Míňam ponáhľajúce sa ulice,
ľudí so zbytočnými maskami
a taxíky plné tajných milencov,
ktorí túžia zastaviť čas.
Niekedy je dobré,
v sekunde pocítiť totálnu márnosť
a prísť o všetky sny. Chce to guráž,
uznať si porážku.
Dnes, tisícky hodín vzdialený
od bezstarostného detstva,
píšem tieto riadky celkom pokojne
a spomínam na staré básne.
Áno, prehral som v nich veľa, ale neľutujem sa.
Boli to časy v ktorých som s neznámymi opilcami,
citoval v krčmách básnikov jednej generácie a utekal pred ženami,
ktoré si mysleli že svoje básne skutočne prežívam.
Chce to zvoľniť. Veď aj stromy zhadzujú listy
priamo pod seba a neľutujú ich,
keď s nimi vietor v diaľke
tancuje posledný rokenrol.
Táto moja báseň skončila predčasne.
Nestihla sa ňou totiž stať.
Pýšim sa tak ako bezradný básnik,
iba týmto nahým momentom.
Chvíľou, keď naozaj nemám
vo svojej ponuke nič iné.
A skutočne skoro ani len to.
Aj keď dobré básne neutečú.
A ja si počkám.