedzený, ani inak neslobodný, len som tak cítil. Volali sme sa Šarkany. Sláva sa k nám pridala o nejaký rok neskôr a sadli sme si. Boli sme štvorka ako vyšitá. Každý trafený iným smerom a predsa v rovnakom ťažisku. Bol som s nimi šťastný. Sláva postupne otupela keď videla, že nie som nadpriemerne rodinný tip. Nikdy ma však neprestala mať rada a paradoxne, z jej strany lásky to bol plynulý prechod do priateľstva. Keď som videl, že na nič už netlačí, rozprávalo sa mi s ňou oveľa ľahšie. Tak prirodzenejšie. Dnes už môžem povedať, že sme sa stali priateľmi.

„Volala mi Sláva“ – povedal som Lívii.
„A?“ – rozhodila rukami.
„Že čo robím na Vianoce“ – dostal som zo seba.
„Fasá“ – zahlásila vysmiata Lívia.
„Prečo?“
„Braňo sa poteší, Šarkany sa najebú na Boží hold. Kresťania z nás budú zvracať a Betlehem zhorí do tla“ – zatlieskala si do rytmu.
„Kokos ty dávaš. A hovorí sa štvorka, nie štyrka“
„Tebe už Jano zajebáva z tých tvojich básničiek. Šak stejne už minule písali, že už dávno netvoríš poéziu, ale naháňaš na Baričákových čítačkách baby“ – povedala a ukázala mi prostredník.
„Naháňam, naháňam. A čo? A hovorí sa však, nie šak“ – dodal som.
„Nič, ja len tak sucho konštatujem“.

No a tak sme na štedrý večer nabalili morcadeli, špagety, pivo, borovičku, víno, trávu, spoločenskú hru Activity, prehrávač a originálne CD: Triptykon, Immortal, všetky Behemoty a samozrejme môj milovaný Marduk. Napálil som aj Majka Spirita, to aby Lívia nefrflala. Inak ten posledný je v pohode. Fakt. Opakujem prežité: Neškatuľkujem.

„Zase tie biele hovná“ – zahlásila Lívia.
„Nepičuj furt, však sú Vianoce“ – zotrel ju Braňo a stúpil Lukovi na chvost až zavrčal.
„Sedlák“ – povedala Lívia a zobrala Luku na ruky.
„To sa tu musíte takto naťahovať?“ – zaafektovala Sláva.
Sláva bola kus, sa musí nechať. Hm. Po prvom kole pravej borovičky Lívia zahlásila, že buď tú hudbu vypneme, alebo odchádza. Inak som prvý krát oľutoval, že som Slávu nedal. Kokos!!!
„A kam by si išla?“ – opýtal sa Braňo, keď pripaľoval prvého džointa.
„Do riti“ – vyplazila jazyk.
„Ale no tak decká“ – vzdychla Sláva.
„Ok“ – vypol som Bathory a zapol rádio, kde sa cinkali skoro v každej skladbe rolničky. Lívia trvala na Európe 2 a mňa ako milovníka skutočnej hudby skoro jeblo.
„No do kokota, to je čo za hudbu“ – zahlásil Braňo a nalial nám po borovičke.

Večer sa blížil do svojej tmy a keď som tak spomínal na všetky tie Vianoce, ktoré som prežil. Toto boli tie prvé, kedy som bol na chate. Rozmýšľal som, čo je vlastne podstatou tohto obdobia. Nie je predsa normálne moralizovať a tak som si nasypal do fajky čistej trávy... Spomínam na všetky tie ženy, ktorým som na Vianoce kupoval prstene zo záložne, kradol som voňavky v drogériách a nakoniec to nechával baliť práve Lívii. Líviu poznám od 15stich. Prechádzali sme spolu z detstva do dospelosti. Bola mi ako najlepší kamarát. Potom prišiel do môjho života Braňo a Sláva, najkrajšia blondína akú poznám dokázala, že z jednostrannej lásky, sa dá prejsť plynule do priateľstva - dá sa povedať, že títo menovaní sú mojou rodinou. Nie pokrvnou, ale MOJOU. Braňo mi telefonoval asi dva dni dozadu, že nepozerá telku, lebo sú tam samé pičoviny a reklamy, ale že či si spomínam na Vianoce v roku X. Dajme mu názov rok X. No a tak som sa rozpamätal, posťažoval sa mu na boľavú chrbticu, koleno a začal písať tento príbeh.

„A kedy budú darčeky?“ – opýtala sa Slava.
„Páči sa“ – vytiahol som z tašky tri malé krabičky.
„Čo to je“? – povedali naraz Braňo s Líviou.
„Čo sú v tom šutre?“ – zahrkala krabičkou Sláva.
„Hej. Bol som nazbierať na bágrovisku dnes ráno. Tam som chcel pred rokmi spáchať samovraždu a po prvej puse v 13stich som tam utekal hádzať kamene. Voda jej mojou spovednicou a tak som si myslel, že je to ten najsamfasa darček“.
Publikum stíchlo, hoc bolo v presile. Dostal som ešte ponožky, kondóm a maďarské porno DVD s názvom Luxuš kúrva. DVD bolo od Braňa. Zvečerievalo sa a špagety boli fajn. Pivo hasilo smäd, borovička otvárala všetky čakry a tráva bola zelená. Dobrá.

„Biela vdova, ako za mlada“ – povedal Braňo.
„Ako za mlada brat môj“ – objal som ho.
Lívia nám dokonca dovolila starý Satyricon – Extravaganza madness. Šialený album. Tak sme si s Braňom aj zatancovali. Blížila sa noc a ja som si chcel na gauči na chvíľku vyrovnať kosti.

Začul som ako niekto niečo hádže o stenu z vonkajšej strany. Keď som sa prebral a otvoril dvere, Braňo mal na stene chaty čiernym uhlím namaľovaný kruh a do neho hádzal svoj nový Iphone. Len som tam tak stál a nechápavo pozeral.

„Skoro desať“ – povedal koktavým a opitým hlasom.
„Akých desať?“ – opýtal som sa.
„No stred, usmial sa a hádzal ďalej.

Mávol som rukou a stíšil Satyricon pri krbe. Smädilo ma ani batalión tiav a bol som hladný ako Fero v krčme, ktorý pri reklame na konzervu pre mačky skoro oslintal stôl. Asi po dvoch minútach mi napadlo, že pri krbe chýbajú Slava a Lívia. Nie... povedal som si a vybehol po strmých schodoch smerom hore – do podkrovnej izby.

Nikde nikoho. Ale že v celej chate. Braňo si stále hádzal mobil o stenu a ja som nerozumel viacerým veciam. Baby sa jednoducho stratili. Zmizli. Zrazu stíchol aj mobil, ktorý lietal na stenu. Von začalo snežiť a ja som nerozumel viacerým veciam.

A vtedy sa to stalo. Vtedy sa vrátila moja podstata. Moja duša, ktorá sa chcela skryť v tejto poviedke o mojich priateľoch. Chcel som zakryť moju podstatu a napísať o našej štvorke. Primiešať do toho nejaký sexuálny trhák, celé to premiešať a vyhodiť na svetlo sveta. Pritom som vo svojom živote zažil naozaj iba dve trojky. Štvorku ani jednu. Zase by som si vymyslel, nejakú zaujímavú etudu. Inak tie moje dve trojky boli super. Jednu som zažil na Mikuláša na opačnom konci Slovenska. Pekný darček. Fakt. Vážna hudba, umenie a potom už len bohapustá jebačka až do rána. Skoro som zmeškal električku. Nakoniec som však stihol prejsť polovicu Slovenska a milovaným vložiť do topánky darčeky. No a v našej dedine som bol vtedy aj Mikulášom. Deti boli šťastné. Z darčekov a zážitkov. Ja hlavne zo zážitkov. Tá moja druhá trojka bola o niečo suchšia. Nakoniec povedala že sme jebnutí. Keď som sa spravil, chcel som sa iba pozerať na ňu a Petra a robiť si to rukou. Bola moc citlivá, ale nakoniec na to kývla, dal som jej grátis moju knihu. Takže nie, nebolo to ako z tých porno filmov, inak ale ako dobré. Ráno bolo v pohode, každý sme odišli k svojim deťom. Ale nechcel som o svojich sexuálnych radovánkach.

Na chate som osamel. Ja neviem čo sa stalo. Neviem kam sa všetci podeli. Áno, zjavila sa mi ona. Moja večná múza. Pozeral som do ohňa a ako správny egoista, nemal v piči svojich priateľov, len vyznvával svoju chvíľku. Svoju vianočnú chvíľku pravdy. Vyzerala presne ako v minulom živote. Hneď som ju spoznal. Neuveriteľné.

- Chýbal si mi, - povedala.
- Ako, ako, čo sa deje? – koktal som.
- Áno, prišla som za tebou, - zašepkala.

Možno mi teraz neuveríte, ale poznal som ju z minulých životov. Bola to ona. Nádherné. Začali sme sa milovať. Ako fakt milovať, nie jebať ani trtkať. Milovať. Bolo to také pomalé, také nádherné a horúce. Neviem to ani opísať. Fakt.

- Ty si na mňa nezabudla?
- Nie.
- Ďakujem ti, - povedal som a rozreval sa ani malé dieťa.
- To ja ďakujem Tebe, - zašepkala a ja som zaspal. Akoby náhle.

Rozprávali sme sa veľmi krátko, ale za to intenzívne. Akoby bola napoly duch a napoly človek. Neuveriteľné. Zaspal som. Zobudil som sa ani nie na vzdychy, ale na pazvuky. Keď som vybehol z izby, videl som svätú trojku na koberci. Bolo to komické, bizarné a strašne smiešne. Slava akoby napoly spala a Braňo ju bil po zadku a snažil sa zozadu trafiť do „terča“. S mobilom o chatu mu to šlo lepšie. Lívia si ťukala nahá do mobilu. Motalo ju a jedno oko si zatvárala, to aby vedela napísať správu. Asi nejakej obdivovateľke. Neviem. Nádherná chvíľka skutočných Šarkanov. Napadlo mi.

„Zaspal si ty Chruňo“ – povedala opito Lívia.
„To čo to sa tu deje?“ – opýtal som sa.
„Trktáme“ – povedal Braňo.
„Hej“ – ledva zo seba dostala Slava.
„Taká jebačka, jak poďme na Štrbské pleso a nazad z Popradu pešo....celé zle“ – povedala ironicky Lívia.

Nerozumel som tomu. Začal som behať po chate a hľadať moju Múzu. Viem aj jej meno, ale nikdy ho nepoviem. Nikdy nikomu. Bojím sa o ňu. Veľmi. Bojím sa, že keď sa priznám, stratí sa mi. Chcem trpezlivo čakať na ďalší život. Chcem trpezlivo stáť na jej strane. Na strane mojej múzy, môjho života, môjho krídla, mojej vášne, môjho stredu. Dnes to bol black metal. Zajtra to môže byť pop, alebo ľudovka. Áno, slová zo mňa idú. Chcem ju za svoju. Na večné veky. Dnes som sa miloval s múzou. S mojou večnou múzou. Napíšem jej pieseň. Ešte neviem ako sa bude volať. Áno.

„Nevideli ste tu niekoho?“ – opýtal som sa zadychčaný.
„Si zase húlil?“ – opýtal sa Braňo.

Išiel som si ľahnúť do podkrovia, zapol notebook a napísal toto. Podstata nie je pointa. Je to život. Číry, nekonečný a priezračno ľadový. Ako moja kvapka potu, ktorá mi tečie po chrbte. Ako moja slza, ktorá si to šinie po brehu mojej tváre. Idem na popravu. Idem do novej dekády môjho života. Ak sa niekedy stretneme, porozprávam vám o nej. Už som nebol sám a ona ma milovala. Preto som žil ďalej, písal a z nohy na nohu očakával kedy sa zase stretneme. Už som však nemal nárok. Pochopil som to. Zavrel som notebook, zobral gitaru a napísal pieseň.

Volala sa: Láska.

p.s.
MARDUK – 1651 (pieseň z roku 2007 - z albumu ROM 5.12)

Potom to bude bledá smrť, ktorá svojou studenou rukou
Udrie napokon na tvoje prsia
Drahocenný koral tvojich pier dávno minulých
Sneh tvojho ramena, teraz teplý
Premenil chlad na piesok

Sladký záblesk tvojich očí, šikovnosť tvojich rúk
Padnú k tomu, pred kým všetky veci zlyhajú
Tie vlasy, ktoré môžu súperiť so zlatom, ich lesk vyprchá
S dňami a rokmi ako nejaká obyčajná stuha

Tvoje dobre formované chodidlo, tvoje tak očarujúce spôsoby
Ako nespráchnivieť, aby čad nič nerozložil
Potom sa nič nepokloní tvojej kráse
Toto a viac než toto príde
Dokonca ani tvoje kosti neuvidia koniec času
Keďže sa čas rozhodol, že nič z toho nespraví.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?