reklama

JA PUSTOVNÍK, JA ISLANDSKÝ POTOK, JA A MôJ NÁZNAK POINTY TOHTO PRÍBEHU Z VÝCHODNÉHO POBREŽIA VŠETKÝCH SNOV

https://www.facebook.com/pages/J%C3%A1n-Marton/247328692062079 .....................................

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Cestoval som vlakom krížom krážom a míňal ľudí. Stretával som sebe tak trochu podobných, ale aj úplne iných jedincov. Miloval som tú rasu. Ľudskú. Nikdy som sa tým netajil. Zobral som si svoj laptop do batohu, dal ho na chrbát a cestoval. Hirax mi povedal, aby som pointu svojich príbehov neprezrádzal na začiatku, ale aby som na ňu nenechal čitateľa dlho čakať. „Janík, nech to má akciu, nenechaj čitateľa zaspať v smradľavom kupé“. A ja som nechával čakať nie len čitateľa, ale aj všetky tie schránky, ktoré čakali že sa im otvorím. Nikdy. Povedal som si a zavrel rozpísaný román. Dodnes som asi veľa veciam neporozumel, lebo aj keď mám dar slova, čo fakt mám, neviem rozlíšiť farebnú podstatu deja, čo sa zasadzuje medzi riadky. Nemám na to žiaden program. Nemám na to v samotnej podstate asi momentálne bunky. Neprogramujem, nepíšem si osnovu a netipujem. Iba strieľam a snažím sa trafiť na istotu. Snažím sa iba plávať, vsadený medzi brehy mojej burácajúcej rieky. Snažím sa s ľahkosťou plávať presne medzi galaxiami, ktoré sa mi núkajú. Ktoré mi rozťahujú svoje loná. Milujem spontánne vlastnosti akejkoľvek schránkovej lode. Milujem hľadať prístavy. Zbožňujem kráčať stále vyššie a vyššie. Aby som mohol dlhšie padať. Má to zmysel. Aha, o čom som to vlastne chcel začať písať? Náznak pointy by mohol byť vyfarbený farbou mojich svetiel. Moje svetlá sú šialené priesvitné. Je zvláštne, ako dokáže človek pochybovať. Vlastne aj sám o sebe. Sám o svojej podstate. Rozdvojené rieky. Zoberte si že na Islande máte taký malý potôčik, a hneď o pár metrov je z neho burácajúca rieka. Tak by som sa definoval: Islandský potok. Ale nie o tom som chcel. Chcel som sa dostať konečne ku pointe tohto príbehu. Takže: Vo vlaku som stretol ženu. Teda dve ženy. Vlastne neviem, či tá druhá bola žena, alebo ešte dievča. Stále sa niekto vyhovára na dobu. Že dnes človek vlastne nevie, či to je dievča, alebo žena. Ale veď to je šialená pecka...nevedieť. Iba tápať a hádať a domýšľať si. Trebárs tipovať. Tá staršia mala oči mačky a tá malá, bola ako mačka. Ako malá mačka. Bol to posledný rýchlik z Vrútok v piatok. Vracal som sa z čítačky. Mal som v sebe necelý džoint a asi sedem pív. Desiatok. Nádherný letný večer.
- Môžem? - opýtal som sa.
- Samozrejme nech sa páči, - povedala malá mačka a tá staršia sa prebrala k životu. Moja fantázia mi hneď začala pracovať na plné obrátky. Viete ako to chodí s ľuďmi vo vlakoch? Všetci sedia oproti sebe. Buď ťukajú do mobilov, alebo sa s neprirodzene vykrivenými krkmi pozerajú von oknom, aby sa im nestretli pohľady. Je to fest haluz. Potia sa na podpazuší a chrbtoch. Možno by niekedy aj niečo povedali, len nevedia že čo a ako. A tak predstierajú spánok. Občas sa do vozňa pripletie nejaký spisovateľ, čo vytiahne notebook a vyrušuje ich svojim ťukaním. Sme iní. Každý a jeden. A to je na tom spravodlivé. Ľudia vo vlakoch sú krásni. S maskami na svojich tvárach, v ťažkom odlesku dokonaného. Nádhera. Mne vždy stačí iba jeden pohľad. Viac mi netreba. Som skromný. Občas. Kladiem si otázku čo Mačka s mamou. Čo asi robia teraz? Dajme im taký názov: Mačka s mamou. Aspoň zatiaľ, kým sa dostanem k pointe, teda ak sa k nej vôbec dostanem. Mama mala nádherné blond vlasy. Áno, opakujem, mne stačí vždy iba jeden pohľad. Také zatočené. Mohla mať okolo štyridsiatky, alebo o pár rokov viac. Proste kosť. Taká zaspatá kosť. Ale ja milujem ženy hlavne ráno. Keď sú nenamaľované a nahé. Keď nič neskrývajú a pri zívaní si prdnú do periny. Také ženy ja milujem. No ale nie o tom som chcel. Mačkina dcéra bola prefarbená do bordova. Celkom kus. Ale vek? Tak to ani náhodou, to si vôbec neodhadujem tipovať. Potom prišla ďalšia pointa tohto príbehu. Kúpil som si pivo. Prišiel som na to, že je ešte lacnejšie ako u nás v dedinskej krčme. Svet sa lepší, napadlo mi. Čo nechcel anjel, alebo čo nechcel čert sa stalo. Na výhybke sa mi pivo, z českého súkromného pivovaru vylialo na mamu. Ja vám pomôžem povedal som a spontánne siahol po servítkach. Viete, ako v zlom filme. Utieral som jej kolená. Podotýkam pekné kolená. U žien si všímam vždy dva fyzické aspekty. Nie som alibista, ale sú to kolená a kľúčne kosti. Fakt. Kozy a zadok, sú u mňa iba nadstavbou. Naozaj. Bolo leto. Kokos, bolo krásne leto.
- Ujo kam cestujete? - opýtala sa mačka.
- Nebuď zvedavá, - okríkla ju mama.
- Prosím ťa hlavne mi nehovor ujo a ty jej nehovor aby nebola zvedavá.
Som známy tým, že ja každému tykám. Teda generálnemu v robote nie, ale ľudí, ktorých stretávam. Vykanie je mýtus. Je to výmysel, ako si pred seba postaviť veľkú stenu. Pýtam sa načo? No lebo zvedavosť je zakorenená v ľudských bytostiach. Prečo si myslíte že ľudia vo vozňoch pozerajú von oknom, na strop, do podlahy. Že pozerajú všemožne inde len nie do očí a slobodne sa nepýtajú, načo by chceli? Lebo sú zvedaví a majú strach. Majú strach z odhalenia. To je celé. Ale zase odbočujem, unikám a správam sa presne ako ten Islandský potok. Jano, podal som im obom ruky. Ako správny džentlmen, prvú pravicu som dal mame. Mačka ma hrýzla pohľadom. Cítil som to.
- Aj ja hrám na gitare ujo. Vlastne Jano, - rýchlo sa opravila.
- Akú hudbu počúvate? Teda počúvaš, - žmurkla studňami.
- Ale kadečo, - povedal som koktavo, ôsme pivo spravilo svoje a dojazd pekelného THC bol badateľný.
- Ja mám rada Limp Bizkit.
- To sú buzíci, - povedala mama.
Mama mala krásne kotníky. Totálny bonus a nadstavba. Ale to len tak mimo príbehu. Čo by sa stalo, keby ste sa vyskytli na opustenom ostrove s nádhernou ženou? Znejú často otázky v rôznych prihriatych kvízoch. Že trtkali a šukali a podobne. 90percent odpovedí je jasných. Ja by som urobil presne to isté. Čo ste čakali, že jej na tom ostrove začnem písať báseň? Alebo ju maľovať? Nie, normálne by som ju ošukal, potom sa natiahol a čakal na prvý spoj domov. Nič umelecké. Zase odbočujem a rozťahujem sa. Som Islandský potok. Áno. Celý vlak spal. Cítil som ako mi mačka hladí stehno. Zľakol som sa. Mykol, ale udržal v sebe muža. Bola to revolúcia prekvapení. Ako preskákal som si už rôznymi príbehmi. Fajka v buse z jahodovej brigády bola fajn. Ale to som bol mladší. Dnes v role otca a verného partnera to bola kúsok zapeklitá situácia. Nechal som ju. Postavil sa mi. Veď som muž. Čo si myslíte, na čo myslia pasažieri v plnom kupé? Keď je pomer štyri ženy a dvaja muži a nikto sa nepozná? Myslia podľa mňa každý na niečo, o čom ja nemám ani len šancu tušiť a tak si nedovolím vojsť do vnútra niekoho, kto mi nepatrí. Takže Islandský potok sa zužuje. Mačka mi rozopína nohavice a ja sa tvárim že spím. Aj mama sa asi tvári že spí, lebo malú mačku okríkla, keď bola zvedavá, ale to že mi ho vyťahuje z nohavíc jej nevadí. Čo vám poviem ľudia. V Ružomberku som sa urobil prvý krát. Nerozumel som tomu, nechápal som sám sebe a bičoval sa. Išiel som na záchod. Keď som sa vrátil vo vlaku bola už len mama. Prebratá a navoňaná.
- Malá si požičala z tvojej peňaženky 20eur, že je to v pohode? - opýtala sa?
- Jasné, - zakoktal som.
Nikdy si neberiem veci vo vlaku zo sebou na záchod. Ja by som neukradol, tak to isté tuším, žeby mohli urobiť iní. A to nebola krádež. Mačka to vedela. Som Jarka, povedala mama a pobozkala ma na čelo. Tie kľúčne kosti boli fakt mega. No a tak sme sa v Mikuláši prehupli do druhej časti.
- Kto je vlastne malá? - opýtal som sa.
- Ale malá. Nechaj ju tak.
Pohladila ma po vlasoch a rozopla nohavice. Na Tatranskej Štrbe som bol druhý krát. Pred Svitom som sa jej opýtal:
- A odkiaľ vlastne ste ty s dcérou?
- Z východného pobrežia všetkých snov, - povedala.
- A to nie je moja dcéra. Videla som ju vo vlaku prvý krát.
- Fakt? - vypleštil som oči.
- Fakt, - povedala.
- Nemáš požičať nejaké drobné? - usmiala sa.
- Ale hej, - žmurkol som na ňu a dal jej 10 eur s mojim románom.
- Ty si spisovateľ?
- Nie, ale tvárim sa tak občas. Komu napíšem venovanie? - opýtal som sa.
- Napíš že: Víle z východného pobrežia, - usmiala sa a dala mi druhú pusu na čelo. Poslednú. No a tak som v Poprade vystúpil. Mal som ešte na pivo a cestu busom domov. V krčme som obil všetky svoje výčitky o stenu, zapil deviatou desiatkou a odišiel. Domov. K žene a lúkam a rieke, čo šumí za domom. Bol som predsa vzorný. Ako inak, by som mohol byť celkom slušným básnikom? A vôbec, bola to jedna z mojich najkrajších čítačiek. Fakt.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo myslíte? Načo myslia ľudia v kupé plnom ticha? Neviem, fakt neviem, nemám právo vchádzať do duše iných. Som len písalko. Som len zblúdilý pocestný, som pustovník a Islandský potok, čo sa rozhodol rozhodiť svoje ramená ako pavúk všetky siete.

Niekam do neviditeľna. Niekam až na východné pobrežie všetkých snov.

Možno...

p.s.
Moje knihy:
http://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/
p.s2. MARTON BAND - VESMÍR
https://www.youtube.com/watch?v=L1Ug6b75sos&feature=youtu.be
p.s3.
MARTON BAND+Robo Mikla – Láska (Live in POPRAD)
https://www.youtube.com/watch?v=TCITPju0gZE&feature=youtu.be
p.s4.
MARTON BAND - Live - Rádio REBECA
http://rebeca.sk/?p=8538

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ja, Ejmi, Agáta a Karči :-)
Ja, Ejmi, Agáta a Karči :-) 
Ján Marton

Ján Marton

Bloger 
  • Počet článkov:  353
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Je čas obety. Polčas rozkladu. Každý ponúkne čo najviac". - Andrijan Turan Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu