Ešte krajší život ako tam

Autor: Ján Marton | 16.10.2015 o 12:37 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  152x

https://www.facebook.com/pages/J%C3%A1n-Marton/247328692062079 .....................................

Niektoré príbehy som začínal vetou: „Neviem, akoby som začal.“ Dnes však viem presne ako začnem. Bola zima. Bola mi strašná zima a ja som sa chcel dostať na nejaké miesto, ktorému by som mohol raz s prižmúrenými očami povedať: „domov“. Nemal som však ani fuka a mobil vybitý ani ja sám. Potácal som sa mestom a nenapadlo mi nič iné iba vliezť do jednej putiky. Životom ošľahaný dav v miestnej „herni“ sa zatváril v zmysle: „Vypýtal si si priepustku od ženušky?“ Asi po desiatich sekundách sa všetko vrátilo do starých koľají. Hlavy sa zaborili do pohárov v podobnej rýchlosti, ako sa cigarety topili v plných popolníkoch.

„Nazdar, ja som Bindas.“ – oslovil ma vysoký zarastený chlap. Vyzeral ako Gandalf, len mal čierne vlasy. Motal sa a bol pomočený.

„Toto si nevšímaj, ja takto nezvyknem.“ – ukázal na svoje nohavice.

„To je v pohode.“ – povedal som ja.

Spomenul som si ako som došiel raz domov nielen pošťatý, ale aj posratý. Jednoducho človek nikdy nevie, ako si s ním tí hore zahrajú karty. Občas aj švindľujú. Podľa mňa. Žena mi vtedy riadne naložila. Ráno aj keby som vládal, nezmohol som sa na žiadnu obranu jej verbálnych útokov. Veď aké to môže byť, keď chlap na MDŽ príde domov nad ránom naložený vo vlastnej šťave? Ale to som už mal za sebou. Rovnako ako pár rozchodov a prvý rozvod. Svet bežal závratnou rýchlosťou. Ja len že nechcem odbočovať. S Bindasom sme sa hneď dali do reči a on ako bonus dal aj zopár rád do života.

„Vieš, ja hajzlák nekupujem, odtáčam ho v krčmách.“ – povedal a spustil hurónsky smiech.

“V pohode, ja si kupujem.“ – odbil som ho.

„Dobre dobre, kupuješ.“ – zagánil a kývol na barmana.

„Ale ja nemám ani fuka.“ – bránil som sa pred útokom veľkej borovičky.

„Hajlzlák kupuješ, ale na borovičku nemáš. Sedlák.“ - ukázal mi svoj úsmev amerického herca a ťukol do môjho pohárika.

Už mi nebola až taká zima. Už mi začínalo byť celkom príjemne. Nejako som to tak cítil, že v tomto momente som aspoň na chvíľu prešiel zubatej cez rozum. Podľa si ma chcela uloviť už túto noc. Fakt bola kurevská zima a ja som zase raz nemal kde spať.

„Pán Marton, ja vás poznám však ste pán Marton, ale mali ste také dlhšie vlasy.“ – stál pri mne alternatívne sa tváriaci mladík a v ruke stískal moju knihu „Eskimák na korze“

„Dáte mi podpis?“ – opýtal sa.

„Ale to nie je moja kniha, určite si si ma s niekým pomýlil krásny človek.“ – povedal som a potiahol z Bindasovej cigarety.

„Tak pardón.“ – zašepkal mladík a knihu skryl do kabáta po dedovi.

„Čo chcel?“ – opýtal sa Bindas.

„Ale nič, vraj ťa odniekiaľ pozná, nevedel si spomenúť a hanbil sa ísť priamo za tebou, tak si zo mňa urobil tvojho manažéra.“ – zasmial som sa.

„Nerozumiem, kde ma videl. Na záchode?“ – zahľadel sa do mňa Bindas.

„Nechaj tak, mávol som rukou a dopil tretiu borovičku.“ Už mi nebola až taká veľká zima. Bolo mi tak akurát. Keď som si odmyslel, že nemám kde spať, začala ma hladiť celkom príjemná chvíľa môjho dňa.

„A ty si ženatý, alebo gay?“ – opýtal sa ma Bindas.

„Si celkom ako fešák. Ako ja nie som gay, len sa pýtam. Tuto všade samé serepetičky náramky, hrkálky, pičoviny, tetovačka... Hm, buď si buzna, alebo uletený.“ – zamyslel sa Bindas.

„Nie som ani gay, ani ženatý." – bránil som sa.

„No tak ja som napríklad ženatý a mám tú najlepšiu žienku na svete. Dnes musíš určite na návštevu.“ – kričal na mňa Bindas.

Moč na nohaviciach mu už preschol. Sedeli sme blízko pri krbe a borovička nám udierala do hlavy ani kováčovo kladivo na konskú podkovu. Nikdy som neriešil čo môžem, čo nie. Čo by som mal a čo naopak. Vždy som sa nechával viesť inštinktom.

„Dopime a poďme, len ma toľko neťahaj za náramky na ruke, chceš mi odtrhnúť pažu a predať ju na trhu kupcom s končatinami?“ – opýtal som sa. Bindas ma v momente pustil, poškrabal si hustú čiernu bradu a prudko sa zamyslel. Tváril sa spôsobom: Kokos ja by som mu mohol fakt tie paže odtrhnúť, predať a kúpiť za ne žienke nejaké kvety.

„Sranduješ však?“ – opýtal sa ma po chvíli.

„Jasné že srandujem.“

„Počúvaj.“ – nahol sa ku mne Bindas a predtým sa ale dobre poobzeral dookola, či ho nikto nepočúva.

„Neviem prečo, ale chcem sa ti zveriť?“ – stlačil mi predlaktie a tváril sa že mega zúfalo. Existujú tipy ľudí, ktorý pri zdôraznení svojej myšlienky stláčajú ruky, ramená, alebo len hlavy druhých strán. Je to zvláštne, ale na druhej strane také skutočné.

„Vieš prečo som sa opil?“ – opýtal sa.

„Prečo ty, tak to neviem, veď sa vidíme prvý krát.“ – povedal som.

„Ráno ma nachytala moja žienka onanovať. Ušiel som v hanbe z domu hneď ako sa tak stalo a sedím tu doteraz.“ – povedal hanlivo.

„A stihol si?“ – opýtal som sa.

„Čo?“ – pozrel na mňa tým pohľadom havranieho Gandalfa.

„No či si sa stihol urobiť?“ – žmurkol som.

„Ty nie si uletený, ty si normálne že jebnutý.“ – urazil sa Bindas.

„Nechcem ťa že uchlácholiť, ale nie si sám." – usmial som sa.
„Ako nie som sám, tak viem, že som tu s tebou.“ – nechápavo zavrtel hlavou Bindas.

„Vieš čo je sranda?“ – opýtal som sa.

„No daj.“

„Že toto som ešte nepovedal nikomu a teba poznám asi hodinu a chcem ti to povedať.“ – usmial som sa a potiahol z ušúľanej cigarety. Samozrejme z Bindasovej cigarety. Ja som v ten moment nemal nielen že cigarety, ale nič. Ale že naozaj nič. A človek čo nemá v daný moment čo stratiť je paradoxne najslobodnejší na svete. A presne takým som vtedy bol.

„Tak ma dobre počúvaj. Mali sme, teda máme s mojou prvou ženou dcéru.“ – nadýchol som sa.

„A čo je na tom, vieš koľko týchto pijanov má dcéry a bývalé ženy, čo ma chceš teraz upokojiť?“ – buchol po stole Bindas.

„Nie nie, veď mi skús aspoň na chvíľku neskákať do reči.“ – povedal som.

„Dobre.“ prikývol Bindas.

„Takže ako som spomínal, mali sme dcéru. Teda máme, ale už je v inom meste ako ja a tak. Ale nie to som chcel. Keď bola malá, mali sme také vysielačky. Vieš ona spala v jednej izbe, kým sme sa mi pošepky hádali v druhej. No a keď začala plakať, tak tá vec v druhej izbe nám to reprodukovala.

„Elektronická chúva, vyzerám ako debil?“ – ťukol si na čelo Bindas.

„Dobre dobre nevyzeráš. No a tak som išiel po malú, odniesol ju bývalej na kojenie ľahol si nazad do izby kde predtým spala. Pustil som si z notebooku porno a proste si ho vyhonil.“ – povedal som a sklonil hlavu.

„Ty somár, ale mne na to tá moja dnes ráno prišla, ale tebe nie.“ – zakričal Bindas.

„Ako neprišla? Ja som nevypol tú debilnú domácu chúvu a zvukový prenos porna do izby kojacej matky bol dokonalý.“ – zbledol som od spomienky.

„A aspoň si sa urobil dobre, alebo len tak že narýchlo?“ – vrátil mi prihrávku Bindas a rehotal sa.

„Debil.“ – povedal som.

Zasmiali sme sa Bindas objednal vraj kapurkovú. Keď som sa vrátil do izby, žena vtedy iba pokrútila hlavou a povedala:

„Si úchylné prasa. Aspoň si pri tom vypni vysielačku, nevidíš, že kojím malú?“

Očervenel som ako nábytok, čo sme mali u našich. Vtedy sa so mnou ešte nerozviedla. Písal som vtedy celkom dobré básne na začiatočníka a pomerne slušné poviedky. Mal som našliapnuté na román, ale nevedel som, ako vlastne dopadnem. Hnalo ma vtedy šialenstvo. Vlastné šialenstvo spojené s ľahostajnosťou. Možno keby som to bral vážne, zabije ma to. Preplával som. Hm. Ale vráťme sa k nášmu stolu. Po spomínanej kapurkovej sme sa vybrali tackajúc na návštevu k Bindasovej žienke, ako ju volal. Nikdy jej inak za tie tri hodiny čo sme sa poznali nijak nepovedal. Keď otvoril vchod na trojke, ovalila ma krásna vôňa zemiakov. Spomenul som si na starkú. Sliny mi tiekli ani potoky z hladného koryta.

„Láska, ale prečo v takom stave a tak neskoro?“ – povedala pokojne víla. Vyzerala ako víla. Malá, tenučká s ružovou gumičkou vo vlasoch. Mala farebné tepláky a kockovanú červeno bielu flanelovú košeľu. Asi Bindasovu. Bola po domácky, tak normálne. Kúsok som vytriezvel. Hanbil som sa, lebo mi smrdeli nohy a vlastne som sa prvý krát nadýchol k myšlienke, že čo tu do riti vlastne robím. Všetko sa zbehlo tak rýchlo.

„Nepovedal si, že budeme mať návštevu.“ – zaspievala víla.

„Ja som Lena, Lena Bindasova.“ – podala mi ruku.

„Ja som Jano, Jano Marton.“ – zakoktal som a stisol jej pravicu.

„Láska, ja som nechcel to ráno, inak som si to predstavoval túto nedeľu.“ – bičoval sa Bindas.

„Jurko prosím nie tuto pred návštevou, vysvetlíme si to inokedy.“ – povedala tichým hlasom...

„Našla som ho ráno onanovať.“ – dodala už len pre mňa pošepky s dlaňou na perách.

„Viem.“ – vypadlo zo mňa.

„Tak potom je všetko v poriadku. Robila som placky, dáš si?“ – opýtala sa.

„Ja si dám určite a Jano tiež“ – zahlásil Bindas.

„Prečo si mi nepovedal, že si Juro? Myslel som že si krstným Bindas.“ – opýtal som sa.

„A čo si ty už kokot? Kto by sa volal už len krstným Bindas?“ – opýtal sa opitým hlasom Gandalf.

„Ja len že ja som...“

„Ser na to.“ – prerušil ma Juro a z chladničky vybral dve pivá.

„Láska prepáč, ale cítim tu moč“ – povedala Lena. Zacítil som sa trápne, tak som sa to snažil uhrať.

„Ale v krčme praskol pisoár, akurát sme tam boli, tak asi cítiť od topánok“ – snažil som sa postaviť Gandalfovi obrannú líniu.

„Ale veď ty si dnes v krčme nebol šťať“ – odpílil ma Juro. Vlastne Bindas. Vlastne Gandalf. Teda ja už neviem kto, proste tohto človeka som sa snažil zachrániť od jeho pošťatých gatí a on takto. Nadýchol som sa. Bol taký priamy a slobodný. Hm. Usmial som sa. Placky boli perfektné. Nie až také, aké robila moja starká na Liptove, ale boli super. Tie na Liptove sa volali Baba. Boli na takom veľkom plechu a ja som mal najradšej tie chrumkavé kraje. Raz som ich všetky vyhrýzol dookola. Starká sa len zasmiala. Bože to bola láska. Ale vráťme sa ku Bindasovcom.

Boli to krásny ľudia. Keď sme dopili pivo, išli sme pozerať televízor. Dávali Winetua.

„Konečne niečo normálne.“ – povedala Lena.

„Inak Janko tam máš uterák, choď sa osprchovať, potom pôjde Jurko. Však Jurko?“ – dodala. Museli sme pekelne smrdieť. Juro pošťatý, ja opitý a naposledy osprchovaný v utorok. Keď som išiel do kúpeľne videl som už pekne prestretú ďalšiu izbu. Toto keby mi dnes niekto ráno povedal. Hm. No a tak som rozmýšľal, že vlastne keby som tak každý deň niekoho takého stretol, prežil by som ten život. Síce ako pustovník, ale prežil. Prečo žiť podľa pravidiel a škatuliek? Prečo nie každý deň s niekým iným? Veď aký si, takých si pritiahneš. Ale srať na to. Voda bola super a ja som si vybral ženský sprcháč adidas. To bol Lenin. Teda komu by mal patriť. Potom som sa vrátil a išiel Juro. Boli sme s Lenou pri telke potichu ani dve mačky. Iba čo indiánske slnko v telke začalo celkom dosť zrniť.

„Jurko prosím, choď napraviť ten satelit, zase nám zrní.“ – poprosila Lena Jura, ktorý prišiel zo sprchy iba v uteráku. Nevyzeral ako len čiernovlasý Gandalf, ale teraz už aj ako Tarzan. Ako správny hosť, ktorý chce za pálenku, placky, sprchu a teplú posteľ poďakovať som vystrelil smerom ku balkónu so slovami: „Ja ho napravím.“

„Ale nerob si starosti Janko.“ – povedala Lena.

„Ale akéže starosti, nech ide. Chyť ho za parabolu a jemne potlač doľava. Zakričím, keď prestane zrniť.“ – povedal Juro.

No a tak sa to vlastne všetko stalo a ja som zažil niečo, o čom sa len ťažko píše. Ono by to bolo treba zažiť. Mal som v sebe pravdu povediac viac ako málo. Myslím chlastu. No a tak som si obliekol kabát a vyšiel na balkón. Juro s Lenou bývali na trojke. Ako som tak naprával ten satelit, zrazu sa mi pošmykla noha a ja som letel. Skoro som sa posral od strachu. Padol som do živého plota. Sneh našťastie stlmil pád, ale hlavu som si rozbil na čele kvalitne. Po tvári mi stekal teplý prúd indiánskej rieky.

„Som Winetu a žijem.“ - zakričal som do studenej oblohy.

„Ja ti dám Winetua, ty zlodej!!! Videl som ťa ako si visel tuto na trojke na satelite a odmontovával ho. Veď počkaj!“ – zakričal neznámy starý hlas z vedľajšieho vchodu a buchol oknom.

Mávol som rukou, upokojil sa a vybehol po schodoch smerom k bytu Jura a Leny Bindasovych. Zazvonil som so skrvavenou tvárou. Otvorila Lena a keď ma zbadala omdlela a padla tak nešťastne, že si rozbila hlavu o radiátor. Krvácali sme dvaja. Ja a Lena. Juro bol opitý jak snop a nevedel čo má skôr robiť.

„Veď si mal štelovať satelit. Ako to že zvoníš pred bytom, takto dojebaný? To čo ťa na balkóne napadli skíni?“ – opýtal sa vystresovane, keď sme Lene na čelo prikladali studený obklad.

„Bože chalani, toto je tu dnes večer celé aká riadna haluz čo?“ – mlela v chodbe omámená Lena. V tom zazvonil zvonec. Otvoril opitý Juro.

„Dobrý večer polícia, mali sme hlásenie že vám kradnú satelit.“ – pozdravil jeden z dvoch policajtov.

„Prosím?“ – prebrala sa ležiaca Lena z mrákot.

Opitý Juro len krútil hlavou, ja skrvavený som ležal pri poranenej hlave Leny a policajtom by ste sa krvi nedorezali.

„Potrebujete nejakú pomoc?“ – opýtal sa ten druhý.

„Nie, nie. My sme len maľovali a popadali z rebríkov.“ – povedal Juro a pred policajtmi pribuchol dvere.

„Kurva čo sme maľovali.“ – opýtal som sa.

„Krajší návod na život. A nepýtaj sa na pičoviny, tuto mi radšej pomôž s Lenou“ – povedal.

„Počkaj, akože mám základný zdravotnícky kurz. Nemôžeme ju len tak nechať do rána. Čo ak má nejaké vnútorné poranenie?“ – povedal som vecne a jasne. Juro sa po dlhom prehováraní nakoniec chytil mobilu a vytočil 112. Lenu zobrali záchranári na pozorovanie. Prišli dvaja. Sanitkár a taká krásna blondínka – doktorka.

„Ále, pozrime sa pán spisovateľ. Bola som na Baričákovej prednáške v Poprade, nepamätáte si ma? Nechceli ste dokonca ani peniaze za Váš román. Že vy prijímate úhrady inak. Povedali ste že trestom“ – rozprávala a pomedzi to s ľahkosťou napichávala Lene infúziu.

Začal som koktať a hanbil sa jak pes. Trest? Ježiš Mária, musel som mať dosť.

„Jasné, jasné aj v marci 2016 budeme v Poprade. Mám novú zbierku, príďte“ – vydýchol som si a popradský záchranári púšťali maják.

V tú noc som si ho vyhonil a myslel na tú doktorku zo záchranky. Či sa stalo podobné Jurovi to neviem. Ráno sme pri pive boli ticho. Vôbec sme sa nebavili. Nieže by sme sa hnevali, alebo tak, ale necítili sme hlad po slovách.

V nemocnici bolo pusto. Pondelok, čo vám poviem. Lena ležala s indiánskou čelenkou bielej farby na lôžku. Usmiala sa, keď nás videla vo dverách.

„Si ako Nšoči včera z filmu.“ – zahulákal som ani Brat Luny.

Bol som indián. Asi. V minulom živote. Neviem. Juro ešte ostal s Lenou a ja som si dal do slúchadiel nového Marylina Mansona. Fakt začal spievať ty kokos. Napadlo mi. Taký bluesovo industriálny barytón. Asi na prvom albume podľa mňa začal fakt spievať. Pri výťahu som stretol doktorku zo včera. Kokos mačka jedna blonďatá. Až sa mi chcelo zamňaukať. „Ale, zase vy pán spisovateľ?“ – usmiala sa. „Nie som spisovateľ... až po vás“ – povedal som, keď som jej dával prednosť do výťahu a pozeral jej na zadok. Zo šestky na prízemie je krátka doba. Neuveríte, ale vždy som mal dar reči a slova. To asi preto tie príbehy, básne a život. O tri dni sme mali rande. Bola to zaujímavá epizóda môjho života. Vlastne ako všetky. Napínavá, šokujúca a tak trošku mešuge. Podobne ako moje ostatné bláznivé cesty do vesmíru. A mimochodom, dnes som sa vyhecoval. Keď Marilyn Manson začal spievať, ja skúsim začať žiť. Nejako podobne ako doteraz a predsa ešte viac dráždivejšie, skutočnejšie a s hlavou hore. S hlavou v kokpite mojej rakety, ktorá sa rúti bezhlavo do všetkých neprebádaných výšin.

Áno odlietam. Hoci to tu milujem, budem niečo iné milovať i tam. ... tri – dva – jedna – ŠTART ...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?