Čo?

Autor: Ján Marton | 4.4.2014 o 10:23 | (upravené 4.4.2014 o 10:42) Karma článku: 1,74 | Prečítané:  394x

Prečítajte si jednu nezáväznú kapitolu z absolútne anti-koncepčného príbehu, ktorý sa zrodil v mojej hlave jednu noc, čo ma skoro utýrala na smrť. Pláva si chaotickým bludiskom a nesie svoje ťažisko ako bremeno v každej a jednej kapitole. Mám ho v hlave. Ako povedal Duško Mitana, už ho len neskurviť písaním. Nie je to hardkor, ani fekál...len čistý pank a anarchia. Hrozí mu vyhostenie zo sveta literatúry. A ak raz vyjde, mne hrozí niečo oveľa horšie. Vdýchnite, alebo nie...

Čo?

 

Kačky na hladine sa predbiehali a dosadali na ňu, ako by mali z pristávania vysokú školu. Nádhera. Sedel som na brehu, pofajčieval a oddával sa tatranskému slnku.

- Nenos krátky rukáv, kým je v názve mesiaca písmeno R, - hovorieval starý otec.

Mal som kraťasy, tričko a nábeh na zápal pľúc o ktorom som ani len netušil. Netušil som vtedy o veľa veciach ktoré sa chystajú na moju dušu, ale i telo. Bol apríl a slnko sa na mňa usmievalo ako tie dve kačky, ktorým som chodil dávať kôrky chleba. Nikdy sa o ne nebili. Akoby boli naučené sa deliť. To ľudia už dávno nie sú. Možno to niekedy vedeli, ale zabudli to. Možno im to len niekto zobral. Ktovie. Ľudstvo som nikdy nepochopil. Nikdy som nestihol zaznamenať toľko, aby som o ňom písal v relevantnej rovine. Napriek tomu som si však povedal, že niečo skúsim. Budem chodiť okolo. Veď všetci tak robia. Nieže by som sa ja chcel po niekom opičiť, ale chodil som dookola a tak som napísal svoju prvú poviedku. Keď som to povedal novinárom...

- Čo? opýtali sa.

- A čo básne?

- Kašľať na básne, tie nechajme recitujúcim maturantkám, - povedal som.

 

Stretával som ženy, ktoré sa mi hádzali k nohám, ale aj tie, čo mi chceli vyrezať oči a do piva vliať kyanid. Nikdy sa to žiadnej nepodarilo. Od odpitého piva som nikdy nevstával a na očiach nosil dioptrie. Bol som ako zákonom chránený. Vlastne vďaka Bohu za všetky stretnutia s civilizáciou. Či už tie povrchné, alebo hlbočizné, ktoré sa nakoniec aj tak skončili spravodlivo. Niekedy takmer happyendom. Stretával som aj pekných mužov. Stretával som mužov na úrovni, ale aj buranov a zadumaných filozofov, čo by za tajomstvo ako dokážem zároveň takto písať a žiť, dali majland. Stretával som priateľov, zmrdov ale aj neutrálnych pozorovateľov, na ktorých keď som sa pozrel, akoby som sa pozeral do zrkadla. Zažil som si toho celkom dosť. Sranda, že som ešte tu, napáda mi niekedy. V tatranskom vzduchu som okrem spomienok a suchoty v ústach zacítil ešte niečo. Spomenul som si na Petra. Sila. Ako ten čas letí. Ako nás vtedy všetci ohovárali, ako nás chceli utopiť. Nemali šancu. Teda jedno krídlo ostalo a ja vďaka Petrovi píšem tieto riadky. To preto tak bádam, preto miestami tak tápam. Všetko čo robím, robím s ním, lebo vďaka nemu som našiel svoj stred. Aj keď po krkolomnej ceste, ale predsa. Niekedy treba iba vydržať a niekedy ani len to.

 

Peter bol vysokoškolský učiteľ a my sme sa spoznali kde inde ako na pive v Géčku za vysokoškolskými internátmi. Ikváč, kričali na mňa vždy spoza baru, keď som sa objavil vo dverách a Peter sa ma potom na hajzli pripitý opýtal:

- Prečo Ikváč?

- Lebo na viac nemám, - povedal som.

Robil som diplomovku a potreboval pomôcť. Keď som tak chodieval po meste a pohľadmi hladil všetky schránky nabité energiou, alebo absolútne vybité, mal som v tom jasno. Muži boli z inej planéty ako ich náprotivky. Vedel som, že všetky tie ženy sú na to, aby prinášali na svet nové životy, ale nikdy, nikdy som sa nedokázal na nich pozrieť ako na objekt lásky. Ako na objekt sexuálneho podozrenia. Nie. Nikdy. Nikdy som však proti nim nič nemal. Nebrali ma. Pozor, neznamená že sa mi nepáčili, nebrali ma tým smerom, aby som sa nejakej začal približovať tak, až by som sa jej dotkol. Toto ma vážne desilo. Ja a nejaká žena na večeri. Sviečky a tak ďalej, ako v tých filmoch, veď viete. Neriešil som to, povedal som si že som niekde inde ako som mal byť. Že som asi nastúpil na iný autobus a ten si to šinie absolútne opačným smerom vesmírnych úvah. Sral to pes, hlavne že žijem a mám svoju galaxiu. A že vlastne preto aj tie prechádzky, preto aj toto miesto kde mi je najlepšie keď som sám. Gabova lúka – tak som dal názov tomuto miestu, kde vlastne sedím a niekedy som tu aj tuho pofajčieval.

 

A je to zo mňa von. Volám sa Gabo Buľava, som mierne zavalitej postavy. Švih mám, kondičku až tak celkom nie. Pred dvanástimi rokmi ma skoro dostali. Bol som v Ružomberku na psychiatrii, ale nakoniec som dostal ja ich. Povedal som, že už to nikdy viac neurobím, že sa nechcem zabiť, že mi patrí žiť. Dal som to ako repliku z Národného a oni ma pustili. Babkiny susedia ma potom vylovovali na Liptove z Váhu ako vorvaňu. Chlapi, ale ja som sa nechcel utopiť, hovoril som im v neďalekej krčme, keď som im borovičku kupoval ako nálezné. Teda záchranné za moju osobu. Ako by nie, veď si sa z tej skaly hodil ani drevo. Ale ja som drevo ujo, veď sa na mňa pozrite, roztiahol som ruky. No teda fakt si drevo, povedal druhý a potiahol z cigarety. No a tak som zase raz ostal na žive.

 

Áno, som Gabo Buľava a baví ma písať. Akoby som potreboval zo seba dostávať slová ani stolicu. Neviem to presne vysvetliť, ale toto fekálne prirovnanie je k tomu asi najbližšie. Nemám žiadne dievča. Ale to je jasné, keď ste nepreskočili očami tých pár riadkov hore. Inak som v spoločnosti braný ako intelektuál, čo si ja vôbec, ale vôbec o sebe nemyslím. Pozor prečítajte si to ešte raz, nie ako samovrah, ale ako intelektuál. Ale ja v podstate nie som ani jedno, ani druhé. Len sa snažím chodiť s otvorenými očami a zhlboka dýcham. Teda tak koľko mi to moje prefajčené pľúca dovolia. Cigarety sú mojou šialenou vášňou. Nedokážem to opísať. V mojej izbe svieti počítač, do ktorého ťukám všetky slová a k stropu sa vznáša dym. Ako dúhu mám záclony, ktoré sú žlté. Domáca mi dovolila fajčiť, keď si budem sám prať záclony a zároveň ich ale aj vešať. No a tak sa to raz stalo. Vracali sme sa s Petrom nad ránom o štvrtej z Géčka. To čo som si ja len myslel, Peter povedal. Dopĺňali sme sa ako siamské dvojčatá. Hm. Rozmýšľal som nad Petrom. Poviem vám pravdu, bol to masaker. Boli chvíle keď som sa márne hľadal a vzápätí nachádzal. Školu som dokončil s červeným diplomom. Okolie nechápalo. Ja som ho v tom však nechal. Sral som na kadejaké reči, keď cudzí pár očí chcel pozerať do kuchýň kde neboli jeho riady. Dokonca ani len dezertná lyžička. Ľudia stále túžili šliapať po tých druhých. V tom som bol výnimkou. Svety tých druhých patrili im, nikomu inému! Peter mi dával silu. Ako na začiatku vám chcem povedať, ak to chápete, že som pochopil, že som z druhého brehu a tieto riadky budú končiť ako zamilované slová homosexuála mýlite sa. Onanoval som normálne, ako všetci moji rovesníci. Bolo v tom však niečo iné. Nikdy som nemyslel na tie najväčšie sex bomby. Naopak. Myslel som na ženy, na ktorých nebolo na prvý pohľad nič hmatateľné. A pritom bolo tak veľmi. Onanoval som nad cudzími ženami, ktoré vychádzali z nákupných centier a igelitové tašky plné potravín v akcii im krivili chrbty. Vždy som si nejakú vyhliadol cestou domou. Nebolo mi treba veľa síl. Nie nebolo mi treba skoro žiadnu silu. Šlo to tak samo. Až som nespoznal Petrovu sestru Líviu. Líviu som videl dvadsať minút vo svojom živote a to mi stačilo. Neboli mi treba roky karikatúrnych prieskumov, neboli mi treba žiadne dôkazy. Nechcel som nič. Nikdy som nechcel nič tak šialene ako vtedy ju. Nie nie, žiadna láska na prvý pohľad, tá je z tých amerických filmov, kde majú herci biele úsmevy ani smotana a herečky modré oči sťa obloha, proste stále dosť neuveriteľné a miestami zlé. Toto bolo niečo iné, niečo vyššie. Vedel by som vymazať celý svoj nový rukopis románu, vedel by som sa vzdať ligy majstrov v stredu na dvojke a dokonca som bol vtedy presvedčený, že prestanem fajčiť. Ak by to chcela Lívia, dozaista prestanem. Peter mi zavrel rukou ústa.

- Upokoj sa, - povedal.

- To je moja ségra.

- Kriste po kom je, - dodal som zo seba bezbranne.

- Ste pokrvní súrodenci, alebo nevlastní, opýtal som sa pozorujúc Líviu.

Prekrásne sa zasmiala. Bolo to niečo neskutočné. Bolo to slnko. Kokotina, že slnko je len jedno. Toto bolo slnko a ja som sa lial po stoličke dolu. Bál som sa, že sa rozlejem, stratím sa a už ju nikdy, ale nikdy viac neuvidím. Dostal som panický strach.

- Si strašne zlatý a vtipný, - povedala.

- Ale ja nevtipkujem, - fakt máte jednu mater a otca?

- Gabo prestaň, - ohriakol ma Peter.

- Ja len Peter prepáč, vlastne ty mi prepáč Lívia, vlastne mi prepáčte obaja, že som nepríčetný, ale musím si zapáliť, - dostal som zo seba.

- V pohode, - zaspievala Lívia.

Prvé čo som si na nej všimol bol stisk ruky a potom moje oči šplhali po jej pravici až k ramenu, cez krk a dostali sa k úsmevu. Ten ma posunul očiam. Takto vyzeral opis tohto stotinového stretnutia:

- Lívia, povedala.

- Ga-Ga-Ga-Go, - zakoktal som nevkusne ani buran s cigaretou v papuli.

- Čo?

- Že Gabo, - vytiahol som cigaretu z úst.

Dala sa do toho najkrajšieho smiechu na svete a ja som objavil planétu, ktorú som chcel tak, ako nikdy nič na tomto svete. Prešlo dvadsať minút a Lívia odišla. Mala pevný stisk, a čistý pohľad.

- Kam odišla? - opýtal som sa Petra.

- Na rande.

- Aha...povedal som čumiac na jej kroky a zahasil práve zapálenú cigaretu.

Takej by som sa aj dotkol, s takou by som vychovával deti a vnúčatá. S takou by som sa delil aj o svoj obrovský majetok, keď sa zo mňa stane slávny spisovateľ, napadlo mi a preglgol som na sucho.

 

Tu by som s pokojom mohol zakončiť túto kapitolu s nálepkou úvod a ísť ďalej. Ale ja nie som bohvie aký spisovateľ, ktorý si delí časti na časti, a tak budem pokračovať ďalej.

 

S Petrom sme boli plní filozofických úvah a tém, ktoré nie a nie nájsť svoj pokojný prístav. Strieľali sme slovami, gestikulovali sme, ani by sme pádlovali na sever. Neviem. Bola to sila, aspoň to čo si pamätám. Takže sa to stalo tak, že som sa rozhodol vešať záclony. Prečo? No lebo domáca povedala, že môžem fajčiť, ale tie záclony si budem meniť sám, ale to som už spomínal. Takže ako môže záclona zmeniť človeku život? Šialene. Rozhodol som sa ich meniť nad ránom totálne na šrot. Neviem čo ma to popadlo, ale kto vie, keď má štvorku v žile a na hlave korunu kráľa pijanov. Neviem. Pamätám sa iba ako som sa do poslednej chvíle snažil zachytiť záclony. Nechápem, prečo som si nechal pri tom otvorené okno. Hm. Ahá, jasné, chcel som pri tom vešaní záclon fajčiť. Klasika. Bývam na trojke. Teda býval som na trojke, teraz ležím na šestke. Vraj ma dávali dokopy celkom dlho a je haluz, že vlastne ležím. Chodiť som zatiaľ ešte nevedel, nedalo sa. Prešli vraj tri týždne, kým som sa prebral. Pamätal som si len útržky rôznych situácií, pamätal som si toho len strašne málo. Len málo celkov, čo by dalo dokopy nejaký príbeh. Dej som mal rozbitý, ale postavy, tie neexistovali vôbec. Netušil som kam sa podeli. Akoby to boli lego postavičky, ktoré som pozbieral do krabice a daroval bratovi, ktorý mal dve malé deti. Však nech sa hrajú. Ľudí, ktorí sa mi chodili predstavovať ako moji bratranci, sesternice, najlepší priatelia, som absolútne nepoznal. Keby ma chceli dať za mreže za znásilnenie striptízového dua černošiek do análu, prisahám, nepamätal by som si to. Mohli by mi prišiť čokoľvek. Povedal by som: Neviem. A prisahám žeby som to myslel vážne.

 

Bože sestrička, s pokojom tých ľudí pustite dnu, aj tak nebudem mať šancu, mávol som rukou na znak mieru.

- Ty vešiaš záclony? - opýtal sa ma po tichu hlas za plachtou.

- Čo? - opýtal som sa ja.

Bola to prvá osoba, s ktorou som nadviazal kontakt po úraze. Moje prvé slovo bolo: Čo?

- Chlapi čo vešajú záclony sú fajn, - povedal hlas.

- Lívia! - zreval som.

Jediný hlas, ktorý som poznal, bol hlas Lívie. Jediného človeka na Zemi.

- Kedy ma odtiaľ pustia?

- Neviem, vraj si padol na hlavu.

- Kriste, ale to viem. Nepýtam sa načo som padol, ale kedy ma odtiaľ pustia.

- Nazdar kamarát, - vrhol sa zozadu na mňa cudzí chlap.

- Kto ste preboha a čo tu robíte? - vyrazil som pred seba rukami.

- Gabo robíš si srandu však?

- Prepáčte, ja neviem kto ste a netykajte mi.

Lívia si musela zavrieť ľavou rukou ústa.

- Ale veď to je Peter, - povedala.

- Aký Peter, čo za Peter?

- No predsa Peter môj brat, on ťa so mnou zoznámil.

- Nie nie nie, Lívia prosím neklam mi, - osopil som sa na moju jedinú ženu na svete.

- Pred oltárom si mi predsa sľubovala vernosť a lásku až za hrob.

- Pred akým oltárom? - povedali súčasne Lívia a dajme tomu Peter.

- Lívia, Lívia, usmial som sa a pohrozil jej. Ak si myslíš, že dostaneš deti tak to sa veľmi mýliš.

- Aké deti? - povedali obe postavy s otvorenými ústami.

- No tie, ktoré krstili moje dve nové knihy v bratislavskej Pantha Rei. Dal som im mená po nich. Kain a Ábel. Ale Lívia, toto mi snáď nechceš vyhovoriť, že nemáme spolu dvoch synov. - Prepáč Gabo, ale ja som ťa poznala dvadsať minút a prišla som ťa pozrieť len preto, lebo Peter tak chcel a prosil ma že sa možno stane zázrak.

- Tohto pána prosím Lívia, nech odvedú preč. Je to určite len nejaký novinár, ktorý sa chce opýtať na meno mojej tretej knihy ktorú som napísal.

- Akej tretej knihy? Ale Lívia, veď vieš predsa že moja trilógia sa volá: Kain, Ábel a Lívia.

- Preboha Peter ja tu nezostanem ani len na sekundu, ten človek sa zbláznil.

- Padol na hlavu, - povedal ten Peter.

- Vypadnite, obaja, - zakričal som.

- A pošli sem Kaina a Ábela...Ach blázni, povedal som si.

Ale aj keď sme manželia, v zmluve máme jasne napísané, že všetko z predaja kníh, je iba moje a chalanov. Pokojne mi preblyslo mysľou a napil som sa ochutenej minerálky. Teplá chutila ako šťance. Ale určite boli na svete oveľa horšie veci. Mňa však v tej chvíli trápila Lívia. Neveril som, že podá žiadosť o rozvod. Aha? Takže to bol jej milenec. Vraj Peter. Ha ha ha. Vraj Peter môj priateľ a jej brat. Takže takto pekne ma chce moja žena obzikať? Nikdy, zakričal som už nahlas až prišla sestra.

- Všetko v poriadku pán Buľava? – opýtala sa.

- Ešte aj vy? Neurážajte ma, ja som predsa Jano Marton - zakričal som a padol hlavou na vankúš.

- Chudák, - povedala potichu sestra, a išla predať nočnú zmenu kolegyni.

 

Keď som sa po troch mesiacoch naučil chodiť, vraj miechu to minulo o vlas. Že mám byť šťastný, že nie som na vozíku. Nasrať, chcem len čo mi patrí povedal som.

- Pán Buľava, teraz vás prevezieme na špeciálne oddelenie, kde vás budú dokopy dávať iní špecialisti, povedal mi primár a podal mi ruku.

- Ako chcú sa mi pozerať do hlavy však?

- Neviem či do hlavy, ale určite vám neurobia nič, čoby vám uškodilo, veľa šťastia, - povedal.

 

Bolo to peklo poviem vám. Najprv mi vyčistili okná. Fakt som nebol ten preafektovaný spisovateľ a teplý básnik v jednej osobe Marton, ale Buľava. Neviem, čo ma ten Marton tak chytil. Raz som s ním bol ako novinár na pive, nezaplatil a ušiel hajzlovým oknom. Získal si ma. Tak trochu zmrd, ale úprimný. To asi preto. Ten rozhovor s ním pre ten vysokoškolský časopis aj tak nikdy nevyšiel. Ale to je vedľajšie.

 

Dnes je sedem dní, čo som po dvoch rokoch na slobode. Prešiel som si všetkým. Dokonca som sa vrátil do bytu. Namiesto záclony tam boli žalúzie. Dostal som prideleného sociálneho pracovníka na štyri hodiny denne. Učil som sa znovu písať a znova všetko vnímať a otvárať oči a dýchať. Všetko bolo to isté, len druhý krát predsa tak trochu nové. Len tie žalúzie mi akosi špatili. Akoby som sa narodil druhý krát. Spoznával som všetky tie veci, spoznával som ľudí. Pomaly ale isto mi to išlo. Dokonca som sa rozhodol ísť do Géčka. Pivo som na tie lieky ešte nemohol, tak som tam chodil na chladeného radlera. Najprv sa mi zdal hnusný, ale celkom sme si na seba nakoniec zvykli. Moja pokožka bola po liekoch mŕtvolne žltá a už som si aj zvykol, že sa za mnou ľudia na ulici obzerajú. Bol som vychudnutý a zhrbený. Ako som sa tak blížil do Géčka, predo mnou išla žena s veľkým kočiarom. Predbehol som ju a jemne sa otočil. Nerobí sa to, ale ja som celý život robil veci čo sa nerobia a Boh sa predsa len rozhodol, že tu ešte chvíľu ostanem.

- Lívia? - opýtal som sa.

- Ga-Ga-Ga – koktala.

- Gabo, pomohol som jej.

- To sú tvoje? – opýtal som hladiac kočiar dvoch malých chrobáčikov.

- Áno chalani, dvojičky.

- Vidím, že sú dvaja.

- No, vieš ale ja sa ponáhľam - zakoktala Lívia.

- Dobre dobre, maj sa - zakýval som a ona pridala do kroku.

Chalani sa rozplakali. Asi sa zľakli strýčka Gaba. Neviem.

 

Prvý krát od nehody som začul zvonček svojho bytu. Zvláštny pocit. Práve som dopisoval ďalšiu svoju poviedku. Piči tu, zahrešil som si. Neznášal som, keď ma niekto rušil pri akýchkoľvek vyvrcholeniach a záveroch.

- Môžeme u teba ostať na jednu noc?

- Čo? - dostal som zo seba.

Vo dverách stála Lívia s dvomi malými batôžkami.

- Si jediný čo mi tu ostal, žijeme s chalanmi v útulku, čo je vlastne telocvičňa, ktorá je ako živý hrob, - plakala.

- Poď ďalej, - povedal som.

- Zobrala som si Egypťana vieš, môžem kojiť?

- Jasné.

- Podrž mi Milana, natiahla ku mne malý batôžtek suverénne, ani by bol môj.

- Aha, dobre. A ten druhý sa volá ako?

- Abdul. Milan po mojom otcovi a Abdul, po svojom otcovi, vieš?

- A kde je Abdulov otec?

- Mŕtvy, - rozplakala sa Lívia.

- Ako mŕtvy?

- Vypadol z okna s Petrom.

- S akým Petrom?

- No tvojim najlepším kamarátom.

- Ale ja nemám kamarátov.

- Aha dobre, tak s tým Petrom, čo sme ťa boli jediný krát pozrieť v nemocnici.

- Takže s tvojim milencom.

- Prestaň, - kývla rukou. Boli sme v Egypte na dovolenke, Abdul ma priviazal o radiátor a bil hlava nehlava. Bol sfetovaný. Potom prišiel do izby brácho.

- Aký brácho?

- No Peter.

- Aha.

- No a tak sa začali mlátiť a vypadli obaja z okna.

- Z akého okna?

- No z balkónových dverí. Obaja boli na mieste mŕtvy. Mala som otvorenú letenku tak som sa zdekovala. Nebyť chlapcov, ostanem tam a verejne ma ukameňujú. Nebránila by som sa. Títo dvaja mi však zachránili život, ukázala na bábätká. Neostalo mi nič iné, len ísť do slobodárne. A potom som ťa stretla a napadlo ma toto šialenstvo no a som tu.

 

Telefonoval mi Marton. Či by som bol taký láskavý a napísal mu editoriál na jeho nový román.

- Pán Buľava, tu je Jano Marton, mohol by som vás poprosiť o editoriál k mojej novej knihe? Rukopis by som vám poslal e-mailom.

- Čo? - opýtal som sa. Ja nemám e-mail, - dodal som.

- Tak vám ho donesiem osobne? – vtieral sa Marton

- Odsťahoval som sa na neobývanú planétu, prepáčte, dovidenia, - zložil som telefón.

Ani náhodou, povedal som si. Marton vtedy ušiel a nezaplatili za tie pivá, bolo to trápne. Zrazu keď sa človeku darí, nachádza priateľov. Sila. Minulý týždeň som totiž podpísal veľmi výhodnú zmluvu na svoj ďalší román, ktorý sa bude volať: Lívia. Kaina aj Ábela som nechal v Biblii. Nepokradneš. Hovorí jedno z prikázaní. A verte mi. Som Gabo Buľava a keď niečo veľmi chcete, splní sa to. Niekedy sa to splní jedným šmahom, inokedy to chce krkolomnú cestu plnú strachu, nepoznania a krvi. Asi nejako takto. A drahí, toto nie je happyend, lebo špecialisti povedali, že moja hlava už nebude nikdy v poriadku. Chalani rastú ako z vody, ja píšem po nociach, lebo cez deň nemám pri ich energii čas a Lívia perfektne varí...ach a keby len to.

 

A prestal som fajčiť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?