Ako som dostal nálepku

Autor: Ján Marton | 23.6.2015 o 11:07 | (upravené 23.6.2015 o 11:33) Karma článku: 4,58 | Prečítané:  165x

Ako som dostal nálepku

 

Volali ma čierna ovca rodiny. Už vtedy to znelo pre mňa veľmi nudne a fádne a tak som si hľadal iné slovné spojenia. Páčila sa mi viac biela vločka na uhlí. Tá ktorú hladí mráz a nikdy sa neroztopí. Nikdy sa však nemá hovoriť „nikdy“ a vločky sa roztopili rovnako, ako sa zjedli všetky tie ovce na poliach. Svetlé, alebo tie tmavšie. Ubehlo veru veľa vody...

 

Začalo to asi keď som mal štyri. Na návšteve u babky som sa hral s porcelánovou panenkou Máriou. Hrali sme sa na skrývačku. Ja som ju skryl a potom som ju hľadal. Viem, čudné. Ale mne sa to páčilo. Jednoducho nemala šancu skryť sa mi. Čo čert nechcel, prišliapol som ju. Bola na kašu. Toľko kriku v jednej miestnosti som naozaj nezažil a mám to v živej pamäti.

– To nie je normálne dieťa!!! – kričala babka.

Plakal som a nevedel, čo sa to vlastne stalo. Panenka Mária sa mi skryla tak, aby som ju prišliapol. Zrada zo strany Boha, inak to nazvať neviem. Na pamäti mám najmä trhaný zvuk nábytku, v ktorom boli varechy. Doteraz ma mrazí. Dostal som bitku ani malý had.

 

V škôlke som bol vraj zlaté dieťa, ale len do určitej chvíle. Uhryzol som spolužiaka do malíčka a skoro mu ho znefunkčnil. Nedovolil mi dostavať môj hrad z kociek. Prosté. Nikdy som vlastne od nikoho nečakal nič extra, asi preto som horel na celej čiare. Nebola v tom rovnováha, lebo okolie odo mňa očakávalo asi až príliš.

 

Potom prišla základná škola. Tam sa začalo spojenie môjho priezviska s mojim temperamentom.

– Nie si nič dlžný svojmu menu, – kričal matematikár, keď som z okna vyhodil pravítko a dva uhlomery. Matematikár ma vylátal ako hada. Pravítko ani uhlomer neboli totiž moje, ale spolužiakove, ktorý mi predtým naschvál polámal pred očami moje kružidlo. Najprv som kričal, že mu to jeho strčím do riti, ale keďže už vtedy som naberal smer pacifistu, nechal som jeho pomôcky vyletieť von oknom.

 

Nikto nikdy neriešil moje emócie, ale vždy iba prvopočiatočnú akciu. Toto ma na tom všetkom vytáčalo najviac. A tak vo mne pomaly, ale isto rástol rebel. Kvitol vo mne a spúšťal tuhé korene. Fyzikár sa na mne raz tak vyzúril, že som čakal exitus, infarkt myokardum alebo aspoň jeho mŕtvicu. Dal som zlú medzeru medzi nulami, keď som písal na tabuľu číslovku 1 000 000. Kričal, bil ukazovadlom po stole aj tabuli. Venoval mi 40 minút z celej hodiny. Nechápal som, nerozumel, nedokázal prijať nával pekelnej zloby so šialeným výrazom v očiach dospelého jedinca. A pritom taká pičovina. Podľa mňa si ho bol ešte v kabinete vyhoniť, aby bolo dielo dokonané. Vtedy prišla ku mne Naďa a pohladkala ma po vlasoch:

– Nečeš sa, – povedala.

– Čo? – opýtal som sa a prvá slza mi padla na štrikovaný sveter.

– Nikdy sa nečeš, si celkom zlatý taký strapatý, – usmiala sa a odišla.

Čakal som že povie, aby som neplakal. No a toto zanechalo na mne hlbokú stopu, lebo sa nečešem do dnes. Naďu som potom viac nevidel. Vraj sa odsťahovala do Anglicka s rodičmi. Ale bola to moja prvá fantázia, nad ktorou som onanoval. Aha ešte taký detail, som dlžný svoju podstatu. Som Marek Divoký a môj brat je Dávid. Rodičov som nikdy nevidel hádať sa a o panenstvo som prišiel tri dni pred svojou šestnástkou.

Na základnej som bol bitý asi až moc, aby som vlastne pochopil že prečo. A tak sa to so mnou nejako vlieklo až na prelom základnej a strednej.

 

– Ach Divoký, – vzdychla si triedna v prvom ročníku na zoznamovacej hodine, – veruže to nie je len menom.

Nerozumel som tomu, v živote sme sa nevideli. Až potom mi bliklo, že matematikár zo základnej bol susedom mojej novej triednej. A tak som si svoju nálepku na povestnom tričku prežehlil aj na strednej. Dajako sa to všetko vlieklo a mama ostávala po rodičovskom vždy na extra predĺženie. Tam jej triedna nakladala ako sa len dalo. Ja som nechápal strašne veľa veciam. Nerozumel som, ako sa môže dospelý jedinec, stavať do role Boha. Nechápal som to. „Ja v tvojom veku“, počúval som od učiteľov. Ešte dnes ma z toho naťahuje. Keď som vyhadzoval sáčky s vodou na okoloidúce schránky, bohužiaľ som trafil telocvikára. Bolo to zlé. Bol celý mokrý a von bola zima. Priznal som sa. Vtedy sa ma učiteľka opýtala:

– Divoký, buď umyješ dva poschodia na škole, alebo zavolám mame.

Mal som v tom jasno, umýval som. Keď som doumýval posledný meter štvorcový, učiteľka zavolala mame. Tak ako potom? Pýtal som sa sám seba. „Nasrať,“ povedal som si v duchu a hovorím si to často dodnes.

 

Raz prišla mama z rodičovského združenia a v kuchyni bolo akosi podozrivo ticho. Nepočul som ani otváranie poličky s varechami. Nechápal som. Tak som za dverami iba počúval, že čo sa udeje.

– Asi mi zabudla povedať, aby som ostala, – povedala mama.

– Kto? – opýtal sa otec.

– No triedna po rodičovskom.

– Tak asi nič zlého nevyparatil, – povedal otec.

– Určite zabudla, – potvrdila mama a otvorili si s otcom fľašu vína.

A tak som vtedy prvý krát omylom nedostal bitku. Ani som nemohol zaspať. Teraz neviem, či to bolo od prekvapenia, alebo šťastia. Mama s otcom sa vtedy milovali asi dvanásť minút. Dobre, tak možno pätnásť. Nestopoval som sex svojich rodičov, tak ďaleko som zase nebol, len intenzita zvukov, na ktoré som neskôr došiel, že sú to stony trvali tých pár minút.

 

Na strednej som sa prvý krát zamiloval a prišiel o spomínané panenstvo. Bolo to iné ako onanovať, ale zase úplne iné ako v tých porno filmoch. Čakal som väčšiu akciu, ale lepšie niečo, ako nič. Postupne som si svoj sexuálny život zdokonaľoval a veľmi veľa si toho nechával pre seba. Nebol som rozprávkar. Mať nálepku ma naučilo, že lepšie je mlčať. Ženy ma chápali viac ako muži a tak som si preskákal celkom slušné kapitoly mojich epizód. Zrazu ma to začalo s nálepkou „Divoký“ baviť. Smial som sa na okolí a svete. Často som veľmi veľa bytosťami iba tak s ľahkosťou pohŕdal. Tak ma svet naučil. Masy ma už nesrali, bavilo ma provokovať.

 

Po strednej som išiel na základnú vojenskú službu a tam som vyrástol o ďalší level. Naučil som sa hrať divadlo. Skrýval som svoju podstatu tak hlboko, ako mi to len išlo. Tam nastal zlom. Nikoho som v sebe nezabil, iba dával sám na seba pozor. Robím to do dnes. Dostal som nálepku, tak si ju hrdo nosím na svojej hrudi. Je to môj problém, s ktorým sa musím vysporiadať, alebo sa ani vlastne vysporiadať nechcem? Niekedy príde chvíľa, keď sa ukrývam aj pred samým sebou. Strácam sa. Naučil som sa však za tie roky jedno: „Nebudem nikdy dávať nikomu nálepky pre rozbité porcelány, zlé známky a živú podstatu vlastného temperamentu“. Ďakujem, že nehodnotím, lebo ja nie som Boh, ani žiaden veľký učiteľ. Som len Jano Marton, ktorý si vymyslel Mareka Divokého, aby zo seba dostal v týchto riadkoch presne to, čo dostať chcel.

 

Milujte sa a nesúďte, nikdy neviete, kto nakoniec bude musieť kráčať sám v dave úplne iných.

Jano Marton

 

p.s. Môj román NULTÝ STON
http://www.martinus.sk/?uItem=161084
p.s.3 ZÁPAD S... (Live in ŠAĽA)
https://www.youtube.com/watch?v=S8jKm3AlqM0
p.s.3
MARTON BAND – Láska (Live in POPRAD)
https://www.youtube.com/watch?v=TCITPju0gZE&feature=youtu.be
p.s.4
Moje knihy:
http://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/

p.s.5

MOJA FAN PAGE

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?