Divé kačky sa vracajú,
prichádza obdobie čistoty.
Hľadám ťa po stenách
a v nočných vagónoch.
Prichádza obdobie ticha.
Slnko je červené,
ani tvoje líca
a mne sa cnie za letom.
Prechádzam tvojimi lýtkami
a snami a prstom sa
dotýkam nosa.
Ešte žijem.
Cítim ako mi pulzuješ v žilách,
ako sa divé kačky vracajú,
aby našli svoje staré
hniezda.
Počujem ako mi pískaš v ušiach,
ako mocne stískaš čeľusť,
ako silno mi hovoríš,
aby som nekričal do vetra.
A ja kričím na kačky,
stískam v rukách dúhu jesene
a posielam ti túto jar.
Priamo do tvojich vlasov.
Vraj aj moje verše,
mäkké ako topiaci sa sneh
hovoria za moje srdce,
čo bije ani kladivo kováča.
Že hovoria o mne,
že to čo žijem píšem
a potom sa ti hádžem k nohám,
strihám vlasy a bradu.
Potom sa ti vynáram
v každom horizonte,
v každučkej čistinke
a vychádzam z hôr ani slnko.
Ako môžem ešte viac žiť?
Nijako. Pozri sa mi do očí
a kľudne sa otoč.
Ja viem, že sa vrátiš.
Ako tie kačky,
ako to červené slnko dnes ráno,
čo sa gúľa po mračnách,
ani červený parník.
Už len komín.
Už len vesmírne objatie
tvojho lona a dlaní a svetiel
a mocných myšlienok hlbočizných ani studňa.
Potkýnam sa o rebrík
a stúpam do teba.
Ako dym, čo si našiel
cestu von.
Usmievam sa na kačky,
čo sa vrátili do svojich hniezd.
Do svojich zákutí
a tajomstiev.
Ako ja do teba,
ako ty do mňa.
Ako my k sebe
aspoň v tomto živote.
Posielam ti túto báseň,
a zaryto mlčím.
Nikto mi nevidí do básní.
A to je dobre.
Nikto, okrem teba.
